login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Pastierova rada

@ :: Poviedky ::     Dec 10 2017, 16:36 (UTC+0)

Pri obci Zemplín - sútok Ondavy a Latorice, rieka ďalej pokračuje pod názvom Bodrog

Miesto: Zemplín, okres Trebišov
Čas: okolo rokov 1708 až 1710
Autor: Slavomír Szabó

       „Nie, Pišta, ty nesmieš zomrieť! Rozumieš? Nech si Boh radšej vezme mňa, ale ty tu musíš ostať!“ rozplakal sa Miháľ, tam na okraji lesa pod svahom Vakovca, keď sa skláňal nad kamarátom, čo sa zosypal ako spráchnivený strom. Uložil ho na zem do lístia, dal mu pod chrbát svoju halenu, nech ho nič netlačí, ale ako by to mohlo pomôcť? Pišta ležal, tvár sa mu perlila potom, krk mal napuchnutý a ťažko lapal po dychu. Zdalo sa, akoby už nič nevnímal. Potom zachraptel, zatriasol sa, keď skúsil zozbierať sily, aby zdvihol hlavu a pozrel Miháľovi do tváre.
       „Kamarát, to nemusí byť zlé, ak sa nemáš prečo báť umrieť. Keď máš taký osud, nič nezrobíš. Aspoň sa mi uľaví a v nebi na teba počkám. Ty sa neponáhľaj a doži staroby,“ vyvrátil tvár nabok a zdalo sa, že nedýcha. Skutočne nedýchal. Miháľ si k nemu kľakol, slzy mu stekali po lícach a krútil sa s ním celý les. Svet bez Pištu už nebude nikdy taký ako predtým. Nič nebude ako predtým. V jeho živote ostane veľká prázdna diera, ktorú nikto nezaplní. Či nie? Ešte neodchádza? Pišta sa znovu pohol a otvoril oči. Precitol.

       Miháľ a Pišta boli kamaráti, ale takí, že ak by bolo treba, jeden by za druhého aj dýchali. Už odmala. Len čo mohli viesť svoje kroky sami, bez toho, aby ich mamy držali za ruky, trávili všetok možný čas spolu. Pasenie husí na Bodrogu, spoločné výpravy k ruinám hradu, tam na kopci nad Zemplínom, kde hľadali tajné chodby, o ktorých sa toľko rozpráva, ale zatiaľ ich nik nevidel. Hrabali v zemi, kamienky im zachádzali za nechty až do krvi, túžili spolu niečo prežiť, niečo veľké, objavné, čo by zmenilo ich svet. Keď dlho nič nenašli, začali veriť, že vchod do podzemia nevedie od zvyškov hradných múrov, ale odniekiaľ z vnútra blízkeho kostola, čo sa čnie na tom istom vrchu. Sľúbili si, že sa tam raz po bohoslužbe ukryjú, vyčkajú na noc a pri sviečkach to tam poriadne prehľadajú. A ako rástli, nie až tak, žeby zabudli na chlapčenské nohavice, ale predsa už len boli väčší a viac chápali, bujné predstavy o tajomstvách podzemia vystriedal záujem o všetko, čo by bolo viac na dosah. Napríklad vojenská sláva. Každý hovoril o Rákocim. Už od chvíle, keď prvýkrát pritiahol z Poľska s armádou, keď tam vo Vereckom priesmyku každému z vojakov sľúbil, že hrdinstvo v boji dobre odmení, boli pre nich najväčší hrdinovia kuruci.
       „Keď budeme väčší, pôjdeme do armády,“ sľúbili si a začali sa učiť umeniu boja. Aspoň tak ako ho chápali. S drevenými palicami. Ale stačilo trochu prižmúriť oči a boli to nádherné šable, také uhorské fringie, čo sa parádne hompáľali vojakom po boku. Ľudia boli Rákocim spočiatku nadšení. Dosť bolo cisára, všetci drieme ako otroci, žijeme z rúk do úst a paláce vo Viedni majú zlaté strechy! Rákoci to všetko zmení! Rákoci je naša nádej i cesta! Na verbovačkách vojaci dobre vedeli čo hovoriť a chlapi išli do armády ako muchy za svetlom. V mestách i dedinách ostali len ženy, starci a deti. Na poliach nemal kto robiť a z toho, čo sa urodilo, museli poriadny kus odovzdať vojsku. Vypukol hlad. Za tie roky bojov mohutnel, role prerastali trávou, neokopané vinice lákali už len kŕdle škorcov a robotovať chodili aj malé deti, lebo bez práce nie sú koláče, ba ani suchý chlieb. Hlad dozrel na hladomor krajiny a otvoril dvere tomu, čo muselo prísť. Čierna smrť. Kosila zaradom, medzi zomierajúcimi nebolo žiadnej viny či neviny, krivdy či spravodlivosti, bola ako delová guľa letiaca do davu, kde padne každý, čo sa priplietol do cesty. Miháľ s Pištom, obom nedávno odbilo sedemnásť, zastali voľné miesta po ich zverbovaných otcoch a chodili rúbať drevo do lesa. Tam ku Cejkovu, pod Vakovec. Verili, že ich sa čierna smrť nedotkne. Každý sa snažil veriť, že práve jeho obíde.
       „Nechaj mi vodu a choď za chlapmi na rúbanisko. Ak tu budeš trčať, nič sa nezmení. Čo má prísť, príde,“ prebral sa Pišta a dokonca sa pokúsil o úsmev. Pery sa mu chveli, tmavé oči hľadeli na Miháľa, no o nič nežobronil. Vyzeral vyrovnane a hovoril jasne, keď ešte dodal, že mor je mor, tak nech ho už konečne nechá, lebo sa nakazí i on.

       „Žofia, Žofka, ja ťa ľúbim. Veľmi ťa ľúbim. Tak a už je to vonku,“ dychom páchnucim po víne šepkal na jar Miháľ horúce slová do ucha svojej milovanej. On, výzorom ešte vždy viac chlapec ako muž, s krátkym účesom vystrihaným tri prsty nad uši a čudne špicatým nosom, ktorý sa pri žeravom vyznaní dotkol Žofkinho čela, sa od vzrušenia až triasol. Ona, nežné a krehké stvorenie s dlhým plavým vrkočom a očami modrými ako letná obloha, naň hľadela váhavo, neisto, akoby sa nevyznala sama v sebe.
       „Počuješ, Žofka, ľúbim ťa,“ čudoval sa Miháľ, ako teraz tieto slová poľahky opakuje, hoc si ešte nedávno myslel, že nenájde odvahu vysloviť ich. Bol večer, tma sa rozliala rovinou, siahala až po nebesá, pokryla i vrch kopca so zvyškami hradných múrov, kostolom a cintorínom, kam ju zaviedol, aby sa vraj pozreli na svet z výšky. Jasné, v skutočnosti tak urobil preto, lebo veril, že tam budú chvíľu sami, nerušení a on jej konečne zmôže vyjaviť, čo k nej cíti. Žofka ho však od seba jemne odstrčila, a tak so svojim vyznaním na chvíľu prestal. Sadli si do trávy, ovieval ich ľahký májový vánok a pozerali nadol. Z chalúp pod svahom svietilo pár okien a Miháľ sa nadchýnal, že odtiaľ zhora je to veľmi pekné.
       „Pil si, tak na to, čo si mi hovoril o svojich citoch, ti nič neodpoviem. Čo si čakal, že príde, keď sa mi tu začneš túžobne rozplývať? Pripitému je vždy najkrajšia tá, ktorá je najbližšie,“ Žofka vyzerala skôr smutná ako odmietavá, no z jej hlasu sálala vľúdnosť, čo ešte dávalo Miháľovi šancu. I ona hľadela na svetlá, nerozprávala však o nich.
       „Dal som si z vína, lebo som myslel, že inak tu budem len sedieť a mlčať ako tĺk. Že nenájdem odvahu,“ Miháľa sa zmocnila úprimnosť a hlava mu ovisla. Zdalo sa mu, že zem sa pod ním ľahko hýbe a lepšie by bolo vyvaliť sa nabok. Keby sa aj Žofka takto vyvalila... Nie, ona by isto hneď utiekla.
       „Môžeme tu trochu posedieť, ale nič viac. Rozumieš? Prišla som tu s tebou, lebo som potrebovala prekonať strach. Vieš, možno sa ti to bude zdať smiešne, ale keď som bola decko, babka ma strašila, že cintorín za nocí obchádza Pipabáči. Taký strašiak. Túla sa okolo Zemplína a chytá deti do vreca, aby ich odniesol bosorkám. Už viem, že je to hlúposť, ktorá sa hovorí maličkým, aby ich nenapadlo odísť z domu za tmy. Ale vždy, keď sa večer pozerám na tento kopec, niečo ma zamrazí a cítim rovnakú úzkosť, ako keď som bola dieťa. Tak som si povedala, že ak tu prídeme spolu, strach prejde raz a navždy. Už by mohol, nie?“
       Miháľ sa usmial. Páčilo sa mu ako rozpráva, no ešte si v duchu nadával, že sa posilnil vínom. Už to viac neurobí. Radšej si do konca života nič nenaleje do úst, než by mal prísť o Žofiu. Keby nepil, teraz by sa možno objímali.
       „Pipabáči? Môj dedo hovorí, že naozaj jestvuje. Vraj ho i párkrát videl. Že je to dajaký čudák vo veľkom starom klobúku a so smradľavou fajkou. Nikto nevie, kde žije. Musí byť riadne starý, lebo dedo o ňom prvýkrát počul, keď bol ešte decko. A bosorky? Tie sú všade. Najviac však na krížnych cestách, tam ako sa stretajú cesty zo Zemplína, Jastrabieho, Cejkova a Brehova. Po nociach tancujú a keď ide okolo dajaký chlap, zdrapia ho a lietajú s ním na metlách, až kým od strachu nevypustí dušu. S bosorkami sa neradno zahrávať, je ich dosť, všetky ich neupálili,“ poslednú vetu povedal neisto, možno až zadumane. Muž, či už starý alebo mladý, nikdy nemôže vedieť, čím vzbudí u žien a dievčat záujem. Najmä ak rozpráva o takých veciach, čo sa bežne na ulici nehovoria. Napríklad o záhadách, prízrakoch a strigách. Žofka spozornela a keby nebol napitý, možno by sa i prisunula bližšie. Tak sa aspoň trochu nahla a to Miháľa povzbudilo. „Myslím si, že Pipabáči žije niekde pri močiaroch okolo Bodrogu či Latorice. Inak by ho už dávno našli. Sem prichádza len občas, a i to za nocí. K močariskám sa hocikto nevyberie, lebo ak nepozná cestičky, už sa nevráti. Duše utopených za nocí svietia ako malé modré plamienky nad bahniskom. Varujú ľudí, aby tam nešli. Lenže mnohí to nechápu a idú práve za svetlom,“ pokračoval Miháľ a videl, že Žofku skutočne zaujal. „Možno je Pipabáči len obyčajný človek, čo sa stráni ľudí. Sú aj takí čudáci, i keď mama vraví, že samotár je polovičný zločinec. Vraj kto sa nemá s kým rozprávať, všetko si len sám zmotáva v hlave dohromady, až mu tam z toho vzniknú také bludy, že chodí mrzutý, začne nenávidieť smiech a zlosť ho zvedie na zlé cesty. Akoby sa za to, že ho nik nemiluje, chcel všetkým pomstiť. Taký sa s bosorkami spojí a možno je i sám bosorákom! Ako starý Béla. Vraj pastier, ale tu príde, len keď musí. Ešte aj v zime ostáva na salaši!“
       „Starému Bélovi zomrela žena, keď rodila. Bolo to ich prvé decko, jediné. A to sa tiež o pár dní pobralo na druhý svet. Vraj zožĺtlo a bolo po ňom. Béla nie je bosorák. Len nešťastník, čo sa s tým nikdy nevyrovnal. Pastier a pijan. A keďže pastieri poznajú mnohé byliny, ľudia za ním chodia, aby ich liečil. Peňazí mu netreba. Stačí, ak mu dajú vypiť. Ale poďme už domov,“ Žofia náhle vstala a jej hlas sa zrazu zmenil z vľúdneho na naliehavý, nestrpiaci odpor.
       „Ostal by som tu s tebou aj do rána,“ vzdychol si Miháľ, zatiaľ sa nedvíhal.
       „Ak nejdeš so mnou, pôjdem sama. Zdalo sa mi, že som niečo počula. Akoby od hrobov. Mám zlé tušenie, že sa niečo stane. Niečo, neviem čo,“ obzerala sa na všetky strany.
       „To sa ešte v tebe ozýva starý strach. Strach z Pipabáčiho, ale čo by tu teraz robil? Veď ešte poseďme a pozri na tie svetlá tam dole a na oblohu, na tie hviezdy,“ Miháľ zdvihol hlavu a jazyk sa mu zasekol. Aj Žofia zdvihla hlavu. Hore na nebi, tam, kde by človek očakával len tú najčernejšiu čerň vykladanú ligotavými hviezdami, sa práve niečo dialo. Niečo, čo tu ešte isto nikdy nikto nevidel, možno o niečom takom ani nepočul a nikomu by to nenapadlo ani v tých najčudesnejších predstavách. Najskôr to vyzeralo ako matne žiariaca hmla. Červená hmla, ktorá narastala. Zdalo sa, akoby pulzovala, ako keď človeku bije srdce. Odrazu sa roztiahla, prekryla hviezdy a jasne sa rozsvietila. Stalo sa z nej obrovitánske nočné slnko, čo zalialo celé okolie krvavo žiarivým jagavým svitom. V prapodivnom červenom jase, takom silnom až sa všetko zmenilo a veci začali vrhať tiene, vyzeral svet hrozivo. Aj Žofkina aj Miháľova tvár, kostolná veža, cintorínske kríže, cesta, celkom všetko. Žofka skríkla a rozbehla sa nadol. Miháľ za ňou. Májový vánok sa zmenil na vietor, v ktorom, a zdalo sa to obom, akoby počuli tisíce hlasov volajúcich z diaľky. Tesne pred prvými domami sa Žofka potkla a spadla na zem. Skríkla skôr od strachu než od bolesti, no keď si priložila ruku na koleno, pomedzi prsty jej pretekala krv. Červené nebeské svetlo zatiaľ vytiahlo z domu všetkých ľudí. Celý Zemplín, celé mestečko bolo na nohách. I tých, čo už spali, budili, aby sa prišli pozrieť, lebo z nebies prichádza akési znamenie. Ľudia stáli na uliciach a hľadeli nahor, modlili sa, ktosi začal vykrikovať o konci sveta. Žiariaca červená hmla sa v kúdoloch prevaľovala, rozťahovala a sťahovala, vytvárala rôzne obrazce. Niektorí sa dušovali, že tam videli šabľu, niektorí tvár s vydesenými očami, iní kríž, ale takmer v jeden okamih všetci vykríkli, že na oblohe sa zjavila krvavá truhla. Žofka sa nevedela postaviť, tak ju Michal vzal do náruče a utekal ulicami, niesol ju a zložil až na dvore pred jej dverami. Krvavé nebeské divadlo trvalo ešte hodnú chvíľu, možno až do polnoci a ľudia nešli domov, aj keď už skončilo. Udivení sa o ňom rozprávali až do svitania, zaspať nevedel nik.

       Na tretí deň po nebeskom zjavení sa začali šíriť správy, že mor, o ktorom dosiaľ síce počuli veľa, ale iba počuli, je už aj v Trebišove, na Tokaji, ba i v susedných obciach. A netrvalo dlho, keď vtrhol i do mestečka. Bubeník chodil ulicami Zemplína, čítal panské písmo, že v dome, kde niekto ochorie, nikto nesmie ísť von a musia označiť dvere, aby tam ani nik iný nechodil. Že lekári sú na ceste, prídu aj sem a každá dedina i mesto musia dať dohromady ľudí, čo začnú bezodkladne páliť vápno. Potom vykrikoval mená chlapov, ktorých určil richtár, aby sa hneď k nemu dostavili, ale len v prípade, že v ich domoch niet chorého človeka. Vykrikoval mená chlapov? To neznie presne. Skôr mená starcov a chlapcov, chlapi bojovali s Rákocim. Krajinu naplnil strach a žiaľ.

       Mor trval už tri mesiace a v Zemplíne bola zatvorená a označená hádam polovica domov. Vápno chlapi pálili hneď na niekoľkých miestach. Lekári a kadejakí medikusi s prekrytými ústami a v podivných maskách kázali ľuďom, nech ho dávajú po troche do vody. Nech takou vodou umývajú všetko, čoho sa dotkli chorí, ba nech ňou umývajú i seba. Na uliciach horeli ohne, vraj to pomáha, lebo mor sa šíri i vzduchom.
       Od nebeského divadla videl Miháľ Žofiu iba náhodne. Rúbal stromy s Pištom na Vakovci, často radšej prespali v lese. Verili, že tak je menšie riziko nákazy. Ale stalo sa. Pišta ochorel, na krku, pod pazuchami i v slabinách mu navreli hľuzy, zle dýchal, mal horúčku a chvíľami blúznil. Inokedy zasa hovoril celkom jasne. Tak ako pred chvíľou, keď tvrdil, že umieranie nemusí byť zlé, ak sa nemá prečo báť ukončiť život. Žiaden plač a veľké slová tu nepomáhali. Miháľ sa cítil bezmocný a bezmocnosť je najhorší pocit. Mal šancu niečo urobiť? Mal! Spomenul si na noc, keď sa na nočnom nebi objavila červená žiara. Veď ešte predtým, než krvavo zasvietila, sa rozprával so Žofkou o Pipabáčim, o čudesných samotároch i o Bélovi. O pastierovi, čo pomáha každému, kto mu naleje vína či pálenky. Možno pozná byliny. Možno vie o more viac, ako tí mudrlanti, čo nedovolia ani to, aby chorí vyšli z domu aspoň na chvíľu nadýchať sa čerstvého vzduchu a vystaviť tvár slnku.
       „Idem za Bélom, azda pomôže!“ pozrel na Pištu, na jeho spotenú tvár a potom sa rozbehol. Nebolo to blízko. Musel zísť z hory na cestu a potom až pred Zemplín, tam, kde je dlhá lúka zvaná Rivó a stojí vodný mlyn. Od neho nahor až na salaš. Hádam to stihne. Hádam mu Béla niečo poradí a Pišta sa vylieči. Možno tomu ani sám neveril, ale nikdy by si to nepriznal. Musí predsa niečomu veriť!

       Na ceste hrkotal voz. Nie taký obyčajný rebrinák, ale veľký, ťažký a naložený z cejkovského lomu. Viezol kameň na pálenie vápna. Miháľ takmer prestal dýchať, keď videl, že pri furmanovi sedí Žofka. Váhal, či ich zastaviť a požiadať, nech ho vezmú kus cesty. Isto sa budú pýtať, či bol s nejakým nakazeným. Lenže ešte nikto nevie, že už to chytilo aj Pištu a je to predsa jeho kamarát. Do konca života by si vyčítal, ak by sa k nemu vrátil neskoro. A tak na nich zavolal, nech stoja a potom sa viezol, sediac na kameni a hľadiac na Žofkin chrbát. Mal chuť sa prihovoriť, ale podľa reči by ho odhalili, že niečo nie je v poriadku. Navyše, furmana, statného chlapa vyššieho takmer o hlavu, ktorý nevedno prečo tu ostal a nešiel do vojska, nepoznal. Možno bol z Cejkova, možno z Ladmoviec, z hocikadiaľ, no Žofka ho poznala určite. Bolo mu to jasné, keď ju obchytil okolo ramien a ona sa neodtiahla. Ba naopak, ešte sa k nemu pritúlila. Ani sa neobzrela dozadu, aby sa Miháľa opýtala, ako sa mu vodí. Bolo by jej asi trápne pozrieť mu do očí, ale jeho myseľ viac než ona zamestnával chorý Pišta. Až keď prišli na Rivó, tam, ako sa tiahnu po ľavici polia a za nimi Bodrog a ako sa napravo dvíha lúka a na nej potok i vodný mlyn, bez slova zoskočil z voza. Furman to však zbadal a zastal.
       „Kam ideš? Nechcel si až do Zemplína?“ zakričal.
       „Na salaš. Za pastierom,“ ukázal Miháľ rukou na kopec, ale ozvala sa Žofka.
       „Poď s nami ďalej a zvoľ si inú cestu. Tadiaľ nie! Tu včera vykopali jamu. Spoločný hrob. V noci tam viezli mŕtvych a posypali ich vápnom. Tak poď ešte kus s nami a...“
       „Hej! Kde ste kto? Ľudia, vytiahnite ma!“ ozval sa odrazu mužský hlas, lenže nikoho nebolo vidno. Furman sa postavil na kozlíku, Žofia tiež prekvapene hľadela a Miháľ pobehol na miesto, odkiaľ sa mu zdalo, že hlas prichádza. Bolo to vlastne len kúsok od cesty, jama vykopaná za krovím, azda aby tak všetkým nebila do očí, ale keď sa nad ňu Miháľ nahol, naskytol sa mu čudesný pohľad. Rovnako ako furmanovi a Žofii, pretože došli hneď za Miháľom a hľadeli s ním na mŕtve telá, veľa mŕtvych tiel ľudí, ktorých kedysi stretávali na uliciach, teraz len tak nahádzaných do zeme a muža, ktorý na nich sedí celý biely od vápna, čo si zoškraboval z kože akousi paličkou.
       „Spustite mi povraz alebo nejaké drevo, nech sa dostanem von! Ja žijem! Len som sa opil a asi zaspal pri ceste, keď tu viezli týchto. Možno si mysleli, že...“
       „Ujo Béla?“ vypadlo zrazu prekvapenému Miháľovi z úst.
       „No vidíš, poznáš ma! Tak mi pomôž, chlapče, keď sa tamtí boja. Vidíš, že mi nič nie je!“
       Pastier Béla vyzeral až veľmi živo a keď sa dostal hore, začal sa zobliekať, zbavujúc sa bieleho odevu.
       „Bol si s nakazenými. Musíš do označeného domu!“ povedal furman hlasom, akoby velil vojsku.
       „Šaty hodím do jamy k ostatným, sám som na salaši, nemám koho nakaziť a chorý nie som.“
       „Odkiaľ to môžeš vedieť?“
       „Bojíš sa moru? Tak sa ožer! Nie vínom, ale pálenkou! A nešetri ňou! Potom sa ťa choroba nechytí. Ale ak by si už aj chorý bol, i tak potrebuješ pálenku. Musíš opiť mor! Prepichni navreté hnisavé hľuzy, prilož ku nim hrdlo fľaše a lej do nich všetko čo máš. Slivovicu, žitnú, hocičo, ale poctivú pálenku. Pálenku, pálenku, pálenku!“ vykrikoval pastier Béla, rozhadzoval rukami a potom len dodal, že už musí ísť, lebo medzi tými mŕtvymi vysmädol a potrebuje si vypiť. Šaty hodil do jamy a nahý, tak ho Pánboh stvoril, kráčal hore lúkou k salašu.

       Pišta sa nakoniec uzdravil. Bolo to ako zázrak, len nemnohým bolo dopriate to šťastie, ale prežil to. Miháľ bude mať stále pred očami, ako ho najskôr opil, ako mu potom špičkou noža prepichol navreté hľuzy na tele a rany polieval pálenkou, za ktorú dal všetky svoje peniaze a ešte sa i zadlžil u krčmára. Ukrýval Pištu v lese, staral sa oň, kašľal na trest, ktorý mu hrozil, že zatajil chorého. Zachráni predsa kamaráta! I seba musí zachrániť. Tak pil aj on. A Žofka? Žofka nemá rada, ak má niekto vypité. Má rada furmana. Žien ešte môže počas života spoznať veľa, ale nových kamarátov z detstva už nezíska. Detstvo skončilo.





čitateľov: 2017