login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Banditi a boháči

@ :: Poviedky ::     Nov 03 2017, 08:27 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Silvia Bolčová

       V tom čase som bola u nás jediným vnúčaťom. Nevedela som to porovnávať s rodinami, kde žilo viac detí, ale ak by sa to dalo, vyrastala by som s pocitom, že sa mi dostáva najviac lásky na svete. Možno i preto, že som žila v dome aj s babkou. Spolu sme trávili takmer všetok čas a naše puto silnelo. Samozrejme, aj otec a mama ma milovali, ale akoby mali menej trpezlivosti, či možno menej času, alebo ich jednoducho sužovali aj také veci, ktoré brala starká ako prirodzenú súčasť života. Pamätám sa, ako na mňa mama nakričala, keď ma objavila na pôjde, kde som sa hrala so starými drevenými hračkami, ktoré kedysi skrášľovali detstvo môjho otca. Vraj, ako som sa dostala na pôjd... No po rebríku predsa. Či sa dá aj inak? Keď som sa jej to opýtala, zlostila sa ešte viac. Mama mi nechcela dovoliť ani to, aby som jej pomáhala v záhrade. Vraj sa jej tam pletiem pod nohy a bude zo mňa viac škody ako osohu. Ale starká bola mojim spojencom. Tešila som sa, keď sme spolu varili, ba nechala ma i nakŕmiť svine. A tiež som s ňou smela plieť v záhrade. Najskôr som trhala všetko, ale potom mi vysvetlila, ako rozoznať burinu od priesad. Pripadala som si veľmi šikovná a rozmýšľala som, že ak niekto pôjde okolo a uvidí ma robiť, iste si bude myslieť, že som už veľká. Vtedy som mala sotva päť rokov, večne špinavé ruky a zasnívané oči. Babka bola mojim hrdinom. Nebála sa búrky ani strašidiel. Hádam jediné, čo v nej dokázalo vyvolať strach, či aspoň určitú nedôveru, boli zlí ľudia. Raz sa moji rodičia rozhodli navštíviť maminu sesternicu v Kékede. Tešila som sa, že mi stará mama bude celé popoludnie rozprávať rozprávky. Tak mi to sľúbila. A každý jej sľub voňal istotou naplnenia.

       Otec s mamou odišli hneď po obede. Kým babka umývala riad, ja som ho utierala a ukladala. Vedela som presne, kde má svoje miesto každý hrniec, tanier či vidlička. Potom sme sa pustili do lúpania hrachu, aby sme ho usušili na zimu. Pre mňa bolo otváranie hrachu veľká zábava. Snažila som sa, aby som jediným ťahom tenkého pružného vlákenka uprostred oddelila od seba obe časti struku a nemusela som ho znova načať od polovice. Samozrejme, nie všetko sa dostalo na tepšu, lebo hoci som bola najedená, sladký hrášok patril k mojim obľúbeným maškrtám. V tom čase asi k jediným, ak nepočítam sušené jablká. Tie sa však odkladali na zimu.
       Už sa zmrákalo a pomaly sa blížil čas zažať petrolejku, keď ktosi zaklopal. Podľa hlasu som spoznala uja Bandiho. Býval hneď pri kostole svätej Anny a bol hádam najtučnejším susedom z celého Nadošča. Možno aj preto mal taký mocný hlas. On vlastne ani nevedel rozprávať, rovno kričal akoby horelo. Teraz hľadal richtára. U nás, lebo richtárom bol môj otec. Nevedela som presne, čo znamená byť richtárom, no cítila som, že otca ľudia potrebujú a je niečím dôležitý.
       „Nuž, teta Margit, hostí vám nesiem.“
       A skutočne. Dnu vošli ďalší dvaja chlapi. Dovtedy som ich nevidela, lebo na rozdiel od uja Bandiho boli takí chudí, že ich celkom prekrýval. Nezdalo sa mi, že by sa babka potešila.
       „Môj syn nie je doma,“ povedala váhavo. „Som tu len s Aničkou.“
       „A richtár? Šiel na kraj sveta a už sa nevráti?“ žartoval ujo Bandi. Trochu sa potácal, tak sa chytil stoličky a ja som si uvedomila, že cítim divný zápach. Smrad, ktorý ma ovanul vždy, keď sme šli okolo krčmy. Prenikavý, štipľavý, od pálenky a cigariet.
       „S nevestou sú na návšteve v Kékede. Vrátia sa večer, možno v noci.“
       „Keď richtára doma niet, tak sa postarajte vy. To prislúcha jeho úradu. Neverím, že by nechal pocestných, takých dôležitých pocestných, nocovať len tak v prachu cesty.“
       „Nevravel mi, že čaká hostí.“
       „Asi zabudol. Má toho dosť. Tak dačo urobte, aby sa nehovorilo, že nevie, čo sa patrí.“
       Starká zaváhala, no nakoniec povedala, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. A dobré meno je cenný majetok. Ťažko sa buduje, ale ľahko stráca. „Pripravím im nocľah v zadnej izbe. Ale či smú ostať, o tom rozhodne syn,“ dodala.

       Usadila ich, na stôl položila džbán čerstvej vody, poháre a šla pripraviť izbu. Mne kývla, aby som ostala sedieť. Tak som sedela bez mihnutia, snažila som sa, aby som bola čím tichšia, nenápadnejšia. Najradšej by som sa zahalila do čarovného závoja, ktorý by ma spravil neviditeľnou. Po chvíli, čo by ani voda v hrnci nezovrela, sa babka vrátila. Hneď mi bolo ľahšie.
       „A čo vás sem privádza?“ opýtala sa.
       Pozreli sa na seba, no obaja mlčali. Krátke ticho hlasito prerušil Bandi.
       „Sú to zruční majstri. Zvonári. Nie hocijakí. Vychýrení. Prišli sa spýtať, či nechceme opraviť alebo odliať nové zvony,“ rozkladal rukami a pri posledných slovách si tľapol po stehnách.
       „Nebolo by lepšie, ak by sa o nových zvonoch porozprávali radšej s farárom?“
„Nuž, Margit, poradíte si už bezo mňa, mám ešte robotu,“ namiesto odpovede kývol ujo Bandi plecom. „Navyše, akoby na mňa liezla nejaká pliaga. Zahnať ju treba. Možno by pomohlo trochu slivovice.“
       Stará mama vypleštila okále.
       „U nás sa nepije. Pálenku nepálime, ani nedržíme.“
       „Veď ja by som nikomu nevravel, čušal by som ako myš,“ začal Bandi vyjednávať tým svojim hurónskym hlasom, ale zbytočne. Keď pochopil, že mu nik nenaleje, stratil dôvod pobudnúť dlhšie. Len za sebou zabuchol dvere.
       „Stará mama, draky žerú iba ľudí? Alebo aj niečo iné? Možno jedia veľa hrášku, lebo im sa do brucha zmestí veľa. A preto sú potom celí zelení,“ vyšlo mi akosi z úst a zbadala som prekvapené pohľady. Hostia nechápali súvislosť, ale tá vlastne ani nebola. Isto však niečo viselo vo vzduchu. Niečo ťažko opísateľné, azda ako neviditeľná guma, čo sa napína a nikto nevie, čo sa stane, keď praskne. A do toho tá moja otázka.
       „Myslíš, že draci sú zelení, Anička?“ babka sa vynašla a naši hostia ďalej hľadeli, akoby sme hovorili čosi nenormálne.
       „A nie sú?“
       „Nuž to ti ja neviem,“ priznala starká.
       „A čo vieš o drakoch? Viete vy niečo o drakoch?“ obrátila som sa na hostí, ale tí pokyvovali hlavami, akoby som po nich chcela ktoviečo. Až mi napadlo, či mi vôbec rozumejú a či to nie sú Maďari. Vôbec sa so mnou nebavili.
       „Anička moja,“ začala zasa starká, „isto vieš, že v každom kráľovstve žil kráľ. V jednom kráľovstve mal pán kráľ utešenú princeznú. Bola krásna, múdra, a navyše bola dobrého srdca. Niet divu, že sa chýr o nej šíril široko-ďaleko. Veru tak, dostal sa až do uší strašného draka. Veľkého, škaredého a zlého, lebo jeho snom bolo plieniť, ničiť a zmárniť všetko dobré, čo v živote stretol. Keď sa dopočul o krásnej princeznej, rozhodol sa, že navštívi kráľovstvo ako nezvaný hosť, chvíľku bude iba pozorovať, ako tam ľudia žijú, či je tam preň bezpečne a potom sa ho zmocní, všetko tam zničí a princeznú zožerie.“
       „A chcel zožrať aj kráľa?“ vyzvedala som.
       „Neviem presne, ako rozmýšľal drak. Ale keď mal rád svoje brucho, určite chcel zjesť najprv princeznú.“
       „Lebo bola mladá? Aj ocko hovorí, že kuriatko má lepšie mäsko ako sliepka,“ uvažovala som.
       „Nuž, počula som len to, že kráľ sa o drakových plánoch dozvedel a preľakol sa. Pretože už bol starý, bál sa, že sám princeznú neuchráni. Dal vyhlásiť, že ten, kto draka zabije, dostane princeznú za ženu. Kráľov prísľub sa rozchýril rýchlo, lebo princezné sa každý deň nenúkajú. Do kráľovstva prišli všelijakí rytieri, bohatí šľachtici a samozrejme, aj princ zo susedného kráľovstva. Bol mladý a pekný. Asi tak ako financi a žandári, čo strážia hranice a máme ich tu plnú dedinu.“
       Babka na chvíľu stíchla a premerala si oboch hostí. Tí na ňu civeli, akoby sa nemohli dočkať, ako bude rozprávka pokračovať. A babka hovorila ďalej.
       „Princ si myslel, že svet mu leží pri nohách a šťastena mu iste pomôže premôcť draka. Kráľ bol rád, že toľko mladých mužov bolo ochotných biť sa, aby kráľovstvo zachránili. Náš princ, ten zo susedného kráľovstva, sa vybral pokúšať šťastie ako prvý. Asi aby mu nebolo samému smutno, alebo aby mu mal kto poslúžiť, koňa obriadiť a jedlo pripraviť, zobral so sebou i svojho sluhu. A jeho sluha sa tomu potešil.“
       Kým starká rozprávala, urobila hrianky a ponúkla aj hostí. Natiahli ruky a pár krajcov na tanieri v okamihu zmizlo.
       „A povedzte nám čosi o sebe, veď sa nepoznáme,“ starká sa ďalej obracala na nich, rozprávku nedopovedala.
       „No čo už. Máme po dve ruky, po dve nohy a na tie sa nám lepí smola, lebo sme pred pár dňami stratili britvu a teraz sa nemáme čím oholiť,“ ozval sa konečne jeden z nich. Ten taký menší, s ostrou bradou. Tak som si konečne bola istá, že to nie sú Maďari.
       „Veru, požičať britvu by sa zišlo,“ horlivo prikývol druhý muž, čo bol zasa vysoký, so žltými zubami.
       Teraz pre zmenu na chvíľku stíchla babka. Hej, obaja boli zarastení, nie ako môj ocko, ktorý sa každé ráno holil nad lavórom s mydlovou vodou. Britvy som sa bála, ale mydlo som mala rada. Voňalo.
       Keď babka ďalej mlčala, ozval sa zasa ten menší.
       „Nuž, ako vravel ten pán, čo nás tu priviedol, zvony odlievame.“
       „A odkiaľ ste?“
       „Povedal by som to asi tak, že my zvonári sme večne na cestách, vždy niekde inde, tak si už ani nepamätáme, odkiaľ vlastne sme,“ snažili sa to menší ostrobradý obrátiť na žart, ale babka sa nesmiala.
       „Ale niekde predsa máte svoju dielňu, nie? Tuším kovolejársku dielňu, či ako to voláte.“
       „To hej, to máme,“ horlivo prikyvovali, utierajúc si ústa po hriankach.
       Nevedela som si predstaviť, aké to je, byť večne na cestách. To vari už nemajú vlastný domov? Premýšľala som, kde odkladajú svoje šaty na zimu a nevedela som si to všetko v hlave usporiadať. Kým som takto premýšľala o živote zvonárov, čo sa možno ponevierajú po krajine, rovnako ako večne hladní drotári, stará mama sa vrátila k rozprávke.
       „Vieš, prečo sa sluha potešil, že bude pri boji sprevádzať princa?“
       Len som kývla hlavou, že nie.
       „Lebo aj princov sluha bol do princeznej zaľúbený. Šiel, aby pomohol pri jej záchrane. A veru dobre, že tam bol, lebo princ, sotva zbadal draka, začal ozlomkrky utekať. Asi sa mu aj ruky s nohami dovedna splietli, lebo pri úteku stratil svoj meč. Našťastie bol sluha statočný, obratný, nebojácny a láska v srdci znásobila jeho silu. Chopil sa meča a premohol draka. Na dôkaz toho, že draka zabil, vyrezal mu jazyk z papule, odložil ho do brašne a vybral sa za kráľom. No zmohla ho únava a zaspal niekde na lúke. Zatiaľ sa náš princ spamätal z preľaknutia a vrátil sa k drakovi. Opatrne sa zakrádal, no keď zbadal, že je drak mŕtvy, vymyslel, ako získať nielen princeznú, ale i obrovské bohatstvo bez boja. Keď si bol istý, že skutočne nič nehrozí, odsekol drakovi hlavu. Na hrade ju víťazoslávne ukázal pred kráľom a požadoval svoju odmenu.“
       „Prečo si princ vymýšľal? Nevedel, že klamať sa nesmie?“
       „Iste to vedel, Anička. Len si myslel, že keď má so sebou hlavu draka, všetci mu uveria. Ale aj keby mu uverili, tým sa ešte jeho klamstvo nezmení na pravdu. Na tom mu však nezáležalo.“
       „Bol zlý? Čo si myslíte vy?“ pozrela som sa na hostí.
       „Nuž, my sme takí ustatí, že už si nemyslíme vôbec nič,“ odvetil ten vysoký žltozubý váhavo.
       „A vás by tešilo, keby ste mali niečo neprávom? Kráľovstvo alebo princeznú? Veď povedzte, nech vnučka pozná aj mužský názor,“ pridala sa ku mne babka.
       „Radšej popočúvajme, ako to bude ďalej,“ namiesto odpovede súrili, aby pokračovala.
       „Kráľ už chcel sľúbiť, že bude svadba, keď na hrad došiel aj sluha. Práve včas, lebo kráľovské slovo platí a nedá sa odvolať. Princ, keď sluhu uvidel, začal sa mu pred všetkými posmievať. Vykrikoval, že sluha, len čo zbadal draka, utiekol. Vraj si zo strachu aj nohavice zašpinil a ostal po ňom len smrad. Kráľ i ostatní sa smiali a ukazovali na dračiu hlavu. Sluha však vytiahol z brašne ako dôkaz dračí jazyk a položil ho pred kráľa. Kráľ si uvedomil, že princ klamal. Neušlo mu ani to, ako ľúbezne sa princezná pozerala na sluhu. Z jej pohľadu cítil lásku a i jemu samotnému sa sluha páčil. A pretože sľub chlapa má svoju váhu, a sľub kráľa kráľovskú váhu, súhlasil so svadbou, hoci bol sluha chudobný.“
       „Stará mama, ale čo bolo s princom? Bude raz každé zlo potrestané? Alebo bude potrestané len to zlo, na ktoré sa príde? Čo by sa bolo stalo, keby sluha nebol vyrezal dračí jazyk?“
       „Nože počkaj, Anička moja. Máš priveľa otázok. Rozprávka je rozprávka. Hovorím ti ju tak, ako som ju počula. Sluha si zobral princeznú za ženu a žili spolu šťastne, až kým nepomreli. Princ sa vrátil s hanbou domov. A čo sa týka zloby a klamstiev, verím, že na každého raz príde, a preto by mali byť k sebe ľudia milí.“
       Zdalo sa mi, že hosťom sa rozprávka neveľmi páčila. Tvárili sa kyslo, akoby nechápali, čo babka hovorí. Ktovie, možno keď odlievajú tie zvony, tak im z toho zvoní v hlavách stále a už dobre nepočujú.
       Sotva starká dorozprávala, zavŕzgali dvere a prišli moji rodičia. Boli prekvapení, že sú u nás dvaja muži, ale babka rýchle rozpovedala, ako ich ujo Bandi priviedol. Otec súhlasil, aby ostali. Možno ak je richtár, musí sa postarať o každého.

       Zaspala som ako drevo, no mala som čudesné sny. Bola som v kostolnej veži a dunivý zvon ma takmer pripučil o stenu. Keď sa mi podarilo pred ním uskočiť a zbehnúť dole schodmi, ozval sa strašlivý rev. Rovno uprostred kostola stál drak. Nie hocijaký. Sedemhlavý. Na každom zo siedmich krkov mal hrachový náhrdelník a z každej papule mu šľahali plamene. Sedem dlhočizných jazykov olizovalo lavice i sochy. Pred oltárom tancoval princ a pri ňom naši dvaja hostia. No tí netancovali, ale kládli do vreca svietniky z oltára. Zobudila som sa spotená, ale rada, že som už hore. Ležala som a načúvala. V kuchyni bolo rušno. Vždy tak zvykne byť. Už od svitania. Ale teraz predsa o kúsok viac.
       „Chytili ich. Pred Ždaňou,“ otec práve vošiel z dvora, jeho hlas som počula zreteľne i cez dvere.
       „Chvalabohu, chvalabohu,“ opakovala starká.
       „Mali ste nás zobudiť,“ mamin hlas znel vyčítavo.
       „Musela som všetko robiť potichu. V noci som bežala za vartášom. Uprosila som ho, nech povie žandárom, aby k nám nešli. Nech len vyčkajú do rána, kým opustia dom a potom ich len tak skontrolujú na ulici. Vieš, nech sa nám nevrátia pomstiť, keď ich raz pustia z áreštu,“ babka sa ešte snažila vravieť tlmene.
       „Žandári sa tešia. Bola na nich vypísaná odmena. Vraj, že známi banditi,“ vravel otec, no mama mu skočila do reči.
       „Ale ako ste vedeli?“
       „Keď zaspali, prezrela som im veci. Tam boli tie pištole.“
       „Čože?! To ste ich tu nechali a nám ste nič nepovedali, aj keď ste vedeli, že majú zbrane?“ oboril sa na ňu otec, hoc nikdy takto nezvykol.
       „Nie som sprostá. Kým ti otec žil, kadečo ma naučil. Z veľkej vojny si doniesol zbraň. Pištoľ. Takú istú. Vedela som, čo s tým. Aha, pozri!“
       Nevydržala som a prebehla z postele do kuchyne. Keď som otvorila dvere, babka stála oproti mojim rodičom a na vystretej dlani mala náboje.
       „Čo je to?“ pýtala som sa a šla rovno k nej.
       „Nuž, to je niečo ako dračí jazyk. Ale odmenu nechajme žandárom. Zaslúžia si,“ zavrela babka dlaň a usmiala sa.

       „Anička, Anička moja! Poď, musíme ísť!“
       Mamin hlas ma priviedol do prítomnosti. Už som nebola dieťaťom, ktoré chce počúvať rozprávky o princeznách, ale ženou s vlastným mužom. Pohladila som si brucho, v ktorom rástlo moje dieťatko. Slzy sa mi tisli do očí, lebo som si uvedomila, že ono nikdy neochutná hriančený chlieb mojej starej mamy, nikdy si nebude môcť vypočuť jej rozprávky a nikdy s ňou nebude plieť v záhradke. Hodila som na rakvu hrsť zeminy a v duchu povedala starkej posledné zbohom. V tom okamihu, akoby som ju počula šepkať, aby som nesmútila, lebo všetko je tak, ako má byť. Áno. Starká bola múdra žena a v spomienkach ma vychováva i po smrti. Všetko, čo ma učila, bola pravda. Človek dostane odplatu za každý svoj skutok. A skutočné bohatstvo nie je v majetku. Lebo človek si na druhý svet zoberie so sebou len lásku. Toľko lásky, koľko tu na zemi sám rozdal. Usmiala som sa. Vedela som, že stará mama je neuveriteľný boháč.

čitateľov: 317