login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Hudba je viac než čokoľvek

@ :: Poviedky ::     Aug 04 2017, 08:32 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Je prirodzené, že ľudia v sebe nosia túžbu žiť šťastne a radovať sa aj počas temných rokov. A to sa týkalo aj nás, Slovákov, na slovensko-maďarskom pomedzí. Maďarskí žandári, ktorých sa tu motalo viac než dosť, v nás vyvolávali odpor, nechuť, zlosť, vzdor aj strach. A hoci ich blízkosť narušila čaro každého okamihu, neodradilo nás to od zábavy. Zvykli sme sa stretnúť na dolnom konci. Kvôli tancu a spevu. Lenže spievať slovenské piesne bola provokácia. Pravdupovediac, nebola, ale oni to tak brali. Neviem, ako je to možné, ale stačilo, aby jeden z nás zbadal maďarského žandára a nemusel ani len povedať „idú“ alebo „blížia sa“. Jednoducho sme ich zacítili.
       Dnes to bolo rovnako. Nik nezakričal ani nepošepol, že sú tu na pochôdzke, aj tak sa všetky páry veľmi rýchlo rozpŕchli bez jediného slovka. Niektorí utekali domov, niektorí do blízkych stodôl, aby zostali spolu. Marta a ja sme bývali na opačných koncoch Nadošča a asi preto sme bežali cestou k Hornádu. Nech sa ešte nelúčime, nech sme spolu. Držal som ju za ruku, je to predsa len dievka a nemá v nohách takú silu ako ja. Zaplavilo ma obrovské vzrušenie, ako vždy, keď som pred čímkoľvek utekal, ale teraz som cítil ešte i čosi iné. Aj v tom zhone, v tom napätí, som vnímal chvejúcu sa Martinu dlaň. Akoby sme boli spojení čímsi neviditeľným. Niečím, čo prúdilo, čo vytekalo z jej srdca a vlievalo sa do mňa. Niečo hravé, niečo hrejúce, nekonečne nežné a dráždivé zároveň. Keď sme úplne zadýchaní zastali, aby sme nabrali dych, smiali sme sa. Bolo nám smiešne. Než prišli žandári, akurát som jej šepkal, že mám chuť tancovať až do rána. Jasné, iba s ňou. Tanec je dobrý, lepší ako beh. Možno sa dotýkať Martinho pásu, ramien, rúk a cítiť na tvári jej dych. Nemohol som myslieť už na nič iné, iba ako veľmi ju chcem. Hneď, keď sme sa zastavili, som ju pobozkal. Až sa mi z toho zatočila hlava. Zrejme aj Marte, lebo ma objímala tak silno, akoby ma už nikdy nemala pustiť. Potom sme šli bez slov, ruka v ruke až k rieke, kde sme sa milovali. Vraví sa, že prvé milovanie má v sebe obrovské čaro. To naše určite.
       Večerné zore, či ranné brieždenie? Lúčne kvety, či pohľad z vrcholkov hôr na slnkom prežiarenú krajinu? Nič z toho nie je také nádherné, ako ženské telo. A to Martino zvlášť. Myslím, že je v tvári ako madona z obrazu v tom ich kostole. Jej vlasy sú farby gaštanov. Najmä keď sa o ne oprú slnečné lúče a vrkoč jej veselo poskakuje na ramenách. Má oči farby čakanky, ba možno až jemne do fialkova. Sú nádherné a ak sa do nich človek pozrie, túži, aby táto chvíľa trvala navždy. Až do smrti, ba možno aj potom.
       „Si krásna. Ešte sa chveješ.“
       „Bála som sa. Vraví sa, že to prvýkrát bolí,“ priložila svoje pery na moje čelo, ako keď sa niekto dotýka nie chlapa, ale novorodeniatka. Úplne ma dojala.
       „Povedz, bol som dosť jemný? Nechcel som ti ublížiť.“
       Pohladila ma. „Neboj sa, bolo to krásne.“
       „Počuješ? Niekto si píska čardáš.“
       „Preboha! Niekto nás videl a teraz to povie mojim rodičom! Panebože, čo budeme
robiť?“ vyľakaná Marta si rýchlo začala navliekať sukňu.
       „Pssst! Počúvajme.“
       Zmĺkli sme obaja, mohol nás prezradiť iba náš dych, hlasitý od vzrušenia pri milovaní a trochu i od strachu, kto na nás číha.
„Hádam to nie sú žandári? Alebo rodičia? Čo keď im dakto povedal, že sme utekali takto tu a spolu?“
       „Ak by to boli žandári, no neviem... Rodičia by si isto nepískali. Volali by nás po mene. Alebo nadávali.“
       „No, to hej. Viem si predstaviť,“ pousmiala sa Marta, už trochu pokojnejšia. „Tak kto je tu? Strašidlá?“
       „Možno aj hej, “ usmial som sa. „Počul som, že tak pred dvadsiatimi rokmi tu došlo k nešťastiu. Na Hornáde bol čln, ľudia ho volali hajov, prevážal ľudí k zemiam za Seňou. Prievozníkom bol Cigán, dajaký Horváth. Nikdy sa nič nestalo, až raz, keď Horváth prevážal sedem tetiek, ktoré od rána zbierali trávu a niesli ju domov v zajdách, čln sa uprostred prevrhol. Dodnes nik nevie, prečo sa to stalo, ale utopilo sa vtedy všetkých sedem žien.“
       Marta sa ešte viac preľakla, tak sa ma chytila.
       „Nevedeli plávať? Alebo nejaká divná moc?“
       „Nie, neboj sa. Žiadne čary. Mali na sebe veľké zajdy s trávou. Tie namokli, tráva oťažela a stiahla ženy na dno.“
       „Ale teraz tu hádam nepískajú mŕtve ženy?“
       Mal som čo robiť, aby som sa nesmial. Predsa len, dievky sú dievky, uvedomil som si. Myslí im to inak. Alebo niekedy im to nemyslí. No zaumienil som si, že niečo také jakživ nepoviem nahlas. Nie pred Martou.
       Tajomstvo sa odkrylo samo. Ktosi sa blížil. Už som sa nebál, hoci padol súmrak a začínala tma, mesačný svit mi umožnil vidieť obrysy muzikanta a jeho husličiek. Bol to primáš Janči.
       „Čože tu tak proti noci?“ opýtal sa. „Ach tak, rozumiem, nie si tu sám,“ dodal, keď zbadal aj Martu.
       „Nerozumiete? Prejsť sme sa boli.“
       Neznel som veľmi presvedčivo, lebo sa schuti zasmial.
       „Mne sa nemusíš spovedať, i ja som bol mladý. Keď príroda volá, neutečieš. To len rodičia sa boja a farári zakazujú. Ale v skutočnosti závidia jedni i druhí. Človek sám cíti, čo má robiť. Srdce treba poslúchať. Ako keď si hladný a musíš sa najesť. Alebo keď si smädný a treba sa napiť. A keď sa spení krv, treba sa pomilovať. Ak bude svadba, prídem vám zahrať. Hudba zmôže veľa. Je to to najlepšie na svete.
       „Myslíš, že o nás nepovie nikomu?“ šepla Marta, keď odišiel.
       „On? Keby mal on rozprávať, čo všetko už videl, tak by do kostola nepustili nikoho,“ objal som Martu ešte raz, tuho, a potom sme sa náhlili späť do Nadošča.

       „Hovorím ti, katolíci sú modlári a bezbožníci! Nemajú úctu k Bohu. Celý kostol je samá socha všelijakých svätých a oni sa klaňajú tým sochám, obrazom a samotnému Bohu nie! Nemajú k Bohu úctu! Iba kalvínska viera je pravá!“
       „Ale mama, ako môžete povedať, že katolíci...“
       „Svätuškári sú a buď ticho! Počúvaj! Myslia si, že keď idú na spoveď, všetko je zmazané a môžu hrešiť ďalej, lebo sa zas vyspovedajú. Fuj!“
       „Mama, a čo Martuška?“
       „Čo Martuška? Čo by bola? Je katolíčka ako jej rodičia! Bezbožnica!“
       Už som nevedel, čo robiť. Hanbil som sa, lebo som cítil, že mám v očiach slzy. No neplakal som od bolesti alebo strachu. Cítil som bezmocnosť. Matka bola ako žula. Uznal som, že katolíci majú tak trochu pravdu, keď vravia, že keď kalvíni nechodia na spoveď, sami nedokážu odpúšťať. Iným, ale ani sebe. Sú to tvrdé nátury, moja mama je navyše neústupčivá. Ani otec sa s ňou radšej neháda.
       „To nám ešte chýba! Mať katolícku rodinu! A Martina mater, už ju vidím, ako dáva krstiť moje vnúčatá v tom ich vyčačkanom kostole. Nikdy! Toto ja nedovolím! Rozumieš?!“
       Keby bola moja mama chlap, isto by bol z nej vojak. Nie, to nie, to by bolo málo. Generálom by mohla byť. Studená je, železná a ľadová. Už som chcel odísť, keď ma chytila za plece. Ako som sa otočil, pohladila ma po líci. Predsa som sa v nej trochu mýlil. Mama je možno neoblomná, ale nie bezcitná.
       „Ak bude Marta ochotná odísť od rímokatolíkov, ak prestúpi na našu vieru, a ak budete obaja prisahať, že vaše deti budú kalvíni, tak si ju môžeš zobrať.“
       „A ak nebude chcieť? Alebo ak jej rodičia nedovolia? Čo potom? Čo je horšie? Mať ženu a deti katolíkov, alebo sa o svoje dieťa vôbec nestarať?“
       Z maminej tváre razom zmizla milota. Len tak tak som sa uhol dlani, čo presvišťala okolo môjho ucha. Ušiel som do záhrady ako malý chlapec a sadol si pod čerešňu. Mama na ňu z kuchyne nedovidí. Upútal ma spev drozda. Jemu je hej, cítiť, že ho nič neťaží. Jedla má dosť, nemusí sa ničoho báť, nemusí chodiť do školy ani pracovať, nikoho nezaujíma, kde a s kým bude klásť vajíčka, ani či má dosť peňazí na hniezdo. Len si tak spieva, trilkuje a poletuje. Primáš Janči mal pravdu, keď vravel, že hudba je lepšia než čokoľvek na svete. Lepšia ako rozum. Veď decko je na ceste, vnúča, čo by malo spojiť dve rodiny do jednej. A miesto radosti je svár. Ktovie, čo povedia Martini rodiča.
       Trhal som trsy trávy a rozhadzoval okolo. To aby som si uľavil. Ale už mi bolo jedno i čo povie celá dedina alebo vôbec všetci ľudia na zemi, nech sa hoc aj zošalejú! Ožením sa s Martou. Plný odvahy som sa rozhodol ísť naspäť za mamou a povedať jej to. Vstal som a bežal.
       „Môžete ma i vyhodiť, ale ožením sa!“
       Moje odhodlanie poľavilo, keď zvrieskla: „Opováž sa! Urobíš, čo ti poviem. Či je viac Boh či žena? A Boha sa chceš zrieknuť?“
       Týmto som si ozaj nepomohol. Mama bola červená ako žeravá pec.
       „Veď sama ste mi neraz hovorili, ako ste chodievali s katolíkmi na polnočnú omšu. Nuž a keď ste tam chodievali vy, musí byť niečo, čo je pre katolíkov i kalvínov spoločné.“
       „To len mladí zachádzajú na polnočnú do katolíckeho kostola,“ mávla rukou. „No to nie kvôli viere.“
       „Vy ste prečo chodievali?“
       „Kvôli piesňam. Páčilo sa mi to. Najmä Tichá noc, svätá noc.“
       Znovu som si spomenul na primáša, ako hovoril o hudbe, že je najdôležitejšia.
       „A vám rodičia nebránili ísť na polnočnú? Porušili ste i vy príkazy rodičov, aby ste spievali s ostatnými?“
       Privrela oči. Čakal som, čo povie, no ona stíchla. To sa nestávalo často. Mala silný hlas, zvonivý. Keby sa z hlasov vyskladal orchester, ani neviem, aký nástroj by nahradila. Určite by mohla byť bubnom a trúbou dohromady. Všetko v živote je sprevádzané hudbou. Trilkovanie vtákov, nežný šepot milovanej, polnočná omša. A hudbou je aj svišťanie palice letiacej vzduchom. Vlastne to je len zvuk. Alebo nie? Aký je v tom rozdiel?
       Mama mala ešte stále privreté oči a jemne, sotva badateľne pohybovala perami. Neviem prečo, ale bol som si istý, že si v duchu spieva Tichú noc. A či to už spôsobila pieseň, alebo niektorá z iných spomienok, jej tvár, väčšinou prísna, zjemnela. Po chvíli sa jej v oku zaleskla slza. Rýchlo si ju zotrela.

       Slzy, slzy, slzy. Akoby svadba nebolo dôvod na radosť! Aj po tom, čo som sa stretol s Martou pri Hornáde.
       „Neplač už,“ podal som jej vreckovku.
       „Ako môže mama vravieť, že ma miluje, keď mi nechce dovoliť vydať sa za toho, koho milujem? Zmárnim sa!“
       „Nehovor tak. Nič nie je viac než život.“
       „Vraj si nevážite Boha. Ani na spoveď nechodíte. Kalvíni bez zľutovania. Že ste hriešnici,“ pozrela na mňa. „Povedz, si hriešnik?“
       „Martuška, Martuška moja,“ objal som ju a pritisol na hruď. Neviem ani, čo som cítil. Lásku k žene a nenávisť k svetu súčasne? Marta na tom bola očividne rovnako. Chytili sme sa za ruky a opierajúc sa ramenami jeden o druhého sme sadli na breh. Radšej som sa započúval do ticha. Vlastne nie. Nie do ticha. Započúval som sa do zvukov, ktoré akoby sa práve z ticha zrodili, na chvíľu ho prerušili, aby potešili moju dušu. Žblnkot vlniek rieky, šum lístia, spev vtákov a napokon aj Martin dych. Akoby sa to všetko spojilo do krásnej melódie piatkového večera. Ba vlastne, zvonku som počul len zvuky, čo ako neviditeľné ruky rozochvievali struny duše a hudba sa vynárala kdesi v mojom vnútri. Možno na to, aby to človek prežil, potrebuje poriadnu príučku, vnútornú bolesť, čo utlmí milióny víriacich myšlienok, aby zavládlo ticho, v ktorom sa ozvú prvé tóny. Tóny hĺbky duše.
       Neviem ani, koľko času prešlo, lebo sú okamihy, ktoré sa zdajú byť večnosťou. Marta mi stisla ruku a oprela hlavu o moje plece. Pohladil som ju a pritúlil. Rozhorela sa vo mne túžba. Doslova ma spaľovala. Musel som opäť ochutnať jej pery, cítiť bozk, vôňu jej tela, celý sa do nej ponoriť. Jedno je isté, a v tom sa zhodnú všetci bez toho, k akému krížu sa modlia. Láska je silná. Vždy. Po celý život. A ak je láska najväčšou silou na svete, musí prekonať i naše bremeno.
       „Pôjdem za tvojou mamou a skúsim sa jej rovno spýtať, či nám pomôže. Nebudem prosiť. Poviem jej len, že si ťa vezmem a ak ťa má rada, nech nám žehná a pomáha.“

       Keď som predstúpil pre Martinu mamu, príval jej slov znel inak než nebeská hudba. Bolo v nej pár búrlivých tónov, bubny s hlasom hromov, potom veľa mlčania, ako ticho po búrke, ale ku koncu už zazneli husličky. Napokon súhlasila. Či mať lepšie za zaťa kalvína, alebo dcéru prespanku, rozhodlo. Martin otec dokonca ešte ulial zo slivovice a dohodli sme, že sobáš bude v katolíckom kostole a presťahujem sa ku nim. Martuška nemala sestry ani bratov, bola jedináčik, nuž nikomu nebudem prekážať a robotné ruky sa zídu.
       Hoci som o sobáši nerozprával s nikým, okrem jej rodičov a našich svedkov, ba prosil som aj, aby napriek zvykom farár zabudol na ohlášky v kostole, novina sa po Nadošči rozniesla rýchlo. Ako roj dotieravých komárov nad žaburinou. To preto, že tie slová bodali. Pre kalvínov som bol zradca, čo si berie katolíčku, pre katolíkov privandrovalec, čo ešte poriadne nepričuchol k ich viere, ale už žiada obrad od ich kňaza.

       V deň našej svadby katolíkov a kalvínov spojilo to, že nás chceli rozdeliť. Na jednej strane cesty postávalo zopár katolíčok s vedrami vody, aby odplašili nevestu od ženícha. Na druhej strane sa kalvínky pochytali za ruky a vytvorili tak ľudskú reťaz cez cestu, aby nás zastavili. Nebolo ich veľa, ale to už z pamäte človek nevymaže. Láska si však cestu nájde. Farár prišiel medzi nás a rozprával, že dieťa je darom Božím. Je požehnaním a ak našu lásku požehnal samotný Boh, treba to prijať s pokorou v srdci. Cesty Božie sú vraj nevyspytateľné a nám ľuďom neprislúcha o nich pochybovať. Pozoroval som, ako poniektorí začali uznanlivo pokyvovať hlavami, iní si robili posmech, či hriech proti nepoškvrnenosti nevesty je podľa nových móresov darom Božím. No nechali nás prejsť až k oltáru.
       Možno to nebude znieť skromne, ale myslím si, že svadobný obrad nespojil len mňa s Martuškou. Spojil celý Nadošč. Katolíkov s kalvínmi. Neslýchané sa stalo možným. Hoc naše kalvínsko-katolícke manželstvo nebolo prvé, farári už v tom čase proti sebe nebrojili ako kedysi. A ak to brali oni, ľudia prekvapujúco prikývli. Svadobný obed už bol spoločný. Primáš dodržal svoj sľub, že nám zahrá na svadbe. Hudba je tak trochu podobná láske, tiež má čarovnú moc. Povedal by som, že dokáže liečiť dušu človeka. Videl som, ako vykúzlila úsmev na tvári mojej ženy, ktorá ešte ráno, úplne bledá, s prepadnutými lícami a strachom v očiach, ledva došla ku kostolu. Teraz sa šťastne smiala a vykrúcala v tanci. A potom spolu tancovali i ľudia, ktorí sa ešte pred chvíľou nenávideli.
       Primáš akoby čítal moje myšlienky.
       „Pamätáš, čo som ti vravel? Hudba je úžasná. Je viac, než čokoľvek.“
       Spokojne som prikyvoval a premýšľal, aká muzika bude sprevádzať náš život. Raz búrlivý čardáš, inokedy sladká uspávanka a isto, celkom isto, aj chorál detských hlasov. Takto to býva, keď sa ľudia milujú...
čitateľov: 1138