Findurkina šachta
@ :: Poviedky ::
Jun 11 2012, 08:11 (UTC+0) | 
Príbeh sa viaže k vrchu Rimberg, kde sa Findurkina šachta nachádza doposiaľ
|
Miesto: Nižná Slaná, okres Rožňava
Čas: druhá polovica 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Obloha bola zatiahnutá, ale nie celkom. Vyzeralo to i nevyzeralo na dážď. Skôr na búrku, ale len takú krátku, čo osvieži vzduch, aby znovu mohol zavoňať horúcim letom. Cez škáry pomedzi oblaky svietili slnečné lúče, lámali sa na oknách Ondrejovho domu a vytvárali akési zvláštne mäkké svetlo. Ondrej sedel v kuchyni na lavici, na nohách do leskla vypucované čižmy, ba ku bielej košeli si obliekol aj čierny kabát baníckej uniformy s gombíkmi, čo sa blyšťali, akoby boli zo zlata. Ukazovákom si pokojne hladil fúzy - to bol prejav jeho najväčšej spokojnosti a sledoval Findurku, ako sa zvŕta okolo pece. Miloval tieto chvíle, keď na ňu mohol nerušene hľadieť. Mladá a krehká Findurka práve preniesla hrniec s polievkou do komory, navarila jej viac ako stihli zjesť na obed. Bude na zajtra i pozajtra. Kuracie kosti už predtým hodila psovi, zo zemiakov neostal ani omastok, lebo aj ten Ondro vytrel z taniera chlebom. Dala sa teda umývať riad. Horúcu vodu preliala do lavóra a vzala prvý tanier. Ako sa pritom nahla, Ondro k nej pristúpil zozadu a nežne ju objal.
„Dôjdu hostia, čo si pomyslia, ak nestihnem upratať?“ usmiala sa a Ondro jej šepkal do ucha: „Viem, viem, len som dokázal odolať.“
„Veď počkaj. Prídu, odídu a potom budeme sami. Večer.“
„Večer? Až večer?“ Ondro horel netrpezlivosťou, hlas sa mu chvel. V tej chvíli vonku udrel blesk, zahrmelo a spustila sa riadna spŕška. Ťažké kvapky prudko dopadali na blatisté cesty Nižnej Slanej a bubnovali po šindľových strechách domov.
„Možnože neprídu. Alebo prídu neskôr. Dážď ich zastaví,“ nevzdával sa Ondro.
„Žiadna búrka ich nezastaví. Celý týždeň sa tešíš, ako si dáte hriatô a teraz...“ položila Findurka tanier na stôl a jemne odtlačila Ondra.
Práve vtedy ktosi zabúchal na dvere: „Otvárajte, lebo načisto zmokneme!“
Ondro si svoj fešný kabát baníckej uniformy neobliekol len tak. Nastal práve rok tomu, čo si Findurku odviedol k oltáru. Nebol to síce žiaden sviatok, nikto výročia svadby neoslavoval, ale on to nejako podvedome cítil, že dnes by mal byť pre ňu aspoň o čosi krajší.
Findurka sa mu páčila už dávno. Jej útlosť sa snúbila s jemnými črtami tváre, čo vyzerala stále dievčensky nevinne. Po svadbe musela vlasy schovávať pod čepcom, ale vždy keď si ho večer zložila a rozčesávala ich, nevedel sa nabažiť pohľadu. Aj ruky mala jemné, nie ako iné ženy. Mozole a rozpraskaná koža sa jej akosi vyhýbali. Zdala sa mu taká krehká a bezbranná, akoby neustále potrebovala jeho ochranu, takže ju večne objímal, schovával v náručí.
Koľké roky po nej túžil! Vedel, že sa jej páči, aj že by mu bola rada, ale zároveň sa bála. Findurka bola totiž zo slúžkovskej rodiny, ani vlastný dom nemali, len kuticu u gazdu z horného konca a majetok žiaden. On bol zasa baník, a to nie hocijaký, ale majster s dobrým platom, vlastným domom a nejakým tým statkom. Ísť k nemu za slúžku by mohla, ale za frajerku? Len čo by sa s ňou pomaznal a poriadne si užil, poslal by ju kade ľahšie. Takto si to myslela, preto sa mu dlho vyhýbala, najmä keď videla ako hladno na ňu pozerá.
Všetko sa zmenilo vlani na jar, keď sa Ondro rozhodol, že sa nebude ďalej trápiť. Takmer padla z nôh, no nielen ona, ale skoro všetky ženy v dedine, len čo sa dozvedeli, že prišiel za Findurkou a jej rodičmi, aby ju požiadal o ruku. Vraj aký by to bol život, keby ho nenaplnil láskou a jeho srdce dlhé roky bije len pre ňu. Majetok má, ona pôjde do lepšieho a bude jej dobrým mužom. Mnohí sa čudovali, banícky majster, dokonca študovaný a berie si slúžku! No krásnu Findurku poznal každý a určite mu každý chlap i závidel.
„Pozri sa, takto sa to robí,“ učil ju hneď v prvú nedeľu po svadbe, keď čakali hostí. „Vezmeš na varechu husaciu masť a vložíš ju do hrnca. Ešte sa len začne topiť a už prisypeš cukor. Necháš to dobre prepražiť, cukor sa musí celkom rozpustiť. Zatiaľ si nadrobno nasekáš cesnak. Celkom nadrobno, na najmenšie kúsočky ako sa dá. Keď sa cukor v masti rozpustí, prisypeš cesnak, zamiešaš a potom do hrnca naleješ pálenku. Ihneď to musíš stiahnuť z ohňa, inak alkohol vyprchá. No, a potom len nalievaš do hrnčekov. To je naše banícke hriatô, to si dávame, keď sa stretáme každú nedeľu. Je taký zvyk, že sa chodí aj k nám a všade, kam sa chodí, obsluhuje hostí domáca pani. Ty nám budeš to hriatô variť i nalievať. Dobre?“
„Rada, veľmi rada,“ usmiala sa naň a oči jej priam žiarili. Už nebola slúžka, ale domáca pani v rodine, ktorú navštevujú baníci, aby prebrali pracovné veci, ale sa i zabavili a porozprávali o tom, na čo v štôlni neostáva čas.
Findurka sa činila. Nešetrila úsmevmi, doma bolo vždy všetko v najlepšom poriadku, všade čistota a hostia sa cítili tak dobre, že u Ondra často presedeli celé nedeľňajšie popoludnie. Aj teraz, hoc sa vonku spustila búrka, nikto návštevu nevynechal. Dom sa naplnil a niektorí priniesli i koláče. Vždy, keď núkali Findurku, cítila sa neisto. Ešte ako slúžka piekla koláče ona a mohla si dať nanajvýš tak zvyšky, ak nejaké panstvo nechalo. Preto, keď pred ňu postavili tácku, nech si len dožičí, od vzrušenia sa jej až triasli ruky.
Rok prešiel, potom i druhý a to, čo bolo voľakedy nevšedné, krásne, priam vysnívané, zosivelo. Na návštevy a hriatô sa Findurka tešila stále, ale oveľa častejšie bola sama. Ondro chodil do bane ešte pred svitaním, stále dookola šesť dní v týždni. Keď sa vracal, sotva zjedol večeru a unavený padol na posteľ. Ba niekedy pre samú robotu ani neprišiel domov, ale prespal hneď pri štôlni v baníckych krámoch. Kým bola slúžkou, neustále ju obklopovali ľudia. Chodila kopať na pole, starala sa o dobytok, ale ešte i ten im teraz pásol obecný pastier a ovce už na jar vyslali s bačom ďaleko na salaš. Ondro nosil domov peniaze, dosť na obživu i parádu, nuž pole nepotrebovali.
Už ani nevedno kedy si Findurka zmyslela, že sa na návštevu len tak zahrá. A prekvapí aj Ondra, keď príde domov. Na pec dala hrniec, rozpustila masť, prisypala cukor, nasekaný cesnak a zaliala to pálenkou. Potom ponalievala, uložila hrnčeky na slávnostne prestretý stôl a predstavovala si, ako sú u nich hostia, ako chvália jej šikovnosť a rozprávajú s ňou ako so seberovnou. Vzala hrnček a srkala. Hriatô jej rozprúdilo krv, nalialo červeň do tváre, až mala chuť tancovať. Neustále pozerala z okna, a keďže hostí nemala, vypila i druhý hrnček, aj tretí i tie ďalšie. Akoby naschvál v ten deň Ondro ostal spať pri bani. Findurka ráno vstávala s ťažkou hlavou a moril ju smútok, aký doposiaľ nepoznala. Uvarila si teda ďalšie hriatô. Nie veľa, iba za jeden hrnček, ale po obede hneď ďalšie dva. Takto to šlo deň čo deň, ba niekedy už ani hriatô nevarila, ale popíjala rovno z pálenky. Dávala si však vždy záležať, aby až sa muž vráti, čakala ho dobrá večera a uprataný dom.
„Dnes ostanem v kráme,“ povedal jej v jedno ráno, keď sa lúčil a odišiel do práce. Findurka znova osamela. Čo s takým životom, ktorý nevypĺňa robota? Človek aby len na kadečo myslel, čakal iba na noc a aj v túto pôjde do postele sama. Vzala fľašu s pálenkou a naliala si. Potom už nie. Ďalej pila rovno z fľaše.
Keď sa večer prebrala a chcela popratať i čosi navariť, uvedomila si, že niet pre koho. Vzala fľašu a pila ďalej. Svet sa s ňou krútil, zem sa chcela, nohy neposlúchali. Len s ťažkosťami otvorila okno, nemotorne pritom zhodila črepník s kvetom na zem, až sa hlina rozsypala po podlahe a cestou na posteľ zvalila stolík. Padla a znovu zaspala. Po chvíli sa otvorili dvere a prišiel Ondro. Vrátil sa nečakane.
„Findurka, čo sa stalo,“ budil ju a dvíhal z postele. Keď naň pozrela mútnymi očami a čosi zabľabotala, razila z nej pálenka, až musel odvrátiť tvár. Pustil ju a znechutene prešiel do kuchyne. Na stole ležal neprikrytý chlieb, veď tak čoskoro zoschne! Tiež špinavé taniere ešte od raňajok a temer prázdna fľaša. Omrvinky roztrúsené na obruse i po zemi, na ktorých sa hostili muchy a lavór so špinavou vodou zapáchal. Vedrá boli prázdne, vodu zo studne nenanosila a k tomu ten rozbitý črepník.
„Tu si?“ odrazu sa k nemu Findurka dotackala, ale Ondra pochytila zlosť.
„Čo si to...? Čo si to...!“ ani nevedel nájsť vhodné slová, keď ju schytil za ramená a triasol ňou, no potom ju pustil. To nemal. Findrurke sa podlomili kolená, spadla na chrbát a hlavu si tresla o podlahu, až to zadunelo na celý dom. Zmeravela, nehýbala sa.
„Findurka! Vstávaj! Čo ti je?“ dvíhal ju na ruky, prihováral sa. Veľmi sa preľakol, hladil ju, ale ona sa nepreberala, nehýbala, len hľadela na svet otvorenými očami bez iskry života.
„Žena moja, Findurka, preber sa!“ triasol ňou, ale Findurke sa z toho iba kymácala hlava a ruky hompáľali nevládne vedľa tela.
Ondro akoby skamenel. Stál nepohnute, stále držiac Findurku a hlavou sa mu premieľali tie najstrašnejšie myšlienky.
- Som vrah! Zabil som ju! Už sa ku mne nikdy nepritúli. Čochvíľa ju položia do hrobu a mňa poženú pred súd! Prídem o robotu, skapem v žalári! Ak aj neskapem, ak ma aj po rokoch prepustia, skončím ako žobrák, čo bude chodiť po dedinách a prosiť o kúsok chleba. Ľudia sa mi budú s pohŕdaním vyhýbať. Ale ja som nechcel! Nechcel som! – z očí mu vytekali slzy, sklonil hlavu, priložil o Findurkine líce a potom ju preniesol na posteľ. Ležala bez pohybu, len muchy prileteli a sadli na jej pery. Zahnal sa, aby ich odplašil a začal rozmýšľať ďalej.
Findurka je mŕtva, na tom nikto nič nezmení. To, čo sa dá ešte zmeniť, je jeho budúcnosť. Musí ju ukryť a ráno pôjde za richtárom, že mu je žena nezvestná. Ukáže dom, ten všetok neporiadok, aký u nich nikdy nebýval a povie, že čakal až do rána, či niekam nešla a nevráti sa. Budú ho vyšetrovať, podozrievať, ale ak Findurku nenájdu, nebude súd ani žalár. Veď každý vie, ako ju miloval! Ešte ho nakoniec budú i ľutovať. Tak sa rozhodol a potom len rozmýšľal, kam uložiť Findurknine telo. Vtedy mu napadlo, že na Rimbergu, na tom kopci, čo sa čnie nad dedinou, sú opustené šachty po dávnych baníkoch. Nikto tam nechodí a keby aj, šachty sú hlboké, nenájdu ju.
Ondro vyčkal do hlbokej noci, aby ho nikto nevidel. Na Findurkine telo natiahol dve vrecia, zhora i zdola, prehodil si ju cez plece a vyšiel von. Zdala sa mu ľahká, ľahučká. Pred očami sa mu vynárali obrazy, ako sa naň usmieva, s akou láskou mu kladie na stôl jedlo, ako sa milujú, ako ju čičíka, že dva roky nie sú tak veľa a pánboh im iste požehná dieťa, po ktorom obaja túžili. Teraz ju niesol zhodiť do hĺbky vysokej hory, lebo ju zabil, on ju zabil, zabil svoju ženu...
Uprostred noci v hlbokých lesoch na vysokom kopci padlo do opustenej baníckej šachty ženské telo. Poriadne to buchlo. Ondra pri tom zvuku premohol des. Hodil dolu ešte obe vrecia a utekal preč, párkrát zakopol, padol, triasol sa od hrôzy nad vlastným skutkom, lenže vedel, že inak by to bolo ešte horšie. Zmizol v tme až tam, kde vedie úzky chodník do dediny.
Findurka ležala na hromade kameňov obklopená vysokými skalnými stenami, a len cez úzky otvor zhora bolo vidieť nočnú oblohu. Otvorila oči a pokúsila sa zdvihnúť ruku. Nie, nebola mŕtva. Vraví sa, že nad opitými bdie akýsi čudesný anjel strážny, ktorý ich chráni pri škaredých pádoch. Možno to bol práve on, čo nad ňou držal ochrannú ruku, lebo Findurka sa pomaly zdvihla a rozhliadala. Príšerne ju bolela hlava, šmátrala okolo seba, ale z každej strany bola len mokrá a hladká skalná stena. Až vtedy si všimla, že kdesi nad ňou vidieť hviezdy. Nevedela kde je, nevedela ako sa tam dostala, ale bola si istá, že jediná záchrana môže prísť len zhora. Skúšala liezť, ale zbytočne. Nebolo sa čoho chytiť, nohy sa šmýkali, iba čo znovu spadla.
„Findurka, chceš ísť domov?“ ozval sa odrazu neznámy hlas a ona sa márne rozhliadala. Nevidela nikoho.
„Chcem!“ vyhŕkla a chýbalo len málo, aby sa rozplakala.
„Findurka, bola si márnivá. Žiadalo sa ti pálenky. Po hosťoch a koláčoch si túžila. Nemyslela si na to, ako sa tvoj muž ťažko lopotí, aby si sa mala dobre. Pokora, jedine pokora ti pomôže,“ zdalo sa, že hlas prichádza zo všetkých strán naraz.
„Budem sa kajať, budem pokorná. Prosím, len povedz čo mám urobiť a urobím všetko!“
„Zobleč si šaty a nahá vylez po mokrej stene. Len takto sa dostaneš až hore, a potom nahá musíš prejsť lesom i celou dedinou.“
Findurka na chvíľku zaváhala. Čo to má spoločné s pokorou? Ak ju niekto uvidí, čo povie Ondro, keď sa to dozvie? Od hanby by sa prepadla! Lenže – má inú možnosť? Nie, nemá, tak si to uvedomila a teraz už rýchlo, bez váhania začala rozopínať gombičky na lajbliku, zhodila i košieľku, čepiec, stiahla si sukňu i spodničku a stála tam ako ju pánboh stvoril. Pristúpila k stene a skúšala nahmatať nejakú škáru. Našla ju a začala liezť. Nešlo to rýchlo a nebolo to bezbolestné. Nechty sa jej lámali na malých kamienkoch, ktorých sa pridŕžala len končekmi prstov, nohy si zodrala do krvi, ako sa zapierala a dvíhala nahor, ale stúpala. Najskôr kúsok, potom vyššie a dole radšej ani nepozerala. Tam civel len čierny priestor, ktorý by ju pohltil a možno už nenávratne.
Keď bola takmer hore, keď sa aj vzduch zmenil a cítila sviežosť nočného vánku, pošmykla sa. Bola to len chvíľka, azda taká ako keď človek lúskne prstami a padala, otĺkala sa skaly, až opäť skončila na dne. Skúšala sa opatrne pohnúť, či ešte vôbec žije, či sú ruky a nohy celé, ale na počudovanie bola opäť v poriadku.
„Sľúbil si mi, že ak sa zoblečiem donaha, vyleziem až nahor!“ zakričala kamsi oproti hviezdam.
„Áno, Findurka, sľúbil. Lenže si si ešte nechala zapletenú stužku vo vlasoch,“ ozval sa neznámy hlas a Findurka si hneď siahla na hlavu. Vyplietla stužku a dala sa liezť po skalách znova. Opäť s vypätím síl, chytala sa aj tých najmenších kamenných výčnelkov, ale nakoniec vyšla až hore. Keď sa zaprela do paží a vytiahla na trávu vedľa šachty, ležala a hľadela na oblohu. Nevedela kde je, ničomu nerozumela. Len chlad ju prinútil vstať a vybrať sa niekam, nevedno kam, len dolu kopcom a snáď voľakde zájde. Takto sa dostala až ku Kobeliarovskému potoku, kde to už poznala.
Obloha začala pomaly blednúť, hviezdy strácali svoj jas, keď Findurka dobehla za dedinu. Nie, ulicou nesmie ísť, čo ak by ju niekto zbadal? Rozbehla sa teda poza humná a potom cez plôtik odzadu k domu. Videla, že z okna ich izby vychádza na dvor svetlo. Opatrne otvorila dvere a dnu vošla úplne potichu.
V izbe za stolom sedel osudom zdrvený Ondro. Pred sebou mal otvorenú Bibliu, pri mihotavom svetle petrolejky si z nej skúšal čítať, aby nachádzal útechu, no tej sa mu nedostávalo. Namiesto toho len výčitky, des a pocit večného zatratenia. Do tváre mu nevidela, bol k nej otočený chrbtom.
„Ondro, odpustíš mi?“ zašeptala a on sa rýchlo obzrel. Uvidel, ako tam stojí Findurka, nahá a s krvavými prstami i nohami. Najskôr si myslel, že je to prízrak, ale keď pristúpila bližšie a dotkol sa jej, ďakoval nebesiam za zázrak, v ktorý ani neveril. V tej chvíli bol najšťastnejším človekom na svete.
„Odpusť mi, prosím,“ šeptala ďalej Findurka a on ju objímal zaliaty v slzách šťastia.
(Ondro a Findurka prežili dlhý spoločný život. Findurka viac nikdy žiaden alkohol ani neochutnala. Príbeh ľuďom v Nižnej Slanej vraj porozprával Ondro, keď už bol starec. Dovtedy ho nikomu nevyjavili. Od tej chvíle začali ľudia z dediny volať starú šachtu na Rimbergu Findrukina šachta.)
* * *
Poznámky autora:
Rimberg – miestne nazývaný aj Rimperg a Rumberg – výrazný kopec, ktorého svah sa začína dvíhať severozápadne hneď za Nižnou Slanou. Jeho nadmorská výška je 565 metrov. Na jeho východnom svahu bol vstup do bane Mano, ktorá sa volala podľa domáckeho mena „železného grófa“ Emanuela Andrášiho. Na severnej strane vrchu bola baňa Rumberg. I keď kopec na turistickej mape nie je pomenovaný, zakreslená je aj (tiež nepomenovaná) Findurkina šachta, ktorá sa nachádza juhozápadne od jeho vrcholu.
Findurkina šachta – zohrala svoju úlohu aj v čase po II. svetovej vojne. V Nižnej Slanej vypukla akási nákaza, ktorej podľahol dobytok. (Podľa niektorých ľudí to bola otrava.) Obyvatelia Nižnej Slanej odviedli choré kravy až na Rimberg a tam ich podľa rady zverolekára utratili a nahádzali do šachty. Na jej dne teda Findruku nenájdete, ale ak by sa tam niekto s horolezeckým výstrojom spustil, mal by nájsť množstvo kostí hovädzieho dobytka.
Banícke krámy - miestne označenie zrubových alebo kamenných domov, ktoré sa stavali pri vchodoch do baní. Slúžili na ubytovanie baníkov, ktorí by museli z bane domov ďaleko dochádzať. Krámy mali zvyčajne tri steny a štvrtú nahrádzal svah kopca.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
