login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajomstvo starej Prasličky

@ :: Poviedky ::     May 02 2006, 14:05 (UTC+0)

Seňa v súčasnosti - príbeh o žene liečiteľke, ale údajne zároveň i bosorke z počiatku 20. storočia si pamätajú už len najstarší obyvatelia obce...

Miesto: Seňa
Čas: Začiatok 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová

       “Aha, pozrite, kto tam ide. Pracme sa jej z cesty! Skryme sa pred ňou!“ zašumelo v hlúčiku detí.
        „Buďme radšej ticho. Možno si nás ani nevšimne a tak nám isto neuškodí,“ šuškali si bosí šarvanci, hoci žena, ktorú prezývali Praslička, bola ešte poriadne ďaleko a nemohla ich počuť, aj keby na seba kričali.
        „Tak ja som vám bosorka?! Či neviete, že sa takto nepatrí o nikom rozprávať a starší ľudia si zaslúžia úctu?“ oborila sa na nezbedníkov Praslička, keď ich o hodnú chvíľu míňala. Deti zostali stáť ako obarené.
        „Ako vedela, čo sme o nej hovorili?“ nedalo im pokoja. Vysvetlenie mali jediné: Lebo je to bosorka!

       Vždy to bolo tak, v každých časoch, že dediny mali svoje pozoruhodné osobnosti. Vzbudzovali zvedavosť ľudí, ktorí neprešli okolo bez toho, aby za nimi nevykrúcali krky. Záujmu sa tešili aj ich domy. Pri nich sa každý vyťahoval na špičky v nádeji, že sa cez plot aspoň pohľadom vkradne do dvora, alebo ešte radšej, že sa tak prešmykne cez odtiahnuté záclony priamo do izby. Zvedavci odjakživa bažili sliediť, uzrieť niečo zaujímavé, najlepšie vopchať sa až pod periny tých, ktorí rozdúchavali oheň ich predstavivosti. Každý chcel servírovať známym historky, pri ktorých behá mráz po chrbte a donútia poslucháča neveriacky krútiť hlavou.
       V Seni patrila do kruhu miestnych čudákov Praslička. Pre niektorých tetka, pre iných bosorka. Záležalo od toho, či od nej niekto niečo žiadal – vtedy bola tetuškou, alebo si o ňu obtierali jazyky ohovárači – pre nich sa stávala starou čarodejnicou.
        „Správaj sa k nej slušne, nech ťa neuriekne!“ vystríhali mamy svoje deti. Keď tajomná stará žena kráčala po ulici, ľudia dávali hlavy dokopy, aby si o nej šuškali. A detiská, len čo ju minuli, otáčali sa k nej chrbtom, zohýnali sa do hlbokého predklonu a hlavami sa takmer dotýkali zeme. Pomedzi rozkročené nohy škúlili na Prasličku, pretože to bol zaručený spôsob, aby ich neuriekla. Aj najmenší usmrkanec v Seni vedel, že táto tetka má v dedine výsostné postavenie. Ľudia verili, že jej tajomná moc dokáže liečiť a pomôcť v núdzi. No nik si nebol celkom istý, či by pri zlej vôli nemohla aj poškodiť.

       Na poliach bola po dlhej zime pôda vlhká a voňavá, pripravená dať silu semenám a novej úrode. Ľudia od skorého rána vychádzali do polí a záhrad. Aj Jozef s Máriou vstali, len čo kohút preťal ticho noci zachrípnutým hlasom.
        „Jurko, hej, synček, vstávaj!“ ťahala Mária perinu zo svojho syna. Bola neoblomná, nepoľavila, hoci dieťa sa sprvu robilo, že nepočuje a bosé nohy opäť vtiahlo pod vyhriatu perinu. Vhupnúť do chladného rána, motať sa v kuchyni, v ktorej ešte len začal praskať oheň vo vychladnutej peci a fŕkať si na tvár studenú vodu, to veru nebolo bohviečo pre malého fagana.
        „Ale, mami, naozaj už musím? Nechaj ma, ešte chvíľočku...“ prosíkal Jurko.
„A ty nie si zvedavý, ako sa má Strakuľa? Choď sa pozrieť, či už má teliatko,“ lákala Mária syna z postele. Jurko vedel, že mama mu o chvíľu podá hrnček horúceho mlieka, ktoré sa mu rozleje v útrobách a dodá silu do nového dňa. Zmienka o Strakuli zapôsobila ako vzpruha, ktorá ho postavila na nohy. Chlapec sa tešil na teliatko, každý deň netrpezlivo vchádzal do maštale a malou dlaňou prechádzal krave po veľkom vydutom bruchu. Bolo teplé, s pevnou krátkou srsťou na napnutej koži, pod ktorou zreteľne cítil kosti a kĺby mláďaťa. Jurko sa ho nevedel dočkať. Strakuľa ho mala na svet priviesť každú chvíľu.
        „Ja teraz pôjdem za otcom sadiť zemiaky a ty zostaneš doma dávať pozor na kravu. Keby sa s ňou niečo dialo, hneď za nami príď! Budeme na poli pri Prasličkinom dome,“ prikázala Mária synovi. Od samého rána mala plné ruky práce. V mysli zratúvala povinnosti, ktoré ju v ten deň ešte čakali. Vedela, že sa do večera nezastaví. A do toho ešte aj starosti so Strakuľou! Vzala vrece so sadenicami a pobrala sa na pole za mužom.

        „Kde máš motyku?“ Jozef narovnal zohnutý chrbát a prísne pozrel na ženu.
„Ty si mi ju nedoniesol? To si čakal, že dokážem vláčiť plné vrece, jedlo v noši a ešte k tomu sa dotrepať aj s motykou?“ vyhŕkla Mária.
        „Milá - zlatá, tak si ju budeš musieť teraz zohnať sama,“ odvrkol Jozef. Neznášal, keď sa jeho žena čo len náznakom sťažovala. Vzal si gazdinú, od ktorej očakával, že bude robiť všetko, čo treba. Však ani on nebol naučený na robotu iba zízať. „Požičaj si ju trebárs od bosorky!“ ukončil rozhovor. Jozef vzal svoju motyku a začal kopať. Bolo jasné, že pre neho je téma skončená.
       Mária zložila náklad, čo dotrmácala na pole. Rozhliadla sa. Oči sa jej zastavili na Prasličkinom dome vzdialenom len pár metrov. Bolo to skromné obydlie vystavané z hliny, do ktorého sa vchádzalo po rínku. Pri vchode do domu, v tieni strechy, viseli zviazané trsy byliniek a vetvičky s mladými zelenými lístkami. Poniektorí si mysleli, že ich tam Praslička suší, no staršie ženy sa dušovali, že majú magický význam. Vraj ich tam bosorka vešia, aby ju svojou silou ochránili pred temnými silami.
       O starej žene kolovali aj iné čudné reči. Že pri splne mesiaca presne o polnoci chodí z kameňov na kostole škriabať jemný prach, ktorý dáva do liečivých zmesí a používa ho aj pri čarovaní. Povráva sa, že má veľkú kovovú mincu s podobizňou svätca, ktorú silno pritláča na múr kostola a krúti ňou dovtedy, kým nemá dostatok prášku. Jamka, ktorú takto hĺbi, je stále väčšia, až napokon vyzerá, akoby sa do kameňa odtlačila guľa z dajakej strely.
       Na starom kostole je veľa takýchto zvláštnych vyhĺbenín. Ak sú tie diery od Prasličky, tak potom je to poriadne pracovitá bosorka! - hútala Mária. Vzápätí sa zháčila. Uvedomila si, že nie je pekné takto zmýšľať o žene, od ktorej si chce požičať motyku. Nemala na výber. Vrátiť sa domov po vlastný nástroj, to by jej zabralo priveľa času.
       Mária bola taká zaujatá vlastnými myšlienkami, že si nevšimla blížiacu sa postavu. Drobná žena so širokými bokmi, ktoré ešte viac zvýrazňovala nariasená sukňa, prichádzala rezkou chôdzou smerom od lesa. V jednej ruke niesla košík po vrch naplnený zelenými lístkami, v druhej držala sukovitú palicu so zahnutým koncom, ktorou pravidelne udierala do prašnej cesty.
        „Tetka!“ vyhŕkla Mária, keď ju stará žena míňala. Aj sebou sprvu od ľaku mykla, len čo sa jej babka znenazdajky vynorila spoza chrbta. Na prvý pohľad na Prasličke nebolo nič zvláštne. Pôsobila veľmi čulo a zaneprázdnene. Jej pohyby boli rýchle a rázne. Na svet hľadela blankytnými očami, ktoré sa zdali byť ešte výraznejšie v opálenej vráskavej tvári. Mária si všimla, že Praslička je až po pás mokrá a špinavá. Napadlo jej, že to od rannej rosy, ktorá ju zmáčala, keď sa za svojimi liečivými pokladmi predierala húštinami. A možno i liezla kolenačky po širokých lúkách, ako vetriace zvieratko s nosom tesne pri zemi, aby zachytila vôňu čudesných koreňov a bylín. Pohľad oboch žien sa na chvíľu stretol. Mladšia z nich mala pocit, akoby sa stala priezračnou a tie svetlomodré oči hľadeli priamo cez ňu. Z Prasličky vyžarovala svojrázna autorita, ktorá vzbudzovala rešpekt. Nepotrebovala ani prehovoriť, pričom bolo jasné, že ona je tá, ktorá má v rukách opraty.
        „Tetuška, že mi požičiate motyku?“ požiadala Mária a pridala sa k starej žene. Ani nevyčkala, kým jej prikývne. Babka nezastala, len trochu stiahla obočie ako náznak nevôle, ktorý Mária prehliadla. Len čo obe vkročili do dvora, mladšia žena uzrela motyku opretú o múr domu. „Aha, tu ju máte! Len čo posadím zemiaky, hneď vám ju vrátim“, sľubovala berúc nástroj do ruky. Ani jej nenapadlo, že by jej starena nechcela vyhovieť. Jej mlčanie si vysvetlila ako tichý súhlas. Napokon, o Prasličke bolo známe, že toho veľa nenarozpráva.

       Z vreca ubudla vari polovica zemiakov, ktoré Mária pokládla do zeme. Slnko stálo vysoko a naplno rozlievalo na krajinu svoju páľavu. Ľudia zohnutí na svojich políčkach podchvíľou narovnávali boľavé chrbty, aby uľavili stuhnutým svalom. Priamo cez oráčinu sa rútil k lopotiacim rodičom Jurko. Potkýnal sa, padal na kolená a ruky, bol celý červený a zafúľaný, ako chcel bežať čo najrýchlejšie.
        „Mama, tatko, poďte domov, Strakuľa už bude mať teliatko! Stojí tam v maštali, bučí a strašne jej napína brucho,“ kričal už z diaľky.
       Jozef s Máriou neotáľali. Narýchlo pobrali veci z poľa a vykročili k domovu. Už boli blízko, napínali uši, očakávali žalostné zvuky uboleného zvieraťa. V maštali však bolo ticho. Náhlivo otvorili dvere. Strakuľa stála pokojne s hlavou naklonenou nabok. Na gazdu uprela veľké tmavé okále. Za ňou, pri zadných nohách sa na slame ležal malý strakatý býček. Hnedé fľaky mal po tele rozmiestnené práve tak, ako jeho mama. Pokúšal sa udržať priťažkú hlavu, ktorá sa mu klátila na slabej šiji.
        „Strakuľka moja, dobrá,“ potľapkal Jozef kravu po širokom zadku. Potešil sa, že prvé teľa priviedla na svet bez problémov. Býček bol fešák, mal sa k svetu a dával to energicky najavo od samého začiatku.
        „Otoč ju, nech si očistí malého,“ Mária pozrela na lepkavé telíčko.
        „Však nie je priviazaná, môže sa k nemu otočiť.“
        „Prečo to ešte neurobila a neolízala ho? Niečo sa mi nezdá,“ Jozef otáčal kravu čelom k teliatku. Lenže tá sebou mykla tak prudko, že sotva stačil uhnúť pred jej rohom.
        „Čertica jedna, chceš ma dokaličiť? Je to tvoje teľa, tak si ne neho pekne zvykaj!“
       Strakuľu neobmäkčili ani pekné rečičky, ani nadávky. Správala sa tak, akoby drobec za jej chvostom nepatril k nej. Čím viac sa ju snažili priblížiť k malému, tým viac sa priečila.
        „Takto to nepôjde. Možno to chce čas. Zvykne si, len čo jej potiahne vemeno,“ mienila Mária. Vzala slamu a začala utierať nový prírastok. Býček, akoby cítil matkin chladný nezáujem, vydal zo seba dlhý žalostný vzlyk. Strakuľou ani nehlo. Začala sa správať podráždene. O tom, že by malému dovolila dostať sa k vemenu, nemohlo byť ani reči. Krava nervózne preberala nohami až hrozilo, že mláďa zašliape.
        „Čo sa jej porobilo? Malé nemôže zostať bez mlieka! Musíme ho od nej vziať, lebo ho zadusí,“ nechápavo krútil hlavou Jozef.
       Opatrne vzali strakaté telíčko a uložili ho na slamu. Dostatočne blízko, aby Strakuľa na neho dovidela, no zároveň tak, že sa k nemu nemohla priblížiť. Do mlieka namočili čistú handru, až z nej kvapkali veľké žltkasté kropaje. Jeden koniec vsunuli teliatku do papuľky, aby nabralo silu aspoň na prežitie. Býček pevne uchopil ponúkanú látku a začal ťahať tak lačno, že bolo jasné - je to bojovník s veľkou chuťou do života.

        „A nemáte pobosorované?“ vyhŕkla odrazu Máriina matka. Sedela v kuchyni za dreveným stolom a hútala, čo by mohli spraviť, aby krava prišla k rozumu.
        „Ako to myslíte, mama?“ Mária prestala zametať hlinenú dlážku a uprela oči na matku. „Kto by nám chcel poškodiť a prečo? S nikým nemáme spor, ani ja som Jozefa žiadnej dievke neprebrala.“
        „Stanú sa ti zlé veci a ty ani nemusíš vedieť prečo. Povedz, nebola u vás doma čudná osoba?“
        „Nie, okolo mňa mátohy nechodia!“
        „Však sa nejeduj, ja len hľadám príčinu. Marienka, spomeň si, nepribudlo ti v dome niečo od cudzieho?“
        „A to ako súvisí s našou Strakuľou? Ešte mi povedzte, že som jej mám okolo rohu omotať červený motúz, aby si Jozef pomyslel, že mi načisto preskočilo!“
        „Nezahováraj! Radšej mi odpovedz, lebo ak kravu nevyliečime, prídeš o teľa.“
        „Nekupovala som nič. Ani som si nepožičala. Iba motyku od tetky Prasličky.“
        „Ty si domov priniesla vec od bosorky? Taká pochabosť! A ešte sa čuduješ, že sa ti dejú také veci?“
        „Sľúbila som ju vrátiť, lenže som na to načisto zabudla. Však sa nič hrozné nestalo. Odnesiem ju tetke a hotovo,“ Mária odložila metlu a začala si rozväzovať zásteru. Ani by sa až tak s motykou neponáhľala, ale chcela mať od matky pokoj.
        „A keď tam už budeš, požiadaj ju o radu. Alebo ešte lepšie - popros ju, nech sa príde na kravu pozrieť. Nezabudni vziať vrecko múky, aby bola ochotnejšia.“
       Do dverí vstúpil Jozef. Obe ženy náhle stíchli. Poznali jeho názor na reči o bosorkách. Podľa neho sú to sprostosti, ktorým veria iba malé deti a pochabé ženy. Rozumný človek má dosť roboty na to, aby zabíjal čas hlúpymi fantáziami.
        „Ty niekam ideš?“ opýtal sa ženy. Zásteru dávala dolu, iba ak sa vybrala z domu.
        „Hej, idem vrátiť motyku. Čo ak ju tetke treba?“
        „Obed nemáš dovarený a odchádzaš? Musíš ísť práve teraz?“
        „Je to dôležitejšie, ako si myslíš,“ zamiešala sa do rozhovoru Jozefova svokra. Aj tak by sa dozvedel, načo zavolali Prasličku. Využila, že sa jej mladý zaťko neodváži povedať priamo do očí - Straší vám vo veži, ak veríte na čary!
       Ak mu ona povie, ku komu ide Mária a prečo, ochráni svoju dcéru od mužovho hnevu. „Tetka má moc, dokáže liečiť. Viacerým v dedine pomohla. Aj s chorými kravami,“ vyhŕkla rýchlo.
       Jozef skrivil tvár do nesúhlasnej grimasy. Ako nadvihol obočie opálená koža na čele sa mu poskladala do vrások. Aj pootvoril ústa, nadýchol sa, že svokre povie svoje, no napokon len vyfúkol prúd vzduchu a zostal ticho.
        „Keď Praslička vojde do dvora, nezabudnite, že na ňu nemôže nik prehovoriť! To by potom pre tento dom stratila moc. Stalo sa to mojej susedke – Praslička prišla a gazda ju pozdravil. Tak sa len zlostne odula, zvrtla sa na opätku a odišla preč,“ dodala stará žena a ukazovák pritisla k perám, aby aj gestom zdôraznila význam svojich slov.

        Keď Mária prišla k tetke s motykou na pleci, prekvapilo ju, že sedela na drevenej lavici na priedomí tak, akoby niekoho čakala. Pri sebe mala prútený košík starostlivo zakrytý ľanovou látkou. Len čo uzrela Máriu, vstala z lavice, do jednej ruky vzala držadlo od košíka, do druhej palicu a vykročila jej oproti. Mária s poďakovaním a previnilým úsmevom oprela motyku o stenu domu. Pustila sa Prasličke vysvetľovať, čo sa porobilo s ich kravou a aby prišla, no tetka jej nedala dopovedať. Len stroho zavelila: „Poďme!“
       Mária sotva držala krok s náhlivou Prasličkinou chôdzou. Prekvapilo ju, že starene nestačila, hoci tá krívala, lebo jednu nohu mala o niečo kratšiu. Chvíľu kráčala za čulou babkou a jasne cítila vôňu bylín, ktorá sa šírila z jej šiat, sivých vlasov neposlušne vykúkajúcich spod šatky i z vráskavej kože. Bola to zmes mäty, paliny a v tom korenistá aróma pripomínajúca kadidlo. Šaty stareny boli obnosené, na viacerých miestach starostlivo pozašívané, no udržiavané v čistote. Márii sa v hlave vynárali otázky. „Čakala na mňa? Odkiaľ vedela, že prídem a že sa dačo deje so Strakuľou?“
       Vietor zľahka nadvihol ľanovú prikrývku na košíku. Mladá žena stačila zazrieť drevený kríž a zväzok vetvičiek s usušenými lístkami previazaný motúzom. Ostatné veci zostali pred jej zrakom utajené, pretože starena rýchlym pohybom napravila látku a jej okraje napevno zastrčila okolo steny košíka.
       Pred maštaľou stála Máriina matka a pred ňou Jurko. Jozef sa motal po dvore, robil sa, že dačo majstruje, no v skutočnosti si ani on nenechal ujsť nezvyčajnú udalosť. Bosorka v jeho dvore! A bude robiť čáry – máry! Aspoň si tú babu obzrie zblízka. Čo si však o tom všetkom myslel, to sa dalo prečítať z jeho tváre. Oči mal prižmúrené, okolo úst mu pohrával ironický úškľabok.
       Nik z prítomných neprehovoril. Nepadlo ani slovo na privítanie. To ticho, čo sa rozhostilo na inak rušnom dvore, bolo takmer posvätné. Stíchli aj sliepky pobehujúce po dvore, a aj vtáky, čo pred chvíľou štebotali v konároch stromov, zavreli zobáky. Huňatý pes, ktorý zvyčajne so zlostným brechotom vybehol na neznámeho návštevníka, teraz zaliezol do búdy so stiahnutým chvostom. Praslička nespomalila krok, ani nezastala. Kráčala priamo k maštali.
        „Babka...“ preťal ticho Jurkov hlas. Obyčajné slovo vyslovené dieťaťom zapôsobilo na uši zhromaždených ako ohlušujúca ozvena. Odrazilo sa od bielej steny domu, oprelo sa do dverí maštale, buchlo o strechu, zabubnovalo po drevených latách na plote. Máriina matka rýchlo zodvihla ruku a celou dlaňou zakryla Jurkovi ústa. Praslička zastala. Vystrela sa, vztýčila hlavu a pomaly sa otočila za zvukom. Tvár mala napätú a vážnu. Prísnym pohľadom prešla z chlapca na jeho starú matku. Všetci strnulo čakali. Tmavý kocúr natiahnutý na rohožke pred vchodom do domu lenivo vystrel labky a zelenými očami zažmurkal na Prasličku. Vzápätí pomaly vstal, kolísavo podišiel k starene, zľahka sa jej obtrel o nohu a vrátil sa na svoje vyhriate miestečko. Po chvíli, ktorá sa zdala byť nekonečná, bosorka opäť vykročila k maštali. Oprela sa do dverí, ktoré sa so škripotom otvorili a vošla dovnútra. Starostlivo ich za sebou zabuchla, čím dala jasne najavo, že pri práci nestrpí svedkov.
       Trvalo to hodnú chvíľu, kým Praslička vyšla z maštale. Napätie z jej tváre sa stratilo, líca jej zružoveli a úzke vpadnuté pery roztiahla do spokojného úsmevu. Nič nevravela. Bez slova, tak ako prišla, aj odišla. Jozef prvý vošiel ku Strakuli. Stála v kúte pri válove a spokojne gúľala teplými hnedými očami. Pod jej bruchom pri naliatom vemene, lačne prisatý k matkiným strukom, sal mlieko plnými dúškami malý býček.

       Bol sviatok Svätého ducha. Slnko nemilosrdne pálilo. Pred jeho lúčmi nechránili ani jemné chmáry oblakov natiahnuté po oblohe ako kúsky cukrovej vaty. Seňou sa rozliehal ťahavý spev nábožného zboru. Sprievod veriacich na čele s farárom prechádzal okolo domov. Pred niektorými boli oltáriky vyrobené z ozdobených stolov, zakryté bielymi obrusmi s háčkovanými čipkami. Na nich boli v záplave pestrofarebných kvetov a mladých vetvičiek obrázky Panny Márie a Božského srdca. Ľudia vo sviatočných krojoch podchvíľou zastavovali pred svätým obrázkom. Pokorne skláňali hlavy a ľahkými dotykmi končekov prstov vytvárali na svojich telách znaky kríža. Kňaz oltáriky jemne pokropil spŕškou svätenej vody. Korálky ruženca zdobili ruky žien, ktorými zbožne stískali modlitebné knižky. Muži si bielymi vreckovkami utierali spotené tváre a zátylky.
       Len čo sa sprievod po krátkom zastavení pohol ďalej, pred oltárikom sa rýchlo ako kométa zjavila nízka krívajúca postavička. Bola to Praslička. Z váz povyberala vetvičky a kvety, zo stoniek narýchlo postriasala vodu a šup s nimi do prúteného košíka. Niektorí ľudia sa za ňou obzerali s nevôľou, no iní, ktorí jej boli vďační za pomoc, hľadeli na ňu s tichým súhlasom.
       - Neviem, či si bosorka, ale ďakujem ti, že si pomohla našej krave - pomyslel si v duchu Jozef sledujúc starenu. Podvihol pritom čierny plstený klobúk, aby si aspoň trochu ochladil hlavu. Vtom žena zachytila jeho pohľad. Obrátila sa a pomaly k nemu podišla. Zdvihla tvár, aby sa naň pozorne zadívala. Jej oči mali blankytnú hĺbku letného neba.
        „Nie je za čo ďakovať. Ty si dobrý muž a starostlivý gazda, tebe vždy rada pomôžem,“ povedala Praslička. Šibalsky pritom podvihla kútiky úst, odhalila scvrknuté ružové ďasná a tých niekoľko zubov, ktoré jej ešte zostali.


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.






























čitateľov: 4378