login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zmierenie v latríne

@ :: Poviedky ::     Apr 24 2006, 04:37 (UTC+0)

Kalvínsky kostol v Seni patrí medzi zachované unikáty. Pôvodne katolícky farský kostol sv. Mikuláša bol postavený v druhej tretine 13. storočia. Až na drobné úpravy sa zachoval v pôvodnom gotickom stave. K jeho fare sa viaže príbeh tejto poviedky.

Miesto: Seňa
Čas: cca 1940
Autor: Slavomír Szabó

       Arpi by sa najradšej nevidel. V hlave mu trešťalo, tie dve hodinky spánku ani zďaleka nezahnali opojenie z domácej pálenky. Nohy mal akési ťažké, triasol sa od chladu a do toho všetkého ešte musel počúvať horekovanie svojej ženy. Vraj, že sa včera správal ako posledný ožran, ani kľučku nedokázať nahmatať. Potom zakopol a vyvalil sa cez dvere. Že keď mu povedala, aby vstal, dokázal to len s veľkými ťažkosťami, a ani sa nevedel zobuť.
        „No hádam som sa aj, toto, čo som chcel, no veď keď som bosý, nie?“ zamrmlal a ukázal na chodidlá.
        „Ešte aj teraz sa ti pletie jazyk! Ešte večer si sa mi zdal podozrivý, že načo tam ideš, kde sa chceš predvádzať, keď si si bral čižmy. Načo ti boli? A domov si prišiel sťatý, ja som ťa musela zobuť! Ty si len chrochtal ako prasa!“ nedala sa Arpiho žena Jolana. Vedela, že ho teraz určite trápia výčitky, veď sa nikdy neopíjal, ale stále doň vyrývala a jeho pokoru si vychutnávala naplno.
        „Toto, čo som chcel... Jaj, že neplatil som nič. Všetko mi dali zadarmo. Myslím. Čo myslím, určite, však som z domu peniaze nebral!“
        „Ešte to by chýbalo! Aby si všetko prepil! Veď ani nevieš čo hovoríš! Že myslíš, že si neplatil. Však sa ani na to nemôžeš pamätať, čudo, že si trafil domov!“
       Arpi zvesil hlavu, mlčal. Jolana mala pravdu. Akokoľvek sa usiloval poskladať obraz predošlej noci, nedarilo sa mu. Keď išiel podvečer z domu, pomáhal odniesť cimbal s ostatnými cigánmi. Na zábavu, veď v Seni mala byť už dlho očakávaná tancovačka. Aj bola. Ešte si pamätal, že keď začali hrať, nechcelo sa mu domov, lebo sa mu zapáčila muzika. Mohol vypiť z toho, čo dostali hudobníci. Nepovedali mu, aký je jeho diel, nikto ho nekontroloval, či nevypije viac. Tak nasával. Pozeral na všetkých tých veselých ľudí čo výskali a vykrúcali sa v ohnivom čardáši, a potom zasa pil. Ešte si pamätal, že sedel pri nejakom stole a s kýmsi hovoril. S kým to bolo? Bože, akoby ten človek nemal tvár, ani mu nerozumel, čo vraví, lebo v hlave mu už začalo hučať a oči nedokázali presne zaostriť tvary. Vtedy už tušil, koľko bije. Tancoval. Asi. Tým si nebol celkom istý, ale zdalo sa mu, že hej, lebo tak sa najlepšie človek zbaví opitosti. Ďalej mu spomienky chýbali.
        „Len aby si mal dosť sily! Čo povieš pánu farárovi?“ podpichovala ďalej Jolana.
       Chcel jej odpovedať, aj otvoril ústa, ale potom si to rozmyslel, mlčal. Čo by mal čo hovoriť farárovi, veď on sa roboty nebojí! Nakoniec, skoro všetci cigáni zo Sene boli dobrí murári a kováči, niektorí predtým pracovali aj u Žida Arthura Rónaiho ako garbiari. Aj on, ale pán Rónai so svojou fabrikou na kože takmer pred pätnástimi rokmi skrachoval. Arpimu však žiadna robota nesmrdela, a to doslova. Teraz si totiž najčastejšie zarábal ako žumpár. Keď niekto naplnil latrínu výkalmi až po okraj, napadlo mu len jedno meno. Trunďa. A Arpi Trunďa vždy len povedal cenu, dohodli sa, a potom už so svojou ženičkou vzali vedrá a išli dieru v záchode vyčistiť. Aj teraz.

       Bola ešte tma, nie celkom, pomaly sa brieždilo, ale slnko ešte nedalo zemi okúsiť teplotu svojich lúčov. Arpi napriek tomu, že mu strašne hučalo v hlave, poslušne kráčal aj s Jolanou od Cigányhegy ku kostolu, a potom vyššie, až ku kalvínskej fare, kde býval pán farár Lengyel s rodinou. V rukách im hrkotali smaltované vedrá, Arpi mal ešte cez plece preloženú lopatu aj rýľ. Vždy chodievali takto zavčasu, lebo po noci, a skôr než začne byť teplo, latríny až tak silno nepáchnu.
        „Počuj,“ povedal tichým hlasom Arpi, „toto som chcel, že nech je ako je, tam už tak nevykrikuj. Pán farár ešte určite spia a nemusia hneď od rána počúvať, ako sa vadíme. Urobíme, čo treba, a potom sa uvidí.“
       Teraz zmĺkla Jolana. Najradšej by ho síce buchla čímsi po hlave, aby sa jej uľavilo, ale on mal vlastne pravdu. Tak ako skoro vždy, až na ten včerajšok, keď ho čakala a on prišiel zrytý ako teľa.
       Pomaly stúpali cestičkou, už sa pred nimi ukázal plot i biely dom s gánkom a záhradou, kde stála latrína. Sotva však zastali pred bránkou ozvalo sa brechanie. Pribehli dva veľké psy, jeden biely a druhý čierny. Skákali na plot a štekali, akoby ich chceli roztrhať.
        „A teraz čo?“ zložil Arpi vedro a poškrabal sa po hlave.
        „Budeme čakať, hádam niekoho zobudia.“
        „Mohol som radšej ešte trochu pospať,“ zamudroval Arpi a otočil vedro tak, že mu poslúžilo ako malá stolička. Sadol si naň, dobre mu to padlo, tie nohy boli po včerajšku predsa len akési roztrasené.
        „Si počul, ako pán farár volajú toho čierneho?“ s nevôľou pokrčila nosom Jolana.
        „Koho?“
        „Toho čierneho psa. Že Cigán.“
        „Také má meno?“ začudoval sa Arpi a Jolana prikývla. Ďalej však obaja mlčali, nakoniec, v tom hlasitom brechote sa sotva počuli. Aj preto asi nezachytili zvuk krokov, čo sa k nim náhlivo blížil od chrbta. To Rozália, kostolníčka, ale aj domáca pomocníčka na fare už prichádzala nakŕmiť farárov statok. Najskôr sa čudovala, čo tu títo dvaja robia, lebo jej nikto nič nepovedal. Ale stačilo pár slov, krátke vysvetlenie a už vošla do dvora, uviazala psov a Arpiho s Jolanou vpustila ďalej.
        „Dobre že si prišla, Rózka, dobre, lebo toto som chcel, že vieš, my stále tak ráno chodíme, ešte ani včely nevyjdú z úľa a my už robíme,“ trochu podlízavo zahúdol Arpi, ale Rozália mu to vrátila veľmi odmerane.
        „No, každý ide za svojím, včely za kvietkami a vy...“
       Nedokončila. Arpi ostal stáť v nemom úžase, ale jeho zvyčajná pokora pred ženami mu nedovoľovala, aby jej povedal niečo sprosté. Len pozeral, ako zmizla sa dverami v humne a pomyslel si svoje.

       Slnko sa už vyhuplo o niečo vyššie, po dvore sa rozbehli sliepky, z chlievov sa ozýval prasací kvikot a aj tie včely sa rozbzučali. Arpi vyberal lopatou výkaly z latríny, napĺňal už ktoviektoré vedro, a potom ho niesol hore záhradou, kde ho na určenom mieste vylial. Nie len tak na zem, to nie. Najskôr zeminu trochu prerýľoval a až potom to tam vykydol, a ten istý úsek porýľoval opäť, aby sa živiny dostali čo najhlbšie do zeme. Jolana mu pomáhala, no ona nenakladala ani nerýľovala, len nosila svoje vedro.
        „Ešte sa hneváš?“ opýtal sa ticho Arpi, keď sa mu zdalo, že Jolana sa na neho nemračí tak ako nadránom.
        „Si vravel, že tu o tom nebudeme hovoriť! Tak mlč a rob, lebo ma z teba porazí!“
        „Pán farár ešte spia. Aj jeho žena aj deti. Rozprávať môžeme, ale kričať nemusíš. Toto som chcel, že čo sa stalo, už inak nebude, a hnev nikomu nepomôže.“
        „Si mal na to myslieť, skôr ako si sa ožral! Poďme dole a nakladaj!“ stroho mu odsekla Jolana a o chvíľku už opäť vošli obaja do záchoda.
       Mlčali, pracovali. Do dlaní opäť zovreli rúčky plných vedier a kráčali hore záhradou, keď sa Jolana potkla. Možno o kameň, možno špičkou bosej nohy zavadila len tak o zem, ale spadla. Naviac, tak nešťastne, že obsah vedra vyliala rovno Arpimu na kríže a zadok. Arpi by najradšej šťavnato zahrešil a pokričal na ňu, ale vzápätí mu hlavou preleteli dve myšlienky. Na fare sa hrešiť nemá, a teraz je vo výhode on, kto by mal byť urazený a plný hnevu.
        „Si naschvál?“ opýtal sa polovážne, položartom, hľadiac na vystrašenú Jolanu, ako sa dvíha z trávy s očami vypúlenými na jeho nohavice i košeľu.
        „Som zakopla. Nie naschvál,“ pravdivo, no pritom i previnilo zo seba vysúkala, očakávajúc búrku, čo sa teraz strhne. Fara, nefara, to by rozčúlilo aj nebožtíka.
        „To nič, to sú hovná z farárskeho zadku. To nemôže byť zlé,“ neočakávane vľúdne sa zaškeril Arpi, a potom natiahol ruku, aby sa ho Jolana chytila a zdvihla.
       To naozaj nečakala. Bola zlostná, no chcelo sa jej zároveň smiať. Jasné, vedela, že má dobrého muža, ale každú ženu nazúri, keď sa jej večer domov manžel nevráti, ale až po polnoci a opitý. Ale on to urobil možno len druhý, alebo tretíkrát za tých dvadsať rokov, čo sa vzali. Ona mu to chcela vrátiť, ale nie takto! A on? Namiesto zlosti sa smeje! Neisto vystrela ruku, chytil ju a zodvihol.
        „Buchla si sa?“
       Pokrútila hlavou, že nie a Arpi už navrhoval, čo a ako ďalej. Vravel, že je beztak taký špinavý, že horšie to už byť nemôže. Vraj možno bude lepšie, ak robotu dokončia skôr, ako to pán farár uvidia. Že hore veľa porýľuje a potom vlezie dole do latríny. Zvykol tak vliezť aj inokedy, ale zvyčajne vtedy, keď bola jama takmer prázdna a čistil len jej dno, kam lopata zhora nedočiahla. Ale že teraz tam zíde, nech robota ide rýchlo, že bude len nakladať do vedier a ona ich vynesie vyliať hore do záhrady. A potom, keď z jamy vylezie, pôjdu to hore spolu ešte raz prerýľovať.
       Jolana súhlasila a tak sa i stalo. Arpi sa pomaly spúšťal do žumpy držiac sa horných záchodových dosák a s vystretými špičkami, očakávajúc, kedy už dosiahne dno. Keď naň bezpečne zostúpil, začal výkaly nakladať do vedra oveľa rýchlejšie ako keď to robil lopatou zhora. Akokoľvek však bola jeho snaha ujsť pozornosti kňaza premyslená, nepodarilo sa.
       Na gánok domu vyšla najskôr farárova manželka. Malá, priam drobná žena, ktorej meno ani nevedel, pretože ju všetci volali len Lengyel-néna. A hneď za ňou aj pán farár, ešte sotva prebudený, ani si nestihol zastrčiť košeľu do nohavíc. Keď Jolana povedala, že už ich tam vidí, Arpi len dúfal, že sa naň neprídu pozrieť, lebo to vyzeralo naozaj zvláštne. Bol po pás vo výkaloch.
       A ani nebolo potrebné, aby pán farár Jozef Lengyel vošiel za nimi do latríny, a už sa ozvalo: „Cigán! Vidím!“
       Arpi stŕpol. No čo mu teraz povie? Že si tam vliezol, lebo čo?
        „Cigán! Vidím!“ ozvalo sa znovu. Dokonca veľmi nahlas i prísne.
       Arpi sa nevdojak prikrčil, i keď mu nijako nešlo do hlavy, ako ho môže cez záchodové dosky a ešte aj sem pod zem, vidieť.
       Keď sa už tretí krát ozvalo „Cigán! Vidím!“, Arpi to nevydržal a zakričal: „A ako ma môžu pán farár vidieť, keď som skoro celý v hovnách?!“
        „Čo?“ ozval sa zvonku trochu prekvapený a neistý hlas kňaza, ale hneď na to i smiech. To kostolníčka Rozália ako prvá pochopila, o čo tu ide. Farár Lengyel i Lengyel-néna len nechápavo hľadeli.
        „Trunďovci vám už čistia latrínu, musela som psov priviazať za dom, aby sa dostali dnu.“
        „Čo? Ja som tu!“ nechápavo kričal Arpi, pretože ani dobre nepočul, o čom sa tam vonku rozprávajú, len rozoznal svoje meno. Zato Jolana, ktorá vyšla farársku rodinu slušne pozdraviť a zasa sa vrátila, ho zahriakla: „Buď ticho! Už aj pán farár sa smejú!“
        „Prečo? Že im čistím záchod?“
        „Buď ticho!“ napomenula ho znova. „Ten čierny pes sa volá Cigán, som ti už hovorila, nie? A teraz mi povedali, že ten biely, ktorého vidno aj v tme, volajú Vidím. Veď pán farár volali na psov!“
       Ak by Arpi nemal ruky od výkalov, vložil by si od hanby tvár do dlaní. Takto hlúpo naletieť, prezradiť sa, ako tu teraz robí! Oblial ho pot, zneistel, ale potom si predsa len dodal odvahy. Robota je robota, a keď treba, tak nie len po pás, ale aj po krk by tam vliezol!

       Potom, ako výkaly vyčistil až po pevné dno jamy, vyliezol von a pomohol Jolane všetko zarýľovať. Vlastne Jolanke, lebo tak ju pred chvíľou oslovil a zdalo sa mu, že sa jej to páči. Nepatrne sa usmiala a Arpi cítil, že je koniec nielen dnešnej práce, ale azda i tomu rannému hnevu. A potom, keď opustili faru a prešli len čosi povyše do Patayovej záhrady, sa cítil ako v siedmom nebi. Táto záhrada nebola ako iné, ba vlastne to ani nebola záhrada, ale park plný ihličnatých stromov i s jazierkom. A práve do jeho vody sa Arpi ponoril. Keď si mohol byť istý, že ho nikto nevidí, zobliekol si košeľu i nohavice. Jolanka vošla k nemu a celého ho vyumývala. Nežne a s láskou. Domov už kráčali takmer ako šťastný pár...




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.







čitateľov: 7180