login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Jasná premena

@ :: Poviedky ::     Jan 10 2012, 08:22 (UTC+0)

Barokový kostol v Poproči, kde začína dej príbehu, ktorý sme zaznamenali v tejto obci.

Miesto: Poproč, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Aspoň v čase pôstu by mohli byť kázne kratšie. Viete, ak máte pobožnú, ba až poverčivú ženu a nechcete ju zarmútiť, vtedy sa to doma bez mäsa dá vydržať. Vždy je čo robiť a práca zaháňa vtieravé myšlienky. Aj tie o poriadnom kuse klobásy či natenko narezanej slaninke. Keď ste však so ženou v kostole a počúvate rozvláčne hovoriaceho kňaza, čo pred Veľkým piatkom opakuje každým rokom vždy to isté, pozornosť akosi upadne. Myseľ opantajú predstavy, v ktorých okolo oltára túžob a prianí poletujú varené kurence, čo práve opustili hlbinu hrnca s horúcou polievkou a jej anjelskú vôňu môžu prekryť už len dobre prepečené jaternice. Alebo dokonale vyúdená šunka, teplé škvarky či pečienka s cibuľou.
       „Amen,“ zaznelo zborovo na celý chrám, až ma vytrhlo zo snenia. Gréta na mňa pozrela, no - nemôžem povedať, že škaredo, ale ten pohľad dobre poznám. Nepočula môj hlas, vedela, že som myšlienkami inde. Isto sa doma zasa rozhovorí, že nie je dôležité len to, aby ľudia prichádzali do kostola, ale najmä ich pozornosť a úprimnosť, s akou počas omše otvárajú myseľ i srdce Spasiteľovi. Nie, nebude mi nič vyčítať, len začne potichu, pokorne, no neúnavne húsť to svoje a určite by nikdy nepochopila, že muž takmer na konci štyridsaťdenného predveľkonočného pôstu môže iba ťažko rozjímať o čomsi inom, než o poriadnej porcii mäsa. Ak by som rúbal drevo, opravoval pluh, či robil hocičo iné, čo vyžaduje pozornosť, bol by som spokojnejší. Ale toto? Zdvihol som oči dohora a pokúšal sa aspoň primäť poriadne si poprezerať stropné maľby. Zvestovanie Panny Márie, nebeský Jeruzalem, kázanie Ježiša na hore... Gréta na mňa pozrela znovu, teraz už vyčítavo. Nie pretože som vykrúcal hlavu na všetky strany, ale zaškvŕkalo mi v bruchu. V čase pôstu nielen jesť mäso je hriech, ale aj prejedanie. A mne jeden tanier zeleninovej polievky nestačil... Môžem vari prikázať žalúdku, aby nekňučal?
       „Mamka, už môžem?“ zašepkala Grétka, naša dcérka, keď sa ľudia pohli a stavali sa do radu pred kňaza, každý s plnou náručou bahniatok na posvätenie. Aj Grétka ich po celý čas držala, hoc som sa jej ponúkol, že zatiaľ môžu byť u mňa. Hľadel som na ňu s tichým úsmevom ako kráča ku oltáru pred farára, ako sa tvári dôležito, keď kropil svätenou vodou a ako sa k nám vracia naspäť usmiata, že svoju úlohu zvládla. Ešte ráno sme ich boli natrhať. Gréta vstala za svitania, aby upiekla poriadne veľký langoš. Len tak nasucho bez masti ako v čase pôstu a potom sme vyhnali z maštale kravy a spoločne počkali, kým začne po dedine zvolávať pastier stádo. Je Zelený štvrtok, teda deň prvej pastvy a čas prvého obdarovania pastiera. Zo všetkých dvorov vychádzal statok a pastier kravky popohnal až na Petrašku. Tam sa budú pásť, pokiaľ vystačí tráva a o pár dní ich prevedie na Voľovac. Keď spasú Voľovac, vezme ich zasa na Petrašku, nie je v tom nič zložitého, ale dôležité veci môžu byť i jednoduché. Pastiera potrebujeme a okrem toho, že mu všetci platia podľa počtu kráv, každý deň mu niektorá rodina dá i jedlo. Vždy sa dohodneme. Ale v prvý deň pastvy, teda na Zelený štvrtok, dá pastierovi langoš každý.

       „Mama, keď sa už pasú kravky, budú sa i husi?“ spustila Grétka, len čo sme vyšli z kostola, dav sa pomaly rozchádzal a i my sme kráčali nahor cestou domov. Obloha stmavla, na Poproč začal padať súmrak a zadul dosť silný, no zato už jarný vietor.
       „Isto,“ riekla Gréta a pohladila ju po vlasoch.
       „A budem môcť chodiť aj ja pásť Na Tonku?“
       „Isto, ale nie sama a až po Veľkej noci.“
       „A teraz tie posvätené bahniatka rozdelíme do kytičiek a zavesíme nad dvere domu i maštale a aj nad okná?“
       „Isto, hneď len čo prídeme domov.“
       Gréta Grétke odpovedala tri razy rovnakým slovom. Isto. Bol to pre mňa znak, že ju niečo trápi, zaoberá sa v mysli čímsi iným, alebo žeby sa necítila dobre? Chcel som sa jej na to opýtať, lenže to by bolo zbytočné. V tejto chvíli nevyzerala zhovorčivo. Medzitým dav pomaly redol, všetci sa vracali domov, len jeden muž bežal oproti. Bol to Ander, kamarát z detstva i sused cez ulicu a utekal rovno k nám.
       „Piťo, rýchlo do maštale! Kravy strašne bučia, asi sa dačo porobilo! Nebudeš teliť?“
       Malina! Myslel som, že až na budúci týždeň alebo o dva.
       „Bež, pomôžem ti,“ pobádal ma Ander, určite to muselo byť vážne, ani klobúk si nevzal a vlasy mal zlepené od potu. Nečakal na odpoveď a dal sa hore dedinou. Ja za ním. Žena s deckom dôjdu za nami, vlastne som nad tým ani neuvažoval. Jarné blato sa mi lepilo na čižmy a špliechalo na nohavice, lenže ani z toho som nič nevnímal. Iba obavy, či je všetko v poriadku, veď i keď biedu nedrieme, krava je hotový majetok i pre nás. A tak i bolo. Chvíľku trvalo, kým som v maštali našiel zápalky, ruky sa mi triasli, škrtol som a priložil plamienok na knôt petrolejky. Už v tme som po hlase poznal, že to sa ozýva Malina a len čo ju zalialo matné svetlo, vedel som, že sa dnes budeme alebo veľmi radovať, alebo smútiť. Ander zatiaľ zobral z klinca v kúte povraz, to keby sa teľa tlačilo na svet nohami dopredu a ja som zhodil kabát len tak na zem a vyhrnul si rukávy.
       Bola to chvíľka, naozaj krátka, bez problémov a hoc sme dobehli iba tak tak, predsa len včas a naraz bolo na svete o jedného tvora viac. Stáli sme tam a pozerali, teliatko ležalo na zemi a i Malina vyzerala spokojná, keď sa naň nahla a dala sa ho olizovať. O chvíľku sa malé bude stavať na nohy a hľadať vemeno. Gréta i Grétka sa isto potešia, keď dôjdu domov.
       „Piťo, to si musel hodiť takto na zem?“ ozvalo sa za mojich chrbtom. Ani som si nevšimol, kedy vošla Gréta, už len dvíhala môj kabát a vravela čosi o tom, aký bol drahý, že je skoro nový a...
       „Máme teliatko. Aha, pozri,“ skúšal som odviesť jej pozornosť tam, kam náležala a spýtal sa ešte, kde je Grétka. Usmial som sa a podarilo sa mi, že sa konečne usmiala i Gréta a podišla bližšie.
       „Vonku čaká, nevedela som, či ju už vpustiť dnu. Zavolať ju?“
       „Nie, ja sám,“ objal som ju letmo okolo ramien a hneď vyšiel von. Vráta vrzgli, ovanulo ma, ale ozval sa výkrik.
       „Moje bahniatka!“ zakričala Grétka, lebo ako som prudko otvoril maštaľ, buchol som do nej a moje dievčatko ležalo vo svojich slávnostných šatôčkach v mláke. Posvätené bahniatka sa vedľa nej váľali v blate.
       „Prepáč, moja, prepáč,“ dvíhal som ju, bral na ruky, lenže ona sa pýtala dolu a zbierala zablatené konáriky. Zašpinila sa, tá chvíľka stačila, aby aj premokla a keď zdvihla poslednú ratolesť, rozplakala sa.
       „Poď moja dnu. Máme teliatko. Pozrieš si ho a pôjdeš sa rýchlo prezliecť, dobre?“ tíšil som ju, konečne som ju vzal na ruky a privinul si ju, ale ktosi sa v maštali rozkričal. Rýchlo som pobehol dnu a videl, ako pri Gréte a Anderovi ešte ktosi stojí. Žena, ale zatiaľ som ju nepoznal.
       „Ako ste sa sem dostali? Kto vás pustil?“ kričala Gréta, až som sa čudoval a aj Ander nevychádzal z údivu. Cila, vysoká a chudá tetka z dolného konca, ktorá vyzerala ako palica a ktorú Gréta nikdy nemala priveľmi v obľube, sa hrbila, akoby sa bála.
       „Vidly sa mi zlomili, chcela som si požičať,“ hlesla a vyzerala na to, že by najradšej kamsi zdúchla preč.
       „Vidly? Teraz, keď je tma budete potrebovať vidly? Načo?“ hnevala sa Gréta ďalej, mal som pocit, že si na nej ide vybiť všetku zlosť, čo sa v nej dnes nahromadila.
       „Až ráno budem robiť, ale nechcela som tak skoro rušiť, nuž....“
       „Ráno? Zajtra je Veľký piatok! Sviatok, kedy kresťan nerobí!“
       „Lenže...“
       „Potrebujete požičať?“ pristúpil som bližšie a zložil Grétku na zem. Potom som chytil vidly a podal Cile. „Stačí vrátiť v sobotu. Zajtra ich ozaj nepotrebujem.“
       „Mne sa zlomilo porisko,“ snažila sa vysvetliť zaskočená Cila. „Viete, samotná žena nezrobí toľko, ako keď je muž v rodine a potom sviatok-nesviatok, robota nepočká. Došla som sem, veď bolo otvorené a už som aj chcela odísť, keď ste prišli. Videla som, že tuto s Anderom telíte, stála som v kúte a nechcela rušiť.“
       „Lenže sa som z toho kúta bral povraz a neboli ste tam,“ zapojil sa aj Ander a mne sa zdalo, akoby všetci pošaleli. Čo je to za deň? Hádať som sa nechcel ani za mak, najmä keď si už Grétka pokľakla k teliatku a začala ho hladkať.
       „Kravka alebo býček?“ konečne sa opýtala Gréta.
       „Kravka. A Grétka jej môže vymyslieť meno,“ navrhol som vidiac, ako sa už Cila zberá preč.
       „Tak ďakujem,“ takmer sa poklonila, no skôr než zmizla vo dverách, Gréta náhle zavolala: „Nie! Tie vidly nechajte tu!“
       Neskoro. Cila akoby nepočula, pridala do kroku a spratala sa z očí, až mi jej prišlo ľúto. Keby tu nebola Grétka a Ander, určite by som na Grétu pritlačil, veď takú som ju ešte nepoznal. Lenže opak bol pravdou, teraz Gréta pritlačila mňa, keď zbadala, aká je Grétka mokrá a špinavá. Radšej som pokľakol k teliatku aj ja a Grétku si pritúlil. Na chvíľku, lebo jej bola zima. Treba ísť domov.

       Nehovoril som to na začiatku? Keď je robota, čo upúta ruky i myseľ, človek na pôst zabudne. Až večera, keď sa na stole ukázal len krajec chleba, trocha masla a lipový čaj, mi pripomenula, že čas konca pôstu ešte nenastal. Keď naň príde, nakrájam si poriadny kus slaniny, nechám ho poškvariť s uvarenými krúpami a zalejem smotanou.
       „Kde je Grétka?“ opýtal som sa ticho, keď som sadal na lavicu a naťahoval ruku za jedlom.
       „V maštali. Ani jesť nechcela, len sa prezliekla a bežala naspäť. Aj Ander je tam. Ten nám na to teľa dáva pozor, akoby bolo jeho,“ riekla Gréta. Mal som chuť povedať, že rovnako aj na Grétku, ale to by bol nemiestny žart, najmä keď som videl, že Gréta je ešte stále mrzutá.
       „Čo ti na tej Cile tak prekážalo?“ spýtal som sa akoby nič a začal jesť, zatiaľ čo si Gréta sadla rovno oproti mne.
       „Nebola takto prvý raz. Teda u nás hej, ale ľudia hovoria, že vždy tam kde sa otelí krava, príde i ona. Akoby vopred vedela, v ktorej maštali a kedy to bude. A vraj chce vždy dačo požičať.“
       Rýchlo som prehltol a pokúsil sa zastaviť Grétu skôr, ako sa jej vysmejem.
       „Bosorka? Chceš povedať, že o Cile hovoria, že je bosorka? Ľudia tomu veria. Tak?“
       „Na omši som ju nevidela. Ale zato sme ju stretli, keď sme šli do kostola. My dolu ulicou a ona hore. Isto už vtedy mierila k nám a nezastavila sa, nič nepovedala, vidly určite nepotrebovala. A vieš čo ešte ľudia hovoria?“
       „Že o polnoci lieta na metle na krížne cesty tancovať s čertmi?“
       „Piťo, prosím...“ pokrútila hlavou Gréta.
       „To ťa teda trápilo? Veríš na tie povedačky, že keď si bosorka odniekiaľ niečo požičia, môže ľuďom a statku v dome porobiť? Na tom sa budeme naťahovať? Bojíš sa, že nám teraz bude škodiť?“
       „Neviem,“ kývla Gréta ramenom, stále vyzerala zlostne i ustrašene, keď dodala: „My máme sedem kráv, teraz s teľaťom osem. Na mlieko i na predaj Židom na bitúnok. Ale Cila má len jednu. Ja chodím do Jasova, ja tam predávam maslo a ja vidím, že Cila vždy donesie oveľa viac ako ktokoľvek iný, aj než silnejší gazdovia ako my. Z čoho? Z tej jednej kravy?“
       „Cila je predovšetkým chudera, ktorej muž odišiel do Ameriky, že sa vráti aj s dolármi a bude im dobre. Lenže ako odišiel, už sa neozval, list nenapísal. Možno ho niekde zasypalo v bani, možno ho niekto okradol a zabil, možno si v Amerike našiel novú ženu, má novú rodinu a zatajil, koho nechal doma. Nie je prvá ani posledná, ktorej sa tak povodilo. Tri deti jej ostali na krku, takže v dačom mala pravdu. Že samej žene je ťažko, bude vidlami čistiť stajňu aj na Veľký piatok, aby postíhala robotu a ja ju za to neodsudzujem. A že nosí na trh viac ako my? Chudera je to, hovorím, možno predáva mlieko i maslo od susedov za trochu peňazí, čo jej za to nechajú. Ja neviem, iné mi nenapadá, inak to neviem vysvetliť.“
       „Rovnako ako nevieš vysvetliť, prečo ju Andrej nevidel v rohu stajni, keď odtiaľ bral povraz? Vravela, že tam stála, nie?“
       Prestal som hrýzť chlieb a pozrel Gréte priamo do očí. Odvrátila hlavu, hľadela radšej inam. Ďalej sme jedli bez slov, potichu. Nemá význam hádať sa tam, kde nikto nevie dokázať svoju pravdu, ale hovorí len názor. To sme vedeli obaja. Našťastie. Iné ženy z Poproča by sa možno hašterili, začali vykrikovať, až by sa muž napajedil a možno i zdvihol ruku, ale nám to nehrozilo. Aj preto mám Grétu rád. Že si vie povedať svoje, ale nesnaží sa presadiť všetko za každú cenu. Chlieb, maslo a lipový čaj mi nestačili. Utrel som však ústa a šiel do stajne.

       Naozaj to bol hlúpy deň. Ležal som na posteli a pozeral do stropu. Vonku už vládla noc, večerný vietor privial mraky a trochu mrholilo. Gréta spala vedľa mňa i nie vedľa mňa. Odtlačila sa celkom na kraj postele, nepritúlila sa, i keď Grétka usnula už dávno. Ba ešte i keď sa prezliekala, vyčítala mi, že tie veci nie sú len tak a to, čo sa stalo, je možno len začiatok. Po večeri, keď som sa vrátil k Anderovi a Grétke, totiž veľa dôvodov na radosť nebolo. Malina vyzerala pokojná, ale len do chvíle, kým sa teľa nepostavilo a nechcelo priložiť pysk na jej vemeno. Naraz začala kopať, celkom ho odšmarila a keď ju Ander chytal, pritlačila ho chudáka o stenu, až mu vyrazilo dych. Len tak tak som ju odtlačil a vytiahol ho, a keď Grétka prišla bližšie, že znova pohladí teliatko, takmer ju kopla. Chýbal len kúsok ako palec a trafila by ju do hlavy! Keby som to niekomu hovoril, bolo by som na smiech, že sme utekali pred kravou. Skrotla, až keď som ju párkrát udrel palicou. Aj to len do chvíle, kedy sa teľa chcelo opäť priblížiť. Tak som maličké odviedol, uviazal na druhom konci maštale a museli sme mu dať nadojeného mlieka. To by bola drahá kravka, keby to malo takto ostať.
       Ander sa stále držal za rebrá, vraj mu v nich dačo zaprašťalo, ani ponúknutý krajec si nevzal a šiel domov. Grétka opäť začala plakať, či vraj teliatko zomrie a Gréta až do večera chodila po dome s kyslou tvárou a očami, z ktorých priam sršali iskry. V taký čas je naozaj najlepšie zaspať a veriť, že ráno je múdrejšie večera. Lenže zaspať som nevedel a tak mi ostal len pohľad do tmy, nahor, do stropu.
       Mrholenie prešlo do výdatného jarného dažďa, kvapky bubnovali po streche, na oknách, všade a z maštale sa ozvalo bučanie. Malina, určite to musí byť ona a chýba jej mladé. Možno precitla z toho vystrájania, veď je to jej prvé teľa, teraz by ho mohla pustiť k vemenám. Vstal som, len tak ako som bol, v teplých gatiach a košeli, som si dal na hlavu klobúk a natiahol čižmy. Dvorom som prebehol až do maštale, potme nahmatal zápalky a škrtol. Po chvíli už petrolejka vydala dosť svetla, aby som videl, že Malina stojí v rohu a bučí, akoby ju drali z kože. Priveľa pozornosti sme venovali teľaťu a azda si to odnesie ona. Je v poriadku? Pobehol som bližšie a zbadal, že na slame sedí ropucha a Malina akoby sa jej bála.
       „Toto ťa trápi?“ pokrútil som hlavou a natiahol ruky za vidlami. Neboli tam, veď sme ich požičali. Lenže druhé stáli opreté pár krokov za mnou, vrátil som sa po ne, ale žaby už nebolo. Svietil som petrolejkou, hľadal ju, nech tu neostáva, neplaší kravu, lebo mi ešte zobudí rodinu a Gréta začne húsť, že sa už začalo, o čom hovorila. Až keď som posvietil pod válov, videl som, že ropucha sa tam akosi stlačila, skrývala, kým som ju nenabodol na vidly a nevytiahol. Visela na nich s prepichnutým stehnom a metala sa. Tak som vyšiel von a švihol vidlami, až preletela na druhý koniec dvora a tresla o plot. Tá sa tu už nevráti. Ráno možno bude pokojnejšie a Malina príjme svoje teliatko.

       Všetko bolo tak, ako som povedal. Grétka behala po dvore, utekala za kamarátkami povedať im o teľati a zavolať ich, nech sa prídu pozrieť. Malina ho už k sebe pustila, salo jej mlieko, uľavilo sa mi. Aj Gréta sa konečne začala usmievať a po celý Veľký piatok i Veľkú noc Cilu ani nespomenula. Keď skončil pôst, najedol som sa. Poriadne. Telo ale od mäsa odvykne, tú slaninu a klobásky akoby mi nechcelo stráviť a božský pocit v ústach vystriedal bruchabôľ.
       Až v utorok, keď sa Gréta vrátila z Jasova, povedala, aby som zašiel po vidly sám, lebo Cila nepríde. Vraj leží doma s poranenou nohou a podrúzganá je na celom tele. Že nikto nevie, ako sa jej to stalo.
       „Dobre, pôjdem,“ prikývol som a v ten deň som chodil po dome s kyslou tvárou ja. O príhode s ropuchou som však nič nepovedal. Načo aj. Už keď sa narodilo teliatko, Gréta vedela svoje, len viac zamlčala ako vyjavila, lebo sa bála môjho výsmechu. Bože, aký som hlúpy...


* * *

Poznámka autora:

Kostol Všechsvätých v Poproči
– rímsko-katolícky kostol v barokovo-klasicistickom slohu. Postaviť ho dal v 18. storočí jasovský prepošt Andrej Sauber, dokončený bol v roku 1766. Nachádzajú sa tam fresky maliara Rudolfa Orosza. V presbytériu (svätyni) je to výjav Zvestovania Panny Márie. Freska na víťaznom oblúku zobrazuje nebeský Jeruzalem a v strede kostolnej klenby kázanie Jožiša Krista na hore. Nad chórom a bočným vstupom do kostola sú fresky s námetmi zo zjavenia sv. Jána, ktorý predpovedal druhý príchod Mesiáša. Kostolné maľby dotvára ešte mladšia freska Cyrila a Metoda, ktorú vytvoril Pavol Milkovič v roku 1987. Vzácny je oltárny obraz, ktorý namaľoval košický akademický maliar Vojtech Klimkovič (1833 – 1885).






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.










čitateľov: 5693