login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Dva gaštanové kone

@ :: Poviedky ::     Apr 19 2006, 03:44 (UTC+0)

Seňa – pamätníky obetiam I. a II. svetovej vojny. Počas II. svetovej vojny, z ktorej pochádza i príbeh tejto poviedky, sa dedina dostala pod priamu delostreleckú a mínometnú paľbu nemeckých vojsk. Aj preto sa veľká časť Seňanov odsťahovala južnejšie, kde už boli obce oslobodené. Cez hranice prechádzať nemuseli. Seňa v tom čase patrila k horthyovskému Maďarsku.

Miesto: Seňa
Čas: december 1944 - apríl 1945
Autorka: Soňa Jakešová
English version / Anglický preklad

       Z diaľky, smerom od Košíc, sa ozývalo zlovestné tlmené dunenie. Neutíchajúce výstrely a výbuchy chvíľami splývali do mohutného burácania. Valilo sa do Sene a nútilo ľudí náhliacich sa po ulici zrýchliť krok. Ženy, deti aj starší muži sa hrbili pod ťarchou batohov a noší, v ktorých si z domova odnášali stravu i najväčšie cennosti. Nohy sa im šmýkali na klzkom, udupanom snehu. Front sa blížil, vlastne už bol priamo tu, ale zastavil sa. Nemci aj maďarskí vojaci sa už síce zo Sene stiahli, ale nie ďaleko. Kúsok za dedinou vykopali zákopy, hlboké v zamrznutej pôde, aby zastavili postup Rusov a Rumunov, čo mierili na Košice. V Belži, hneď v tejto vedľajšej obci, sa Germáni usídlili v dedinských domoch a rozhodli klásť odpor. Ani pivnice, vyhĺbené hlboko do zeme, neboli pre Seňanov dosť bezpečné. Nik, kto sa vládal hýbať, sa neodvážil zostať doma a neposlúchnuť rozkaz. Ten znel – stiahnite sa na juh, do Telkibánye, Göncu, hocikam, kde už zavítala sloboda, pretože inak sa dostanete doprostred paľby pušiek a kanónov.
       Rozália sedela na voze. Mlčala, hrýzla si spodnú peru, ako vždy keď mala strach a nemo hľadela do tváre matky držiacej opraty. Ony našťastie mali kone. Teraz nemuseli vláčiť ťažké batohy, aj si so sebou mohli zobrať viac múky a masti. A čo je hlavné, deti ukryli pod ťažké periny, čo rýchlo, v zhone nahádzali na rebrinák.
        „Betku a Jurka dáme pod duchny, lebo perie neprepustí strely,“ nakázala Anna dcére, keď znášali veci na voz. Rozália tušila, že matkine slová sú skôr babské reči, povery, ktorým nehodno veriť. Veď čo zmôže perina proti strelám z guľometov? No aspoň takto ukrytí drobci neprechladnú.
        „Do Göncu,“ len toľko povedala mama, keď sa jej Rózka pýtala, kam to vlastne pôjdu. A čo tam, kde nikoho nepoznajú, sa bolo vlastne škoda i pýtať.
       Obe ženy zababušené v kožuchoch, s kvetovanými šatkami napevno stiahnutými okolo hlavy, mlčali. Každá otázka, každé slovo v tejto situácii zvyšovali doliehajúce napätie. Iba Anna občas mľaskla na kone, keď im udávala smer. Rozália meravo hľadela na ich statné lesklé gaštanové zadky.
        „Či sa ešte tejto zimy vrátime?“ vypadlo z nej naraz, preťala ticho, ale vzápätí, keď sa mama zhlboka nadýchla, to oľutovala. Neistota trýznila obe, prečo si niečo navrávať?
        „A či sa vôbec budeme mať kam vrátiť,“ len toľko cekla mama, ticho, že jej bolo sotva rozumieť, lebo doliehajúci hrmot v nich vyvolával strach o holé životy. Neveštil nič dobré. K niektorým domom už doleteli strely z mínometu a nechali na nich trieštivé stopy.
        „Čo tam po majetku! Keď sa ti Juraj vráti z vojny, všetko dáme o poriadku. Len aby sme prežili,“ vzdychla si Anna.
       Bolo to, ako keď sa vopchajú prsty do bolestivej rany. Áno, azda aj mama si vzápätí uvedomila, že zasiahla Rózku na citlivom mieste. Veľmi citlivom. Veď Rozália o Jurajovi, svojom mužovi, vedela len toľko, že utiekol z frontu. Strhol si uniformu maďarského vojaka, čo povinne nafasoval, keď ho povolali a odmietol stáť na strane Nemcov. Ba čo viac, dostal sa až na Ukrajinu, pridal sa k československým jednotkám, rovno ku generálovi Svobodovi. A neurobil tak sám. Spolu s ním aj Jozef a Ondrej, jej bratia. Dozvedela sa, že Juraj je u telegrafistov, a... A čo vlastne? Že niekde bojuje? Možno. Snáď, nádejala sa, snažila sa veriť, že prežije, pretože by nebol prvý, o ktorom došla do Sene len smutná zvesť. Viac už o ňom nevedela nič, a možno práve v tom spočívala jej nádej.
       Voz ďalej hrkotal, kolesá tu a tam zaškrípali, keď prešli cez kameň, pomaly sa blížili ku koncu dediny. A tam, okolo domu Šimka báčiho, uzreli krvou pofŕkaný sneh. Červená škvrna bola veľká, akoby sa uprostred nej niekto metal v zúfalom boji o život.
        „Rusom tu strela zabila koňa,“ povedala Anna, keď zbadala hrôzu v dcériných očiach.
        „Ozaj len koňa?“
        „Hej. Ale i tak dobre, že to deti nevidia.“ Chystala sa popohnať kone, aby sa rýchlejšie dostali preč, do bezpečia, keď im odrazu cestu zastal statný ruský vojak. Vybehol spoza domu, prudko, rýchlo a schmatol koňa za chomút. Spod hustého obočia na ne hľadeli uhrančivé oči. Vystupujúce lícne kosti a tmavé strnisko na vychudnutej tvári dodávali mužovi výraz, čo vyvolával rešpekt i úzkosť zároveň.
        „Stoj!“ prikázal rázne. Samopal namieril na Annu, aby jej ani len nenapadlo vzdorovať. Rozália cítila, ako sa jej od ľaku rozbúchalo srdce. Pochytil ju strach. Preboha, deti pod perinami! Nech len nekričia, nevychádzajú, ktovie čo si ten vojak pomyslí, čo urobí, ak zbadá, že niekto sa tam skrýva. Hrôza zbystrila jej zmysly. Výbuchy jej odrazu zneli tak ostro, akoby ich mala za ušami. Chcela sa v duchu modliť, no slová sa v jej vnútri prepadávali do bezmyšlienkovitého prázdna. Jej myseľ sa zasekla na jedinom spojení. „Bože môj, bože môj...“ opakovala si dokola. Voz zastal.
        „Daváj lóšaď!“ zavelil vojak. Krátko, stroho, s tónom, čo nezniesol odpor. Anna zišla z voza, ruky sa jej chveli. Bála sa neposlúchnuť. Koňa obanuje, len aby preboha neublížil im a najmä nie deťom! Decembrový mráz jej štípal ruky. Zo záprahu uvoľnila jedno zviera, to, ktoré vojak držal za chomút. Vojak ho chytil za opraty a prudko nimi mykol. Nepovedal ani slovo, keď koníka odvádzal preč. Zato Anne sa rozviazal jazyk, len čo sa trocha spamätala.
        „Zlodej! Okradne bezbranné ženy!“ vybuchla. „Ako sa teraz do kopca odtrmácame iba s jedným koňom? To vari budeme musieť seba zapriahnuť!“
        „Mama, tichšie! Mama! Aj tak sme na tom lepšie, ako iní. My máme aspoň jedného,“ tíšila ju Rozália, ale jedným očkom škúlila opäť na perinu, len nech sa nehýbe, nech si Rus nemyslí ktovie čo. On však zmizol opäť za domom, azda i hrdý na svoju korisť.
       Opäť zahrkotal voz, tiahol tam, kam všetci. Na juh, ďalej do Maďarska, v nádeji, že ich na čas prichýlia neznámi dobrí ľudia.

       Z malej liatinovej piecky sálalo príjemné teplo. Ženy, čo prichýlili neznámi ľudia v Gönci, si pritiahli stoličky bližšie, aby sa zohriali. Vo veľkom hrnci už-už mala zovrieť voda; kvapôčky odparenej tekutiny so sykotom padali z pokrievky na rozpálenú platňu.
        „Aby sa konečne pominuli tieto pľuhavé časy!“ začala Anna.
        „Aspoň máme nádej, že sa ich konca dočkáme,“ Rozália však vzápätí zmĺkla, nedopovedala čo mala na mysli, aby nejatrila svoj a matkin bôľ. Obe vedeli, že v ich rodine zostane jedno miesto pri stole navždy prázdne.
        „Jožko môj, nech je mu zem ľahká,“ vzdychla Anna, mysliac na syna. Nie je to dávno, čo prežila najhorší deň svojho života, keď držala v rukách list, že jej syn, mládenček, čo ešte neokúsil život, v armáde vedený ako vojak Jozef Labancz, padol na Dukle. Zahynul v tanku, keď do mašiny trafili Nemci.
        „Ani nevieme, čo je teraz s našim Ondrejom a tvojim Jurajom,“ dodala Anna pri spomienke na druhého syna a zaťa. Z postele sa ozval tichý ston, ktorý prerušil načatý rozhovor. Rozália rýchlo vstala a prešla izbou k trojročnému Jurkovi. Siahla mu na čelo rozpálené horúčkou. Schytila malátne telíčko do náručia a mocne si ho pritisla k hrudi.
        „Bude dobre, maličký,“ šepkala dieťaťu do mokrých vláskov, pohojdávajúc ho pritom v tíšiacom rytme. Upokojovala viac seba ako Jurka. Bezmocnosť jej zväzovala ruky. Doma by mu uľavila bylinkovým čajom, na prsia by mu dala zábal z husacej masti a cesnaku. Ale tu nemá nič. Len horúcu vodu, ktorou mohla napájať choré dieťa.
       Dvere do izby sa otvorili a dnu vbehla päťročná Betka. Mokré, červené rúčky vystierala ku piecke.
        „Kde si bola, že si taká mokrá?“ opýtala sa jej babka.
        „Z potoka sme s chlapcami vyberali také žlté mydielko,“ rapotala malá.
        „Chlapčiská bláznivé, nemajú rozum. A ty, Betka, viac sa nebudeš s nimi máčať v tom ľadovom potoku!“ hrešila dcéru Rozália. Nadýchla sa, chcela pokračovať, že má dosť trápenia s jedným maródom, keď zarinčali okná. Bolo to nečakané, prekvapivé, keď sa sklá roztrieštili na maličké úlomky nebezpečne lietajúce vzduchom. Našťastie, na susednom dome. Výbuch tam vyvalil aj dvere a zvnútra sa začal valiť dym. Všetci vybehli na dvor. Ba nielen oni, vzápätí mali za chrbtom ruského vojaka.
        „Čo sa stalo?“ zrúkol, zbraň pripravená na streľbu, rýchlym pohľadom hodnotil situáciu. Ľudia mlčali. Rus sa vrútil do domu, zmizol v dyme, čo o chvíľu začal rednúť, takže sa odvážili bližšie aj ženy. Pohľad, čo sa im naskytol, neveštil nič dobré. Kovová piecka zvalená, jej dvierka otvorené, sadze poletovali vo vzduchu, v dierach po oknách povievali franforce záclon. Obhorený nábytok a dlážka pokrytá črepinami dotvárali obraz skazy. V izbe našťastie nebol nik. Charakteristický zápach nenechal skúseného bojovníka na pochybách – niekto dal do pece ekrazit. A zdupkal. Vinníkov odhalili vydesené oči a plač.
        „My sme to nechceli“, bedákali Betkini bratranci. Chlapci vedeli, že oné mydielko z potoka v ohni vybuchne, no netušili ako silno. Vojak, dobre si vedomý svojej dôležitosti, ubezpečil, že už ďalšie nebezpečenstvo nehrozí. Avšak pre chlapcov, čo to spôsobili, práve len začalo. To zmiešané pocity strachu o deti vystriedala zlosť. Veď preboha, v cudzom dome, u ľudí, ktorým môžu byť všetci vďační, že ich prichýlili, zatiaľ čo sa v Seni strieľa z diel, oni zdemolujú kuchyňu. Padali tvrdé slová, facky, ale kdesi pri srdci len predsa ich matku hrialo, že je takmer zázrak, že sa im nič nestalo.
       Rus zavadil pohľadom o Rozáliu. Na rukách sa nespokojne metal maličký Jurko, plakal, vystrašený hlukom a trápený zimnicou.
        „Tiež mám doma takého“ usmial sa vojak, a zdalo sa, že mu pohľad znežnel. „Daj mi ho na chvíľu“ natiahol ruky k Jurkovi.
        „Však poďte ďalej“ pozvala ho Rozália a voviedla ho domu, zatiaľ čo ostatné ženy ratovali ten susedný, aby od zvalenej pece nebodaj nevypukol požiar. Vkročil do skromnej izby, čo slúžila ako kuchyňa i spálňa, sadol si, vzal chlapca na kolená a prihováral sa mu tíšiacim hlasom s mäkkým prízvukom. Rozália medzitým naliala do hrnčeka takú horúcu vodu, že sa sotva dala piť.
        „Na, Jurko, skús to!“ nabádala syna.
        „Máš choré dieťa a ty mu dávaš vodu?“ čudoval sa vojak.
        „A čo mám robiť, keď nemám nič iné?“
       Rus jej na chvíľku pozrel do očí; krátky a priamy pohľad, z ktorého nevedela nič vyčítať. Vstal, a podal jej syna.
        „Počkaj chvíľu,“ zdvihol významne obočie, a potom už len zavŕzgali jeho čižmy, ako prekročil prah dverí a zabuchol. Odišiel. Prešlo len pár minút, zo susedného domu sa ešte ozýval krik, aj ženský aj mužský, to asi prišli ďalší ľudia, ktorých pritiahol výbuch, keď sa ozvalo klopanie. Rus sa vrátil a nebol sám. Ten druhý, hoc v rovnakej uniforme, bol lekárom. Prezrel Jurka a Rozálii vtisol do rúk liek. Vojak položil na stôl dva balíky z novinového papiera. Boli v nich nesmierne vzácnosti - v jednom vari kilo cukru, v druhom čierny čaj. Rozáliina slza, čo sa jej nevdojak vyplavila z oka a stiekla dole lícom, vypovedala viac ako všetky slová vďaky.

       Bolo to hneď po 19. januári, keď Seňania v Gönci dostali správu, že front už prešiel ich dedinou a môžu sa vrátiť. Že Nemcov tam už niet, ba ani na okolí, a že sú slobodné aj Košice. Anne a jej dcére, Rozálii, sa vrátila nálada. Tešili sa aj deti. Radostnejšie švitorili a aj sa častejšie a hlasnejšie zasmiali. Cesta domov, do známych, milovaných končín vždy príjemne rozochvieva dušu.
        Pobalené mali rýchlo. Zopár kúskov riadu a handričiek, vyložili na voz. Ešte vrúcne objatie s domácimi, ktorí sa im za posledné týždne stali novou rodinou. Anna im na pamiatku darovala krásne vyšívané dečky, čo v zhone pri odchode zo Sene nevdojak nahádzala s perinami na voz. Teraz bola rada, že ich má. Na oplátku si odnášala fľašu domáceho vína. Deti vyložili na rebrinák k nákladu - už sa nemuseli skrývať pred strelami. Koník zabral, napäl svaly, z rozšírených nozdier vyfrkol do mrazu prúd teplého vzduchu. Ulicami Göncu prechádzali skupinky ruských vojakov. Voz už obchádzal takmer posledný dom, keď míňali vojaka vedúceho koňa.
        „Hej, nechóčeš lošaď?“ zakričal nečakane.
        „Nemám peniaze“ odvrkla Anna bez väčšieho záujmu. Mala svoje skúsenosti, a načo sa zdržiavať daromnými rečami.
        „Nooo, ale niečo predsa len máš. Čo mi dáš za toho fešáka?“ vojak sa nedal odbiť; tľapkal pritom urastené zviera po mocnej šiji.
        „Ty mi chceš dať koňa?“
        „Vymeniť!“
        „Prečo neveríš poctivým ľuďom? Nemám nič v takej cene!“
        „Nič mi neponúkneš?“
       Anna sa zháčila. Ak mu nič nedá, bude ich azda otravovať až po Seňu, alebo zastaví, prekutre voz a sám si niečo vyberie. Nevyzeral síce zlostne, ale to sa môže zmeniť. Hádam by mohla čosi obetovať, koňa jej určite nedá, ale nech je pokoj.
        „Dám ti zaňho fľašu vína!“ vyhŕkla odrazu, ale tvárila sa dôležito, akoby mu núkala celý sud.
        „Tak daj víno,“ potešil sa Rus a šikoval zviera k vozu. Koník sa nepriečil, kráčal pokojne a práve tak sa nechal aj zapriahnuť. Anne zažiarili oči.
        „Daj vám pánboh zdravie a dlhý život,“ velebila Anna vojaka, potešená že do rodnej dediny ich naspäť dovezú dva gaštanové kone.

        Z polí okolo Sene zmizli posledné fľaky snehu. Konáre stromov stmavli naliate životodarnou miazgou, na kríkoch sa začali objavovať prvé puky. Z dvorov sa ozývalo búchanie a pravidelný klepot. Mnoho domov poškodila munícia, strely napáchali škody na strechách i múroch. Muži, čo sa už vrátili z vojny, vysúkali rukávy a pustili sa do opráv. Niekde bolo treba stavať úplne nanovo. Ale išlo to dobre. Len ten, čo prežil všetky tie roky strachu a hrôz, pochopí, s akou radosťou sa dokáže rodina pustiť do opravy domova. Anna mala šťastie - jej dom prečkal prechod frontu bez ujmy. Necítila však radosť, ba netešila sa ani prichádzajúcej jari, ktorá jej inak vždy prinášala novú vzpruhu. Stala sa viac zádumčivou, bolo zrejmé že jej dušu ťaží bremeno. Sužovala ju trýzeň, materinský bôľ za synmi. Za Jozefa už zapálila sviečku, no o Ondrejovi nemala žiadne správy. Keď sa do dediny vrátil ďalší z mužov, náhlila sa po správu v nádeji, že jeho slová budú znieť: „Hej tetka, videl som ho. Je živý, isto už dakde vyčkáva na vlak.“ Lenže Ondreja žiaden chlap nevidel. Neistota Anne zvierala srdce a brala radosť zo života. Jej slniečkom bola malá Betka. Dievčatko cítilo, že stará žena potrebuje spoločnosť, ba snažila sa aj pomáhať pri domácich prácach.
        Anna sa skláňala nad lavórom, umývala riad. Čisté kusy podávala Betke, nech ich vyutiera ako vie, no najlepšie do sucha. Pred domom zastal voz s dvoma mužmi v československých uniformách. Jeden zoskočil na zem, otvoril bráničku a prešiel k domu. Zabúchal na dvere a nečakajúc na dovolenie, vstúpil do kuchyne. Anna sa preľakla.
        „Veziem vojaka, ktorý nemá kde hlavu skloniť. Prichýlili by ste ho na pár dní?“ riekol významne.
        „Po synoch mám voľné postele, nedbám, nech príde,“ premerala si ho Anna a obrátila sa k Betke s príkazom: „Choď po mamu, nech mi príde pomôcť prichystať izbu a posteľ pre hosťa.“
       Dievčatko vybehlo z domu. Len narýchlo zavadilo očami o zarasteného muža na voze, s vojenskou čiapkou stiahnutou hlboko do čela.
        Keď Rozália prišla k mame, vojak už sedel za stolom. Anna sa zvŕtala po kuchyni, aby mu pripravila niečo pod zub. Rozália sa skúmavo zahľadela do mužovej pochudnutej tváre. Pohľady sa im stretli a ona mala pocit, že jej vyskočí srdce z hrudi. Vojak sa slabo pousmial, oči sa mu šibalsky zaleskli.
        „Mama, veď je to náš Ondrej!“ vykríkla Rozália a hrnula sa bratovi do náručia. Hodnú chvíľu stáli všetci traja v strede kuchyne, prepletení v mocnom objatí. Z očí im tiekli slzy, kotúľali sa im po lícach, kropili drsnú látku Ondrejovej uniformy.
        „A môj ocko kedy príde?“ prerušil ich zvítanie Betkin nežný hlások. Dievčatko sedelo na stoličke, hompáľalo nohami a upieralo oči na dospelých.
        „Čoskoro, maličká. Tvoj ocko išiel s armádou až do Prahy! Ja som s ním bol, videl som ho, ale musel tam ostať. Vieš, stráži teraz hrad a všetkých tých veľkých pánov. Ale hovoril mi, aby som vám odkázal, že sa vráti skôr, ako začneme žať!“




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.




































































čitateľov: 5586