login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Bosorácky tanec

@ :: Poviedky ::     Apr 05 2006, 07:20 (UTC+0)

Typický dedinský abovský dom v súčasnej Seni

Miesto: Seňa, Gyňov, Čaňa
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
English version / Anglická verzia

       „Bosorky sú to, bosorky!“ ešte pred chvíľou húdol Štefan sám pre seba, ale potom prišla na rad kapusta. Vrchovato naložený tanier, pekne podusenej aj s kúskom mäsa, urobil svoje. Už nenadával, zlosť ho prešla, len slastne vnímal, ako sa mu rozťahuje brucho a po tele rozlieva príjemné teplo. Myseľ sa upokojila a viečka sa začali zatvárať.
        „Do Gyňova ideš, či nie?“ spýtala sa ho mama, keď brala zo stola špinavý tanier. Jej hlas bol ostrý, naliehavý.
        „Vonku fučí. Určite bude aj na ceste sneh po kolená. Teraz by som si skôr pospal,“ zamrmlal Štefan bez toho, že by otvoril oči.
        „Zábava už dávno začala, či nie? Všetci mladí tam išli, a ty pôjdeš chrápať? Teraz, keď dievčatá tancujú? Kedy si už privedieš ženu do domu?“
        „Tu sú iba bosorky,“ zasmial sa Štefan spokojne, veď mama len húdla starú a otrepanú pesničku, ktorá ho v tej chvíli nemohla vytrhnúť z blaženosti.
       V kuchyni bol inak pokoj, príjemné prítmie narúšalo len matné svetlo petrolejky. A bolo by aj ticho, keby mama zasa nespustila, že iní chlapi v jeho veku majú už aj po dve deti, len on – Štefan, akoby jej chcel navždy ostať visieť na krku. Zaťala do živého. I keď Štefan nemal s dievčatami skoro žiadne skúsenosti a vlastne sa ich aj tak trochu bál, matkina výčitka nakopla jeho hrdosť. Postavil sa, utrel rukou mastné ústa a dlaň vyšúchal do nohavíc. „No dobre, už idem.“
        „Vezmi si kabát! A dobre sa zabav, ponáhľať sa nemusíš,“ zmenil sa odrazu matkin hlas na príjemný, skoro až vtieravý, z čoho Štefan vytušil jasný príkaz – kým si nenájdeš dievča, ani sa domov nevracaj!

        Fúkal ostrý vietor, a čo bolo horšie, priamo do tváre. Akoby aj ten chcel povedať, že je sprostosť teperiť sa teraz na tancovačku kdesi do tretej dediny. Naviac, Štefan tancoval nerád. Keď chytil dievča v rytme hudby okolo pása, to sa mu páčilo. Ale najradšej by si ju ihneď tuho privinul, nie tam s ňou ešte poskakovať ako kozľa! A nielen v tom bol problém. Všetky chceli žartovať, počúvať chválospevy o ich kráse, ale jeho jazyk bol akýsi prostejší, bez kvetnatých rečí, ktoré z neho neliezli ani za nič. Tak radšej mlčal, až sa dievčatá vždy rozzívali a pobrali za zábavnejšími spoločníkmi.
        „Bosorky sú to, bosorky!“ opäť si hundral popod nos vyštípaný mrazom. Veď už toľkokrát ho strápnili. Ako sa z neho minule smiali, keď najskôr v tanci postúpal všetkým po nohách a potom sa aj potkol a spadol. Rehotali sa, akoby mali očividnú radosť! Radosť z trápenia iného. Ako bosorky! Kde len na tie tance chodia, že im to tak ide? Aký čert ich učí?!
       Štefan kráčal tmavou cestou uprostred polí, už prešiel cez Belžu, aj prvé domy Gyňova boli na dohľad, keď sa ho zmocnilo nutkanie vrátiť sa. Načo tam vlastne ide? Aby ho nevykričala mama? Stál, váhal, či sa neotočiť. Nebyť toho, že bol lenivý ísť zasa niekoľko kilometrov domov do Sene, aj by tak urobil. Nakoniec v sebe zozbieral zvyšky hrdosti, že nie je o nič horší ako iní chlapi a nebude sa pred dievčatami skrývať. I keď mu tanec nejde. Aspoň posedí s báčikmi a popije trochu pálenky. Rozhodnutý odhodlane prešiel až doprostred Gyňova pred krčmu, odkiaľ vychádzali rezké tóny a hlasitá vrava. Ešte raz sa okolo seba obzrel, akoby sa bál či ho niekto nesleduje a už chcel vkročiť dnu, keď pohľadom zavadil o čosi na okraji cesty. Poriadne sa prizrel, áno, už si bol istý. Niekto leží na zemi, sčasti aj zafúkaný snehom. Kvôli tme nevedel presne rozoznať, kto to môže byť, ale hádam len nenechá človeka takto zamrznúť! Pobehol, zdrapil neznámeho za golier kabáta, nadvihol ho a pozrel mu do tváre.
        „Zober ma preč,“ zabľabotal opilec, čo sa tam váľal a Štefan len vyhŕkol: „Vy?“
       Muž neodpovedal, hlava mu opäť klesla, ale Štefan ho už schmatol popod ramená a postavil, akoby to bol ľahučký slamený panák.
        „To kde ste sa takto... Ha?“ skúšal sa mu prihovoriť, ale márne. Bol to Matyáš, starec z Čane; muž, o ktorom kolovali rôzne chýry. Vraj ak má niekto pobosorované, dokáže zničiť kliatbu.
        „Hej, ujko! Ideme dnu?“ pokynul Štefan hlavou smerom ku krčme.
        „Nie, nie. Tam nie...“ s ťažkosťami zo seba vysúkal Matyáš a Štefan sa zamyslel. Ak teraz vstúpi medzi ostatných s opilcom zaveseným okolo krku, len upúta pozornosť, čo určite nechcel. A možno sa začnú šíriť chýry, že než by mal tancovať, radšej potme a v zime kdesi slopal so starým ujom. A možno inak. Možno ho začnú brať ako hrdinu, čo zachránil človeka pred zamrznutím. Nie, to nie. Veď ho len zodvihol a preniesol pár krokov. Takže? Čo teraz?
        „Chlapče, odnes ma domov,“ trochu prosebne, trochu panovačne preriekol Matyáš, akoby sa spamätal. Už aj zodvihol hlavu a pozeral sa mu priamo do očí.
       Štefan len mlčky prikývol. Čaňa – to pôjde ešte ďalej od Sene, ale čo. Cestou späť sa opäť zastaví v Gyňove, aspoň tam nebude musieť dlho vysedávať a zožierať sa!

        „Ja som vedel, že to sú len také povedačky,“ snažil sa Štefan nadviazať reč, keď vychádzali z dediny. Starý Matyáš už kráčal sám, i keď ho tu a tam bolo potrebné podoprieť, aby sa nesklátil.
        „Aké povedačky?“
        „No to, že poznáte bosorky. A že viete, kto má od nich porobené a pomôcť mu.“
        „Takže povedačky, hm?“
        „No keby ste boli taký mocný, tak sa neožeriete ako divá sviňa. Veď ste skoro zamrzli!“
        „Hej, tak. Našiel si ma, pomohol. Každý má niekedy bôľ a pri pálenke naň ľahšie zabudne. Ale to s tým nemá nič spoločné.“
        „S čím?“ zdvihol Štefan obočie a opäť schytil Matyáša okolo ramien, lebo sa nebezpečne zakolísal.
        „S bosorkami.“
        „Takže existujú?“
        „Hm,“ odpovedal i neodpovedal Matyáš. Zastavil sa, prezrel si Štefana, akoby ho videl prvý raz. Chcel odhadnúť, či s ním môže rozprávať vážne, alebo sa z neho bude smiať ako z opilca, z ktorého hovorí viac pálenka než rozum. Myseľ sa mu však až podivuhodne rýchlo rozjasnievala. Z Gyňova do Čane je to len kúsok cesty. Váhal aj teda, či s ním môže začať hovoriť na takú vážnu tému, či mu môže vysvetliť veci, o ktorých iní viac tušia než vedia.
        „Pomohol si mi chlapče, pomohol. A keď bude treba, môžem ti to oplatiť.“
        „Odnesiete ma domov, keď sa na budúce spijem do nemoty?“ zarehotal sa Štefan, až mu z úst vyprskli sliny.
        „No, ty by si mal byť ten triezvejší, ale teraz hovoríš ako malé decko.“
        „Bosorky? To sú asi všetky ženy. Teda aspoň tie, čo poznám ja. Ale škoda reči,“ vzdychol Štefan a vykročil, ale Matyáš ho zastavil, chcel sa očividne zhovárať.
        „No čo si o nich počul?“
        „Vraj tam u vás, v Čani. Že obuvníkova žena, keď miesila maslo, za lyžicu z neho vyhodila do vzduchu. Vraj pre bosorky. A maslo sa vo vzduchu naraz stratilo, vyparilo sa. Odletelo do komína.“
        „Kto ti to povedal?“ zatváril sa Matyáš prekvapene, pretože o tejto žene vedel svoje.
        „Joži, obuvníkov učeň.“
        „A vravel ešte niečo?“
        „Samé sprostosti. Radšej poďme.“
       Obaja muži kráčali ďalej. Obloha bola jasná, obsypaná hviezdami, mráz nepoľavoval. Tučnejší Štefan i chudý útly starec Matyáš sa blížili k čanianskemu cintorínu. Matyáš sa už celkom prebral, vysvetľoval, že aj tá zima urobila svoje, vraj ani tak veľa nevypil, len mu v Gyňove prišlo na chvíľku zle. Mal povesť málovravného človeka, ale teraz, azda s pocitom zaviazanosti voči mladému mužovi, čo ho našiel, chcel sa mu nejako oplatiť. Ale ako, ak sa k jeho moci stavia posmešne?
        „Pozri, hroby,“ ukázal rukou na kríže zaliate v mesačnom svetle.
        „Chodia bosorky na cintorín?“
        „Na cintoríne spočinie telo nebožtíka, keď ho duša opustila. Ale taká duša, čo nemôže odísť, sa tam vracia, hľadá odpustenie.“
        „A bosorky tam chodia?“ zaškeril sa Štefan.
        „Cintorín v noci priťahuje všetky nespokojné duše. Aj bosorky. Ale pýtaš sa ma tak, akoby si sa mi vysmieval. Vieš, čo sa tu neďaleko stalo?“
       Štefan mykol ramenami, akoby ho to ani nezaujímalo, ale uši naťahoval, lebo Matyášov hlas, i keď sa snažil hovoriť dôrazne, bol predsa len ešte trochu roztrasený.
        „Bolo to pri Valalikoch, na cintoríne, hneď za dedinou. V noci tadiaľ išli muž so ženou na voze. Mená ti nepoviem, sľúbil som to, keď som ich navštívil, ale tak ako vtedy išli, naraz sa žena zvalila dozadu a začala chrčať. Plakala od strachu, ešte aj keď mi to hovorila. Že cítila, ako ju zrazu ktosi začal dusiť. Neviditeľné prsty sa jej zabárali do krku, metala sa a nevedela sa nadýchnuť. Len odriekala otčenáš. Znova a znova, ale stisk nepovolil. Keď sa už vzdala nádeje, že jej modlitby pomôžu, poriadne zahrešila. A vieš, čo sa stalo?“
        „No?“
        „Stisk poľavil. Neviditeľné ruky jej pustili hrdlo a ozval sa hlas. Keby si sa ešte chvíľku modlila, mohla si ma vyslobodiť! To povedal a počuli to obaja. Aj muž, aj žena!“
       Štefan sa obzrel. Cintorín už mali za chrbtom, vyzeralo to, akoby sa chcel ubezpečiť, že ich žiaden duch-škrtič nesleduje. „Ja hovorím, že v každej žene je kus bosorky. Ale nie takej čo lieta na metle. Len sa tešia, ak môžu človeka vysmiať.“
        „Ak máš trápenie, tak sa mi zver. Možno ti budem vedieť poradiť, ale najskôr mi ty musíš veriť. Pomohol si mi, aj ja ti pomôžem. Keď chceš,“ povedal namiesto pozdravu Matyáš, keď už zastali pred jeho domom. Potom vošiel dnu, zabuchol dvere a Štefan ostal uprostred Čane sám.

       Ako sa Štefan vracal naspäť okolo cintorína, kadečo mu vŕtalo hlavou. Myslel na to, čo by robil, ak by ho nejaká neviditeľná ruka schytila za hrdlo. Podvedome zrýchlil krok, sklopil hlavu. Kráčalo sa mu už lepšie, vietor mu teraz fúkal do chrbta. Myslel tiež na dievčatá. Hovorí im síce bosorky, ale Matyáš je akoby z iného sveta. Urieknutie, porobenie? Nie, to tie Štefanove ježibabky nemali vo zvyku. Skôr vedeli učarovať krásnym úsmevom, pohľadom hlbokých očí, a keď sa do nich zamiloval, tak sa k nemu stavali chrbtom, až bol na smiech. Trápilo ho to, preto často nevedel správať.
       Keď došiel do Gyňova a sadol si v krčme, všetko bolo tak, ako predpokladal. Toľko mladých a krásnych žien tam tancovalo, prepletali nôžkami po podlahe, vrkoče im poskakovali, ruky veselo dvíhali nad hlavu, až od nich nevedel oči odtrhnúť. No žiadna o neho nezavadila ani len pohľadom, a tak len prelieval cez hrdlo slivovicu. Potom nečakane prudko vstal a vyšiel von. Opäť do tmy, na cestu cez Belžu domov, do Sene.

       Zima už dávno skočila, po snehu neostala ani stopa. Prišla jar, zakvitli stromy, potom leto a klasy na poliach začali žltnúť. Zdalo sa však, že v prírode sa za ten čas udialo oveľa viac zmien ako v Štefanovom živote. Krv v ňom priam vrela, žilky mu hrali, keď zblízka pozrel do tváre niektorého z dievčat. Nebolo ich tu málo, veď Seňa bola vždy veľká dedina. A ani tie z Belže či Gyňova neboli o nič škaredšie. No on sa s nimi nevedel o ničom rozprávať, jazyk mu vždy akosi zdrevenel a nikdy nepovedal viac, než bolo naozaj nutné. Lenže ako sa ony dokázali smiať, keď sa zhovárali s inými! Znelo mu to ako nebeská hudba, ale zároveň ho až bodalo pri srdci, že tie ich krásne úsmevy nie sú venované jemu. Už hneď zjari, keď sa oteplilo a na ich šatách dokázal zreteľnejšie vnímať lákavé krivky tela, nevedel v noci spávať. Predstavoval si tisíc, ba miliónkrát, ako sa s ním maznajú a tešia zo vzájomnej prítomnosti. Len vtedy sa cítil šťastný, ale bol to falošný pocit, ktorý potom vystriedalo ešte silnejšie sklamanie zo skutočnosti.
       Raz, keď sa doma pred večerom nechal unášať svojimi snami, vstúpila do kuchyne mama.
        „Vieš koho som stretla?“
        „Hm?“ prejavil naoko záujem.
        „Báčika Matyáša. Toho z Čane. Že tu u niekoho bol, nechcel povedať u koho, ale vraj tu niekomu pobosorovali kravu, takže začala dojiť krv. Prišiel im pomôcť.“
        „Podojiť krv?“
        „Čo?“
        „Či im prišiel pomôcť podojiť krv,“ zarehotal sa Štefan, až mama od zlosti vybuchla.
        „Si ako truľo! Tam, kde sú veci vážne, sa vysmievaš, a kde máš byť veselý, chodíš ako nemá mátoha! Nikdy o teba žiadna žena nezavadí, len čo sa trápim! Aj teraz tu len sedíš a čakáš, kedy ti naložím jesť, čo?“ zakričala, až to bolo dozaista počuť aj na dvor. Štefan sa nafúkol, zaťal zuby, vstal a vyšiel pred dom. Potom ďalej na ulicu, len tak kráčal, ani sám nevedel kam ide. Chcel len zo seba striasť zlosť, čo sa v ňom práve nahromadila. Už sa blížil ku kostolu, keď ho zrazu ktosi od chrbta oslovil.
        „Aha, môj záchranca, čo ma nenechal zamrznúť.“
        „Vy? Čo vás priviedlo do Sene?“ opýtal sa Štefan, akoby mu mama pred chvíľou nepovedala, prečo tu Matyáš prišiel.
        „Ľudia ma zavolali,“ odpovedal i neodpovedal a veselo sa zaškeril. Až teraz si Štefan všimol, že tento nevysoký starec naozaj vyžaruje čosi zvláštne. Možno to bolo pohľadom, možno tým úsmevom, ktorý vyzeral naivne, ba až detsky a možno čímsi iným, neviditeľným, nehmatateľným, ale jasne existujúcim.
        „A teraz idete naspäť? Do Čane?“
        „Nie celkom, ale tým smerom.“
        „Môžem ísť trochu s vami?“ sklopil oči Štefan, akoby sa touto otázkou previnil pred vlastnou hrdosťou.
        „Chceš sa pýtať, čo? No, som tvoj dlžník. Tak poďme a pýtaj sa.“
       Kráčali vedľa seba. Prešli dedinou, mlčali. Štefan hľadal správne slová, hútal, či nebodaj nemá pobosorované, keď mu jazyk zdrevenie vždy, keď ho potrebuje, ale potom tú myšlienku zavrhol ako detskú. Čo mu mal povedať? O tom, že sa nevie rozprávať s dievčatami? Veď by ho ten starec vysmial.
        „Kam idete?“ vysúkal zrazu zo seba a bol rád, že sa zmohol aspoň na to.
        „Pozrieť si tanečnice,“ usmial sa Matyáš a Štefan mal pocit, že sa z neho vysmieva. Alebo, žeby narážal na to, že nevie tancovať? Pozrel naň, ale dedko sa tváril veselo, akoby z neho práve nevyliezla taká kravina.
        „A kde sa bude tancovať?“
        „No,“ zatiahol Matyáš, „ty si stále myslíš, že ja si len vymýšľam. Že neexistuje nič, čo ešte tvoje oči nevideli. Je to tak?“
        „Nie celkom; vlastne neviem o čom hovoríte.“
        „Vieš mlčať?“
       Štefan prikývol.
        „Tak môžeš ísť so mnou. Ukážem ti, čo iným nie. Ale nikomu o tom nesmieš hovoriť, lebo by si mohol spôsobiť veľké zlo. Rozumieš?“
       Štefan opäť kývol hlavou na znak súhlasu a viac sa nevypytoval.
       Zastali až na brehu Hornádu, Matyáš si sadol na zem a Štefan tiež. Nesedelo sa im pohodlne, pretože vliezli do húštiny, akoby sa ukrývali. Naďalej mlčali, vlastne táto chvíľa vyžadovala mlčanie; Štefan to tak cítil, i keď sám nevedel prečo. Čas pomaly plynul a svetlo vystriedalo šero. Už to takmer začalo byť nudné, keď si Štefan všimol akýsi pohyb. Aj Matyáš pozrel tým smerom. Odrazu sa na brehu zišlo zo desať žien. Stáli tam, azda o čomsi hovorili, nebolo im rozumieť. Štefan zatajil dych. Mrzelo ho, že mu kriaky i nastupujúca tma bránia vo výhľade. Chcel spoznať aspoň niektorú z nich. O chvíľu príde taká čierňava, že nebude mať žiadnu šancu. Iba ak teraz. Pohol sa, zašuchotal, ale Matyáš ho dôrazne chytil za rameno a s prstom na ústach prikázal, že má byť ticho.
       Ženy prešli bližšie k vode, vytvorili kruh, pochytali sa okolo pása ako pri karičke a začali sa krútiť. Tancovali, hoc neznela hudba; točili sa stále rýchlejšie a rýchlejšie, až sa im z toho musela určite motať hlava. Ba čo viac, približovali sa k vode, a to až tak, že takmer polovica kruhu vstúpila priamo do riečneho toku. Do rieky a na breh, do rieky a na breh. Voda čľapotala, už len tá dávala najavo, že tanec pokračuje, pretože tma zhustla natoľko, že nebolo vidieť nič.
       Nevedno, ako dlho tam sedeli. Až keď bol mesiac poriadne vysoko na oblohe a v okolí zavládlo úplné ticho, Matyáš vstal.
        „Kto to bol?“ opýtal sa Štefan.
        „Ty nevieš?“
        „Bosorky?“ ešte stále neveriacky krútil Štefan hlavou.
        „Hej, ale pamätám si, čo si mi vravel. Že všetky ženy sú bosorky. Vidíš, nie všetky. Len tie, čo boli tu. Takže existujú aj dievčatá, ktoré bosorkami nie sú. A tých je oveľa oveľa viac. Ty sa však bojíš, aby si niečo nepobabral, až tým svojím strachom pred nimi pokazíš všetko!“
        „To sme sem vari preto prišli, aby ste mi toto povedali?“
        „Ja som len potreboval vedieť, aký tanec dnes zatancujú, aby som sa vedel zariadiť.“
        „To boli vážne bosorky?“ zvýšil hlas Štefan.
        „Pst, tichšie, nevykrikuj!“ zahriakol ho Matyáš. „Svoj dlh som ti splatil. Ak by si ma ešte v budúcnosti potreboval, vieš kde bývam, ale nezabudni! Sľúbil si mi, že o tom, čo si dnes videl, nepovieš nikomu!“

       Keď Štefan kráčal domov, zmáhal ho akýsi čudný pocit. Taký, čo doposiaľ nepoznal. Neisté chvenie okolo žalúdka, slabosť v kolenách a strach i z najmenšieho šelestu vychádzajúceho z tmy. Až keď prišiel do Sene, keď vošiel do domu a sadol si za stôl, opäť si zahúdol svoje. „Bosorky sú to, bosorky!“




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
čitateľov: 7435