login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Skaza červených mníchov

@ :: Poviedky ::     Apr 13 2011, 14:12 (UTC+0)

Pohľad z pahorku Veľký Paklán. Niekde tu mal podľa povesti stáť kláštor "červených mníchov".

Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava
Čas: povesť dejovo zasahuje do 13. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Jeseň bola na dosah. Listy na stromoch hýrili farbami, no potok sa zmenil len na tenkú lesklú stužku. Dlho nepršalo, slnko ostávalo cez deň usmiate, noci síce prinášali prvý chlad, ale v domoch ešte okrem varenia v peciach nekúrili. Roboty bolo neúrekom. Na poli, vo vinici, okolo dobytka. Každý gazda sa snažil dostať do komory čo najviac úrody.
       Pali vzal z pekne poskladaného radu polien, ktoré akoby podopierali stenu šopy, ďalšie dva kúsky. Jeden hodil na zem, druhý postavil na klát a sekeru s hrubým poriskom a lesklým ostrím dvíhal k nebesiam, aby ňou hneď švihol a rozpolil poleno najskôr na dve, potom na ďalšie dve časti. Sekal rýchlo. Polienka sa priam sypali do hliny pri jeho nohách. Jedno tučnejšie, druhé tenšie. Medzierky medzi nimi zapĺňali tenučké odštiepky.
       Pätnásťročný mladík mal veľkú silu. Aj z roboty okolo gazdovstva, no teraz aj z akejsi zlosti, či nespokojnosti. Mumlal si čosi pod nosom, spomínal všetkých svätých a hlavne červených mníchov. Dudral, hundral, odpľúval, sekal polená, akoby mu to bola osudom predurčená robota do konca jeho života.
       „Tu si? Nechaj všetko tak a poď rýchlo, otcovi sa zasa priťažilo!“
       Pali zaťal sekeru do klátu, dvakrát si zhlboka vzdychol a neochotne sa opýtal brata:
       „Pišta, ako priťažilo? Každú chvíľu sa mu priťaží a prejde to. Čo za mnou chodíš, keď si ma pred chvíľou poslal po drevo? Ešte pár polien a bude plná noša.“
       Pišta neveriacky krútil hlavou a zopakoval: „Nerozumieš? Otcovi sa priťažilo. A keď za tebou idem, tak to znamená, že viac ako inokedy. Ani nečujem, či ešte dýcha. Sem-tam niečo šepne, ale nerozumiem mu.“
       „Daj mu napiť vody... Alebo radšej mlieka. Nejedol ani včera, ani dnes. Ja dorúbem a prídem.“
       „Ty si... Ty... Nerozumieš? Kým prídeš, otec už... Všetko ti musím povedať prosto aj sprosto, aby si rozumel? Si taký hlupák, že nechápeš? Otec umiera!“ lapal po dychu od hnevu červený Pišta a ťahal brata za rukáv haleny.
       „Tak počkať, počkať,“ nedal sa Pali, „dva roky sú len medzi nami, len dva roky. Nie si tak starší, žeby si mi rozkazoval! A ja zasa nie som až taký hlúpy. Rýchlo spanikáriš, volal si ma tak už ani neviem koľkokrát. Keby naša mama ešte žila, bolo by nám lepšie.“
       „Teraz chceš povedať čo?“
       „Len to, že ženské ruky sú ženské ruky. Päť rokov bez nich... Ti poviem, vidno to, cítiť to... Možno aj otec by bol na tom lepšie. Ona by stála pri ňom, pomáhala gazdovstvu a nie červeným mníchom!“
       „Že si bezbožník, to viem dávno. Čo ti je sväté, ha? Mamka nás oboch ľúbila rovnako. Veď aj mená nám dala podľa seba...“
       „Ha-ha-ha, že podľa seba. Voláš sa vari Piroš?“ zabŕdal Pali.
       „Si taký veľký vôl, akého v kraji niet! Ona sa volala Piroška. Ja som Pišta, ty si Pali. Došlo ti? Obom mám začínajú mená rovnako ako jej. P. P. P.“.
       „No veď, čo keď túžila po dcére? Prečo nemáme meno po otcovi? Prečo z nás nikto nie je Gábor? My sme sa mohli... neviem... ty Gábor, ja Augustín, ale volali by ste ma Gusto... Mamička by mi iste hovorila Gustík sem, Gustík tam...“
       „Čo si to za človeka? Volám ťa k otcovi a ty... Prestaň vymýšľať! Poď, teraz musíme byť pri ňom obaja... Ty... Ty netvor!“

       Otec so zatvorenými očami ležal nevládne v izbe, ktorej chýbal dostatok svetla. Bol bledý, nehybný, tvár popolavá, jeho suché pery vyzerali ako kôra vráskavého stromu. Ruky mu bezmocne ležali na hrubej perine pozdĺž tela. Pali sa k nemu naklonil a šepol: „Otec, otec, počuješ ma?“
       „Nepočuje,“ v Pištovom hlase bola bolesť a zármutok, čo každým momentom mohli prerásť v plač.
       „Lipový odvar ? Uvaril si ho? Namoč doň prsty a prejdi mu po perách. Aj keby nás počul, neozve sa. Veď by sa mu aj jazyk zlomil. Celý je vysušený, nevidíš?“ z Paliho očí sršali blesky a Pišta sa hneď otočil na päte a trielil k peci po odvar. No, nepomohol si tým. Synovia sa snažili dostať pár kvapiek medzi otcove pery, ale márna snaha. Všetko mu vytieklo kútikmi úst a zmáčalo líca aj podušku.
       „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje...“ začal sa Pišta modliť.
       „Ešte dýcha!“ vykríkol Pali, držiac svoje ucho blízko otcovej tváre. „Dýcha. Utekaj po mníchov, nech pomôžu. Za čo sa modlíš? Ty si ma súril a teraz si tíško brbleš. Konať treba! Bež!“
       „Je to ďaleko,“ vyprskol Pišta, bratova reč sa mu nepáčila. Len čo však pozrel znova na otca, uvedomil si, ak by teraz nešiel, do konca života by ho prenasledovali myšlienky, že ho snáď ešte mohol zachrániť, ale neurobil tak. „Dobre, pobehnem,“ rozmyslel si to. „Ale opakujem, je to ďaleko. Pracoval pre nich, v kláštore prišiel o zdravie, upracoval sa na smrť, keď sa vrátime včas, hádam pomôžu. Musia, ak nechcú mať hriech pre opusteného blížneho. Idem.“
       „Upracovali ho na smrť? Jemne si to povedal. Zodrel sa tam; súrili ho stále, nútili robiť od vidím do nevidím. Boha v sebe nemajú! Toto treba, hento, tamto a on poslúchal, aby ho z času na čas pochválili, že je najlepším tesárom. Tak ich doveď, hoc by si ich aj stlačil pod krkom, nech splatia svoj dlh!“
       „Aspoň to posledné pomazanie by mohli...“
       „Pišta! Nerečni! A Otčenáš si nechaj na potom.“
       „Nerúhaj sa! Aké budú posledné slová, čo začuje otec? Spomeň si, čo robil on, keď nám mama odišla. Skúsme ešte spolu modlitbu za chorého. Všemohúci večný Bože, žriedlo večného života a všetkého dobra, milostivo vyslyš svojho chorého služobníka Gábora, pre ktorého prosíme pomoc tvojho milosrdenstva, aby...“
       „Utekaj! Pišta, bež už, lebo po tebe dačo hodím! Bež! Bež!!!“ Paliho krik zanikol v dupote Pištových čižiem. Keď celkom zmizol z jeho očí, hlas sa mu zmenil na piskľavý ako vidlami prepichnutej myši, potom už len na žalostné kvílenie. Keď pohladil otca po tvári, na chvíľu zneistel, ale priložil ucho, počúval. Otec náhle otvoril oči, dokonca sa pohol, chytil Paliho za ruku a vydýchol. Ostal ležať s mŕtvym pohľadom zabodnutým do stropu, poručil dušu Bohu.
       „Pišta, Pišta! Vráť sa!“ kričal Pali, vybehol na dvor a zbadal brata skoro na druhom konci ulice. Volal naň z plného hrdla, už nie ako vidlami prepichnutá myš, bolo to skôr čosi medzi hlasom a vlčím vytím, čo sa nesie nad celými horami, keď sa Pišta zastavil a bežal ešte rýchlejšie späť.

       „Treba mu privrieť viečka skôr, než stuhne telo. Nemôžme ho pochovať takto,“ mudroval a hneď zariaďoval Pišta. „Nepozerá do stropu,“ plačlivo vysvetľoval bratovi, „do neba sa pozerá. Na nášho Pána, na anjelov a archanjelov, na svätých a možno je už s mamičkou...“
       Paliho oči tiež zaplavili slzy. Jedna kravka, tri rady hrozna, políčko. Všetko čo im ostalo. Tak málo miesto rodičovskej lásky. Viac by chcel. To určite áno. Ich rodina nebola najchudobnejšia, no nepatrila ani medzi bohaté. Mali čo do úst, ale skoro nič na predaj, aby zarobili a dokúpili chýbajúce. Škoda mamičky. Škoda otca. Keby ešte boli medzi nimi... Pomohli by. Vychovali. Keby tu boli... Teraz ostal sám s bratom, ktorý ho považuje za hlupáčika a večne mu všetko vyčíta. Pravda, nebál sa povedať, čo sa mu nepáči, nezľakol sa žiadnej roboty, vybavil všetko, čo potrebovali na to, aby sa im aspoň ako tak darilo. Pišta bol iný. Na jeseň, keď bolo treba minulého roka poorať pole, jeho zapriahol Pišta do liac a nakázal mu ťahať pluh ako nejakému zvieraťu. Po pár metroch ho boleli plecia aj chrbát a nohy, akoby vláčil v rukách celý mesiac v kuse drevo z hôr. Zašiel za gazdom z horného konca a požičal od neho vola. Nechcel za to veľa. Len pol vreca pšenice, keďže peňazí nemali. Pole bolo poorané raz dva a nikto nebol upracovaný tak veľmi, žeby chodil potom celý týždeň ubolený a nevládny ako handrová bábka. Zato jeho otec zato chodil strhaný, často ani nevládal dôjsť do postele. Kto ho tak zodral? Kto? Červení mnísi! Pravdaže. To oni boli najväčší gazdovia, boháči, požičiavali peniaze za úpisy, prijímali murárov, tesárov a ľudí na obrábanie záhrady pri kláštore, na siatie, pletie, okopávanie, strihanie hrozna, štepenie stromov. To oni sú vinní za otcovu smrť! Tvárili sa, že mu umne načúvajú. Aj nápady na rozšírenie kláštora a dostavanie nových miestností na ubytovanie pocestných, na lôžka pre nemocných, na uloženie šperkov, peňazí a iných cenností mal ich otec dobre premyslené. Nakreslil im plániky, ale takmer nikdy mu za prácu nezaplatili. Len mu kázali robiť a robiť a robiť.

       „Ty, Pišta, ozaj by si mal zájsť do kláštora. Nech nás vyplatia, čo ostali dlžní.“
       Po chvíľke zdráhania aj Pišta uznal, že peniaze potrebujú, ale ísť ich pýtať do kláštora? Tam si chodili ľudia len požičiavať.
       „Povieš, že to nechceme pre seba!“ hneval sa Pali. „Budeš žiadať otcov zárobok, veď aj jesť si nosil z domu. Boli sme na neho odkázaní... Už nedonesie do domu ani pliešok. Potrebujeme to.“
       Pišta pritakával, ale veľmi sa mu bratov návrh nepozdával. On nikdy od nikoho nič nechcel. Život ho naučil, že čo nemá, to nepotrebuje. Ťažko sa žilo každému. Ako má ísť za mníchmi a rovno žiadať peniaze? Možno ak pôjde, tak ich poprosí. V mene Boha, v mene otcovej pamiatky.

       Rozhodol sa až druhý deň podvečer. Pred otcovým pohrebom. Pomyslel si, že aj tak musí k mníchom, aby sa za otca pomodlili, keď ho budú klásť do zeme, tak jednou cestou vybaví aj poslednú plácu. Zosúkal si rukávy haleny, čo ho tak silno obopínali okolo pliec a prstami prečesal hustú hrivu dlhých vlasov.
       „Pali, idem! Ty ma počkaj doma, ja viem ako treba v takých veciach hovoriť.“
       „Veď hej, hej. Pokorne, len pokorne,“ pritakával sa Pali. „Ale ani v pokore neustupuj! Nedaj sa učičíkať košíkom jabĺk.“
       „Nepoučuj ma! Viem, načo k nim idem. Stráž a bdej, nieže ťa tu nájdem chrápať!“

       Pišta kráčal rýchlo, až sa mu vysušená zem prášila pod nohami. Pomaly sa stmievalo. Cestu poznal naspamäť. Nie raz bol v kláštore, na Paklán by trafil aj poslepiačky. Aj on chodil pomáhať otcovi, inokedy mníchom obrábal pôdu, či orezával stromy. Vždy, keď sa dostal za múry kláštora, veľmi rád sa opieral o kmeň vysokého olivovníka, ktorý rástol hneď za bránou vľavo. Veľmi zvláštny strom. Vraj jeho plody jedol i Kristus. Ovocie z neho tu však nikdy nedozrelo. Zato mal veľmi čudné listy, čo zvláštne voňali.
       Asi v polovičke cesty uvidel kráčajúcu postavu. Išla od kláštora. Pomyslel si, že možno má šťastie a bude to jeden z mníchov. Zastaví ho, bude viac času všetko vysvetliť a ostatné už pôjde rýchlo. Pridal do kroku. Postava bola útla, jej kroky drobné, rýchle, obzerala sa na všetky strany a pravú ruku mala kdesi pod krkom. Ako sa k nej Pišta priblížil, už si bol istý, že to nie je mních. Pišta prekvapene pozeral na Julišku, dievča z osady, čo si pridržiavala šatku na hlave. Zastala. Vyzerala uplakane, vystrašene, bola zadychčaná. Dievča sťaby na chvíľu skamenelo, a keď sa jej Pišta pýtal, čo tu robí, rýchle sa otočilo a začalo utekať k Turni. Pišta sa pustil za ňou, ale keď Juliška cez riečku Turňa prebehla, nechal to tak. Ktovie, čo sa jej prihodilo, že musela zájsť za mníchmi. Možno má nejaké trápenie, možno sa bola vyspovedať, hútal a vybral sa ďalej.
       Malé okienko sa na obrovskej ťažkej dubovej bráne kláštorného múra otvorilo, keď najskôr jemne, iba tak prstom, ale potom hlasito päsťou zabúchal. Pišta videl len kapucňu rúcha prevlečenú cez hlavu muža, ktorý mu na jeho žiadosť povedal: „Pracoval tu tvoj otec, nie ty, ani tvoj brat. Pláca patrí jemu. Keďže už je mŕtvy, niet komu čo vyplácať. Nemôžem ti nič dať.“
       „Ako nič? Veď otec tu robil len pre vás. Chválili ste ho, bol svedomitý, bohabojný, urobil vždy, čo ste chceli.“
       „Nehovorím, že nie. Ale je po smrti,“ mních sa prežehnal, „nech mu Pán dá večný pokoj. Tam, kde je teraz, už peniaze nepotrebuje. Zajtra k nám prídu vzácni hostia, musím ísť k bratom a pomôcť s prípravami. Zdržiavaš ma. A už tu viac nechoď. Za tvojho otca sa pomodlíme,“ to boli posledné mníchove slová pred tým, ako zabuchol okienko na bráne a Pišta mal pocit, že sa topí v tme. Sťažka dýchal, priam lapal po vzduchu. Jeho telo zaplavili hanba a taký hnev, že mal sto chutí kopať do kláštorných múrov a vykričať zo seba krivdu, no inak bol bezmocný. Otec mu umrel a tí, u ktorých sa upracoval k smrti, sa teraz tvária, že s ním nemajú nič do činenie. Tak je to. Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže. Nikde sa nespomínajú mnísi. Fuj! Pali mal pravdu. Ibaže ani košík jabĺk mu nedali!

       Hneď po pohrebe, keď telo omotané v bielom plátne vložili do hrobu, aby ho zakryla kopa čerstvej hliny a k nej zapichli prostý drevený kríž, sa akoby pod Pištom prepadla zem. Pali ho hľadal takmer všade. Prešiel vinohrad, pole, nakukol v dome aj pod posteľ, no brata nebolo. S rukami opretými o boky stál uprostred dvora a hútal. Z kôlne začul nejaké zvuky. Vybral sa tam.
       „Pišta! Ty čo robíš? Hľadám ťa a neozývaš sa. Musel si ma počuť.“
       Ticho. Pišta neodpovedal. Z čela mu stekali kropaje potu. Pred sebou mal na zemi poukladané koly, ktoré malou sekerkou upravoval a potom ich zaoblený koniec natieral smolou.
       „Čo to? Smolenice? To ti je načo? V dome ich netreba, len očmudia steny.“
       Pišta stále mlčal. Sústredený na svoju prácu akoby brata ani nepočul.
       „Si hluchý, Pišta? Čo tu robíš?“
       „Nechaj ma. Ja viem čo aj prečo. Za všetko, pre všetko, pre nás a pre každého, aj pre Julišku.“
       „Aha. Takže Juliška, ti nedá pokoj? Veď som ti vravel, že nie iba ona šla do kláštora. Aj iné dievky musia. Mnísi chcú, tak idú. Rodinám, kde sú pekné dcéry, sa viac darí. Každý to vie, hádam okrem teba. Vravel som neraz, svätca nerobí svätým mníšske rúcho, ale jeho život. Mladých dievčat sa im zachcelo? Pre radosť? Majú moc, majú aj tú silu, ktorej sa nikto nevzoprie. To ťa trápi? Juliška?“
       „Aj otcova smrť ma trápi. Drel na tých neznabohov. A odmietli ma. Iné hovoria a iné sú ich skutky. Peniaze, dievčatá, bohatstvo... Kde je pokora, čo hlásajú, kde je tá ich viera, kde je desatoro, kde láska k ľuďom? Ha?“
       „Ty si bezbožnejší ako ja,“ uškrnul sa Pali, „nahlas si povedal to, čo som si ja iba myslel. Ale dobre tak. Skôr, či neskôr sa každý umúdri.“
       Pišta po ňom hodil jeden klát, takmer ho trafil, Pali sa sotva uhol a vybehol z kôlne. Keď Pišta skončil, bola už tma a posledné smolenice natieral potme. Urobil ich zo tridsať. Potom všetky až na jednu vložil do mecha, čo si prehodil cez chrbát. Poslednú zapálil a niesol ju v ruke ako večné svetlo, ktoré by mu malo dodať pokoja, odvahy a pocitu spokojnosti. Tam v kláštore, keď ho odmietli, sa cítil bezmocný. Teraz už nie. Predstava o následkoch z možných činov a budúcnosti nejestvovala. Pomsta. Len to mu hučalo v hlave. Oko za oko, zub za zub!

       Keď vstúpil na Paklán, cítil už len prázdnotu. Nezáležalo mu na tom, či ho niekto z múru sleduje alebo nie. Neskrýval tvár, neskrýval úmysel. Pred pevnou a starostlivo uzamknutou bránou zložil smolenice z chrbta. Jednu po druhej ich zapaľoval a prehadzoval cez kláštorné múry. Bežal popri ňom a snažil sa dohodiť čo najďalej. Odkiaľsi z nádvoria počul krik, pobehovanie mníchov, no neprestal, kým nehodil aj tú poslednú
       „To máte za môjho otca, ktorého ste mi zabili. A za Julišku. Za všetko zlé, čo ste napáchali. Beriem váš majetok. Všetok. Tak je to správne,“ kričal on a bez obzretia sa pobral domov. Nebežal. Kráčal vyrovnane ako človek, čo zažal plameň čistoty.

* * *

Poznámky autorky:

       Červení mnísi – v okolí Jablonova nad Turňou sa dodnes traduje viacero povestí o červených mníchoch. Údajne im patril aj hrad v Brzotíne a založili tiež Drienovecké kúpele. Ešte aj v 19. storočí sa našli dobrodruhovia, ktorí si najímali miestnych obyvateľov, aby kopali vo svahoch planín Slovenského krasu a pomáhali nájsť údajný poklad, ktorý tu mnísi zakopali. Kláštor pri Jablonove na Pakláne (Veľký Paklán) podľa povesti ľahol popolom a mnísi sa odsťahovali inam. Niet tu však žiadnych zvyškov múrov; je možné, že povesť nemá reálny základ. Avšak ešte aj v štyridsiatych rokoch 20. storočia sa v okolí Jablonova údajne nachádzali opustené podzemné vínne pivnice, ktoré vraj kedysi patrili ku kláštoru.
       Kto boli červení mnísi, presne nevieme. Rozprávači príbehov občas tvrdia, že išlo o templárov. Títo aj skutočne nosili na bielych rúchach znak červeného kríža. Vierohodné podklady, podľa ktorých by tu mali templári svoje kláštory a hrady, však nejestvujú. Skutočnosť je však taká, že templári sa ako rytiersko-mníšsky rád v roku 1241 zúčastnili neďalekej bitky pri rieke Slaná, kde stáli po boku kráľa Bela IV. proti Tatárom.

       Paklán (Veľký Paklán) – osamotený pahorok medzi obcami Jablonov nad Turňou a Hrhov, kde stál podľa povesti kláštor červených mníchov. Je odtiaľ výborný výhľad na celé okolie. Pahorok bol osídlený už v dobe kamennej.

       Turňa – riečka, ktorá pramení neďaleko obce Silická Jablonica a tečie aj okolo Jablonova nad Turňou a Hrhova, teda aj okolo Veľkého Paklánu, kde stál podľa povesti kláštor. Podľa tejto riečky bola nazvaná aj Turnianska župa, čo bola najmenšia z uhorských žúp.




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 4097