login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zem plná pokladov

@ :: Poviedky ::     Jan 11 2011, 15:19 (UTC+0)

Kaštieľ vo Vlachove. Dnes v ňom nájdete obecné múzeum.

Miesto: Vlachovo, okres Rožňava
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová

       Andriša z tuhého spánku prebral tlmený šepot. Akoby tie hlasy k nemu doliehali z veľkej diaľky a to, čo si šepkali, s ním nemalo nič spoločné. Najskôr si myslel, že sa mu to iba sníva. No neprestávajúci šum slov sa mu tisol do mysle čoraz naliehavejšie. Som veľmi unavený, nechajte ma na pokoji, pomyslel si, lebo sa mu nechcelo ani len ústa otvoriť. Najradšej by zostal ležať pod veľkou pásikavou perinou, hoci tá ho na prsiach ťažila ako ťažké vrece. Rozhodol sa, že neotvorí oči. Nech si len myslia že spí a dajú mu svätý pokoj!
       „Mám o neho strach,“ teraz už jasne rozoznal mamin hlas. „Neprežila by som, keby sa mu dačo stalo,“ zavzlykala.
       „Chlapec je silný, dostane sa z toho,“ tíšil ju dedo Jäno. „Neboj sa, ja budem pri ňom, kým sa celkom nevylieči. Aj tak teraz nemôžem nič robiť.“
       Andriš máličko pootvoril jedno viečko a cez riasy videl, ako dedo nadvihol zlomenú ruku zovretú v bielej sadre.
       „Ďakujem, otec,“ pohladila mama starkého po drapľavom líci.
       Andriš sa strhol, keď ho na rozpálenom čele zachladila priložená dlaň. Prudko otvoril oči. Tesne nad sebou zazrel maminu ustarostenú tvár.
       „Stále horíš, srdiečko,“ dýchla mu na líce a opatrne mu vytiahla perinu až celkom k brade.
       „No čo, zbojník, azda je načase, aby ti už bolo lepšie, nemyslíš?“ zaburácal dedo nasilu veselým hlasom. „A vieš ty čo je najväčšia zbojnícka pochúťka? Taká, čo každého poriadneho chlapa postaví na nohy?“
       „Kyslá kapusta,“ šepotom odrecitoval Andriš. Túto múdrosť mu dedo vtĺkal do hlavy vždy, keď ochorel.
       „Presne tak. Tu máš pohár kapustnej šťavy,“ dedo Jäno vzal do zdravej ruky plný pohár a podával ho vnukovi.
       Andriš sa trocha vyhrabal spod periny, nadvihol hlavu a poslušne si niekoľkokrát glgol. Kyslota mu zaliala ústa a zaškriabala ho v hrdle. Zmrštil tvár, ale iba trochu, lebo riadni zbojníci sa predsa neškľabia.
       „Dobre,“ pochválil ho dedo. „O chvíľu ti horúčka klesne a bude ti lepšie.“
       „Pospi si, Andriško,“ povedala mama a spolu s dedom sa poberala k dverám.
       „Dedo, zostaň,“ zaprosilo chlapča.
       „Vidím, že tá kyslá kapusta robí divy,“ Jäno sa mäkko usmial na vnuka. Vrátil sa k chlapcovi a prisunul si stoličku bližšie k jeho posteli.„Tak čo, budeme sa rozprávať?“ spýtavo sa zahľadel do detskej tváre s popukanými perami a do červena rozpálenými lícami.
       Andriš prikývol. „O zbojníkoch,“ zašepkal. „O tých Jánošíkoch.“
       „Dobre, teda o zbojníkoch,“ prikývol Jäno. „Ale aby si vedel, Vlachovo bolo v tých časoch, keď v údolí ktoré sa dnes volá Jánošíčka žili lúpežní bratia, iné ako dnes. Vtedy tam stál murovaný dom. No nie celkom pri ceste, ale trocha vyššie, skoro pri lese,“ rozvravel sa Jäno.
       Andriš zažmúril oči, aby si to všetko vedel lepšie predstaviť. Jeho fantázia ho preniesla zo skromnej izby s malými oblokmi do dávnych čias a on sa ocitol po boku zbojníkov...

       Dvor pri dome bratov Jánošíkov bol vždy plný haraburdia. Medzi ním pobehovali sliepky a kade-tade kládli svoje smradľavé kôpky. Každému hneď bolo jasné, že tu nevládne ženská ruka. Vzadu pri chlieve stál odstavený voz s chýbajúcim kolesom, no nik sa nemal k tomu, aby ho opravil. Ani obloky na dome neboli práve najčistejšie. Hoci bolo leto, pri dome nekvitli žiadne kvety. Bola tam len udupaná zem s odtlačkami konských kopýt. Toto miesto nebolo prívetivé rovnako ako bratia, ktorí tam bývali. Títo Jánošíkovci sa netešili dobrej povesti. Osamelých pocestných vraj prepadávali, ľudí čo sa vybrali predávať na trh okradli. A hovorilo sa, že už mali toľko vzácnych vecí, až ich museli niekam zakopať.
       Od Kobeliarova zahrkotal voz. Jeden z bratov schmatol do ruky hrčavý kyjak, druhý sekeru. Zastali pred domom a prižmúrenými očami napäto hľadeli na miesto, kde sa stáčala cesta. Na tvárach zarastených čiernym strniskom sa im nepohol ani sval. Obaja tam striehli s trocha prihrbenými chrbtami ako šelmy pripravené na útok. Konečne sa spoza stromov pri ceste vynoril voz. Najskôr jeden, no hneď za ním aj druhý. Na oboch sedeli chlapi a okolo nich plné vrecia. Mali v nich veci, čo išli predávať na trh do Dobšinej.
       „Čo tu vy dvaja stojíte akoby ste skameneli?“ posmešne zakričal z prvého voza akýsi mužský hlas.
       „Teraz si na nás netrúfnete, sraľovia!“ pridal sa druhý. „A dobre robíte, lebo je nás tu toľko, že by sme vám rozmlátili tie smradľavé papule.“
       Keď druhý voz drkotal okolo nehybných bratov, ktorýsi z chlapov nazbieral sliny a hlasno si odpľul.
       „Hľuzare!“ vystrelil nadávku na Kobeliarčanov jeden z Jánošíkov.
       Voz spomalil.
       „Čo si to povedal?“ nenávistne zasipel ten, ktorý vypustil slinu.
       „Hľuzare!“ pevným hlasom zopakoval Jánošík. Zodvihol sekeru a výhražne si búchal poriskom do voľnej dlane. Oceľové ostrie sa nebezpečne zalesklo na slnku.
       „Kašli na neho!“ tíšil nahnevaného muža na voze iný chlap. „Neprišli sme sa špiniť s týmito zbojníkmi.“
       Ten, čo držal opraty, cmukol na kone. Voz sa pohol a o chvíľu za ním zostal len zvírený prach.

       Slnko sa už sklonilo k hore, za ktorou končievalo svoju dennú púť. Dni boli dlhé, do zotmenia zostávalo ešte veľa času. Vtáky ukryté v korunách stromov sa už prekrikovali hlasným švitorením. Mladší z bratov Jánošíkov sedel na lavici pred domom. Hlavu mal sklonenú na prsiach, plecia mu ochabnuto viseli. Oddával sa milosrdnému spánku, v ktorom nebola žiadna nenávisť, ani zloba.
       Povoz vracajúci sa z trhu v Dobšinej išli pomaly a tak ich skoro ani nebolo počuť.
       „Aha, kto nám tu chrápe,“ zašepkal jeden z Kobeliarčanov. „Jánošík je sám, nemá tam brata. Dáme mu príučku,“ pohľadom pátravo prešiel po mužoch sediacich na voze. Nik neprotestoval. „Zastav, kým nás nepočuje!“ prikázal tomu, čo držal opraty.
       Z voza zoskočili štyria muži. Opatrne, aby nezobudili Jánošíka, kráčali hore cestou ku kamennému domu. V rukách zvierali hrubé palice, čo narýchlo zodvihli zo zeme.
       „Tak tu ťa máme, ty zbojník!“ s krikom sa vyrútili na nič netušiaceho spáča. Jánošík nestačil spraviť nič, len si rukami chránil hlavu pred padajúcimi údermi. Odrazu sa vymrštil a schmatol jedného z útočníkov za košeľu. Oháňal sa oceľovou päsťou, no hoci bol veľmi mocný, presile sa neubránil a dobitý skončil na zemi.
       „Kde ste ukryli ten poklad?“ zrúkol na neho jeden z chlapov. „Zakopali ste ho pri dome, alebo v lese?“ reval a skrúcal pri tom ruku úbohého Jánošíka.
       „Toto vám neprejde, pošlem na vás žandárov,“ napadnutý zasipel s bolestnou grimasou.
       „Žandárov? Ty pôjdeš do basy, nie my!“ okríkol ho ten, čo vyprovokoval bitku. „Chlapi, ideme do Rožňavy. Tam žandárom povieme, že nás napadol. Nech po neho prídu a zhnije vo väzení!“
       Tak aj spravili. Jánošík sa sotva pozviechal a očistil si rany, keď k domu prišli žandári spolu s Kobeliarčanmi.
       „Tento vás napadol?“ ukázal jeden zo žandárov na Jánošíka.
       „Hej, ten,“ pevným hlasom zaklamal ten, čo mal najhorúcejšiu hlavu.
       Mužom zákona to stačilo. Jánošíkovi nasadili želiezka a vzali ho do Rožňavy, že ho šupnú do väzenia.
       Keď sa starší z bratov vrátil domov, brata už nenašiel. Pozrel na lavór so špinavou vodou a na uterák zababraný od krvi. Hneď mu došlo, čo sa tam stalo. Vyskočil na koňa a cvalom sa hnal za bratom. Nepoľavil až kým nedohnal žandárov. Bolo to až kdesi pri Henckovciach.
       „Nič nie je pravda, čo vám natárali! Môjho brata musíte pustiť, lebo on nemá vinu na tom, čo sa stalo,“ naliehal.
       „A ty to odkiaľ vieš?“ zostra zahrmel žandár. „Bol si pri tom?“
       „Nebol...“ začal Jánošík, no muž v uniforme mu nedal dopovedať.
       „Tak sa do toho nestaraj!“ odbil ho.
       „On je nevinný!“
       „O tom nerozhodneš ty, ale súd. Ideme ďalej!“ rázne odvetil žandár.
       Proti Jánošíkovi na súde svedčili všetci Kobeliarčania. Tak ho odsúdili a zavreli do väzenia. Keď sa konečne dostal na slobodu a vrátil domov k bratovi, obaja sa zhodili, že už nechcú bývať v tomto dome ďaleko od dediny. Lebo sa stretávali iba so zlobou, hoci oni sa už polepšili. Presťahovali sa do Vlachova. Žili tu ako slušní ľudia a našli pokoj. Ale tajomstvo, kde ukryli svoj poklad, nikdy nikomu neprezradili.

       Jäno stíchol. Zahľadel sa do vnukovej nehybnej tváre. Konečne chlapec zaspal, pomyslel si. Ale mýlil sa, lebo Andriš otvoril oči a opýtal sa:
       „A ten poklad ešte nikto nenašiel?“
       „Nie,“ odvetil Jäno. „Jánošíkovci síce do konca svojho života tvrdili, že to ich len zlí ľudia ohovárali, že zbojníčia, vraj nikdy nikomu nič nevzali, lenže im nikto neuveril. Viacerí už snorili v lese okolo Jánošíčky. Ako krtkovia ryli aj v zemi okolo niekdajšieho domu tých bratov,“ povedal Jäno.
       „Aj ty si tam bol?“ nedalo Andrišovi.
       „Možno,“ tajomne odvetil dedo. „Keď vyzdravieš, spolu sa tam pôjdeme pozrieť.“
       „Dobre,“ prikývol chlapec. „Dedo, daj mi ešte z tej kapustovej šťavy,“ poprosil.
       Jäno sa na vnuka spokojne usmial a podal mu pohár s kyslou šťavou.
       „Ale neboli to len Jánošíkovci. Tu vo Vlachove je niekoľko dobre ukrytých pokladov,“ povedal keď prázdny pohár postavil na stôl.
       „Povedz mi o nich,“ zatiahol Andriš.
       „Aj na Hankovci je jeden. Po stáročia je dobre ukrytý,“ tajomne povedal Jäno.
       „Dedo, vrav!“ netrpezlivo súril Andriš a opäť sa zahrabal pod perinu, pripravený počúvať starkého rozprávanie.
       „To, čo ti teraz rozpoviem, sa stalo veľmi dávno. Nie pred sto rokmi, ani pred dvesto, ale ešte oveľa skôr. Túto krajinu vtedy sužovali Turci. Vojská vtrhávali do dedín a zanechávali za sebou spúšť a nešťastie...“ začal Jäno. „Ani gróf z vlachovského kaštieľa nezostal pred tým všetkým uchránený. Dobre teda počúvaj, lebo sa dozvieš, prečo sa kopec za kaštieľom volá Hankovec.“
       Aj teraz sa v Andrišovej hlave začali vynárať obrazy, ktoré zamestnali jeho fantáziu...

       Snehový koberec rozprestretý na lúkach okolo Vlachova sa začal premieňať na mokré fľaky. Pôda bola silno nasiaknutá vodou a stále slabé slnko ju stále nedokázalo vysušiť. Na kopci za kaštieľom sa k oblohe týčili vysoké stromy bez lístia. No boli tam aj miesta, kde sa už zo zeme začali tlačiť snežienky. Roztvárali biele lupene s tenkým zeleným lemom a dávali jasne najavo, že hoci sú stále mrazivé noci, svoje právo na život si už obhája.
       Hanka sa prudko dychčiac vydriapala vysoko na kopec. Mala rada výhľad, keď pozerala na svet z výšky. Malebne zvlnená krajina, stráne, úbočie Stromíša a pod ním stĺpy dymu stúpajúce z vlachovských komínov. Obloha nad jej hlavou bola sivastá, akoby sa ešte chystala vytriasť posledné vločky snehu. Vychutnávala si ticho a pokoj lesa. Cítila sa ako v zakliatej krajine, kde zastal čas. Nad hlavou jej zatrepotali krídla dákeho veľkého vtáka. Útla dievčina, stále viac dieťa ako žena, sa dívala ako tmavá silueta s roztiahnutými krídlami mizne na oblohe. No čas rozjímania skončil a musela sa vrátiť. Opravila si šatku, čo jej skĺzla zo svetlých vlasov a s vykasanou sukňou sa opatrne pustila dolu, brodiac sa zvyškami ťažkého snehu. So sklonenou hlavou si sústredene hľadela pod nohy. Staré kožené čižmy, ktoré zdedila po sestre, mala na viacerých miestach prešúchané. Ale bola rada, že si vôbec má čo natiahnuť na nohy. Teraz ich mala také premočené, až ju boľavo oziabali prsty. Pred sebou zbadala niekoľko snežienok. Tvár sa jej rozžiarila šťastným úsmevom. „Tak predsa ste už tu,“ prihovorila sa kvetom. Odtrhla ich tesne pri zemi a spravila z nich peknú kytičku. Keď sa mi na stôl podarí prepašovať vázu so snežienkami, prekvapím pána - pomyslela si. Hanka mala starého grófa rada. Nikdy ju neokrikoval, hoci bola iba slúžka, čo sa najčastejšie zdržiava v kuchyni a po chodbách sa pohybuje iba ako tieň. Páčilo sa jej, že si urodzený pán pamätal jej meno. Niekedy sa stalo, že sa jej aj prihovoril. Vtedy jej vravel „Hanko“.
       Ako schádzala, zrazu pred sebou zbadala čerstvo navŕšenú zeminu.
       „Bože môj, čo je to?“ zašepkala a zvedavo sa dívala na to nezvyčajné miesto, ktoré sa niekto snažil zamaskovať konármi a snehom. Vari je to niečí hrob? Preľakla sa.
       Hanke sa roztrepotalo srdce. Čo ak tu dakoho zadlávili tí Turci? Ľudia vraveli, že sú blízko. Že vypálili niekoľko dedín, neštítia sa plieniť, kradnúť a trápiť bezbranných ľudí. Niektorých skántria, iných berú do zajatia. A je ich veľa, celé hordy čo cválajú na koňoch a oháňajú sa zakrivenými mečmi!
       Dievčine sa roztriasli kolená. Nie od chladu, ale od hrôzy jej na tele povyskakovali zimomriavky. Vari tí Turci vyslali svojich špehov napred až sem a tí niekoho skántrili? Hanka bola neskúsené mladé dievča, ktoré z rodnej dediny nevytiahlo päty. Vo svojej prostote si doposiaľ nevedela predstaviť, akú podobu dokáže mať zlo, ktoré rozosievajú tí nepriateľskí bojovníci. Rozbehla sa. Šmýkala sa po mokrom snehu, padala do blata, opäť sa postavila na nohy a trielila preč, čo najďalej od miesta, ktoré ju tak vystrašilo.
       Trocha sa upokojila, až keď pred sebou videla kaštieľ. Až teraz si dokázala trocha usporiadať myšlienky. Veď na tom mieste nebola rozdupaná zem, spomínala si. Ani žiadne odtlačky konských kopýt. To predsa nemohli byť tí Tuci! Vydýchla si od úľavy. Trocha si narovnala ufúľanú sukňu a opravila kyticu, ktorú stále kŕčovito zvierala v ruke.
       „Kde toľko trčíš?“ oboril sa na Hanku namosúrený ženský hlas, len čo vošla do kuchyne. „Už dávno si tu mala byť. Rýchlo sadaj a čisti zemiaky!“ prikázala jej kuchárka.
       Hanke išla robota od ruky a pri nej celkom zabudla na nepekný zážitok. Večera pre grófa bola ako vždy prichystaná načas. Keď sa malo prestierať, dievčina preložila kytičku snežienok z hlineného hrnčeka, do ktorého ju narýchlo položila, do peknej vázičky. Šikovne sa prešuchla do jedálne, že ju nikým nevidená postaví na stôl.
       „Čo to robíš, Hanko?“ prekvapil ju známy hlas.
       Mykla sebou tak prudko, až jej skoro váza vypadla z ruky. Len tak tak ju zachytila. Pri stene uzrela grófa ako sedí v kresle s nohami zakrytými kožušinou.
       „Ja som len chcela,“ koktala „dať tieto kvety na stôl.“ Hľadela na starého muža a čudovala sa, prečo je taký pozakrývaný, keď v jedálni bolo teplo. V kozube praskali veľké polená a oheň sálal páľavu po miestnosti. Pohľad je skĺzol na grófove nohy obuté v mokrých čižmách.
       „No tak ich tam daj,“ rukou ukázal na stôl.
       Hanka sa uklonila a ešte sa nestačila ani otočiť, keď vtom začal vyzváňať kostolný zvon. Neozýval sa však ako zvyčajne. Toto nebolo to pokojné bim-bam zvolávajúce na bohoslužbu, ani umieračik. Teraz akoby zvon kvílil, naliehavo, na poplach.
       „Turci idú!“ skríkol gróf a odhodil zo seba kožušinu. Z kresla vyskočil akoby ho vystrelili. „Hanko, utekaj sa skryť!“ prikázal jej. „Nie, počkaj, dačo ti musím povedať. Keby sa so mnou dačo stalo, ty budeš poznať moje tajomstvo.“
       Zvonku sa začal ozývať strašný krik. Hanka pozrela z okna. Na nádvorie vybehli všetci ľudia, čo boli v kaštieli. Boli tam aj sluhovia, aj pomocníci. Muži s vidlami a sekerami. Ženy zúfalo bedákali a utekali do lesa. Dievčina obrátila preľaknutú tvár k starému grófovi.
       „Hanko, vedz, poviem ti, kde som ukryl poklad. Do zeme som ho zakopal, hore v lese, na kopci za kaštieľom,“ gróf jej narýchlo opísal miesto, kde je jeho bohatstvo.
       Hanke razom svitlo, že je to miesto zakryté zemou a konármi, ktoré ju tak vystrašilo.
       „A teraz sa rýchlo bež ukryť!“ pán ju poslal preč ráznymi slovami. „Ja sa tu budem brániť. Možno prežijem, a možno nie. Ale z môjho panstva ma nik nedostane!“
       Hanka vybehla von. Zacítila štipľavý zápach dymu. Pozrela smerom k dedine. Z niektorých domov šľahali plamene. Behom sa pustila za ostatnými. Zakrátko pred sebou uzrela starenu, ako sa s námahou pokúša utekať. Hanka ju schytila pod pazuchu a snažila sa ju ťahať, nech nezaostáva za ostatnými. Vtom im za chrbtom silnelo hrozivé dunenie. Hanka sa obzrela. Blížil sa k nim temný mrak cválajúcich koní. Na chrbtoch niesli mužov s vytasenými šabľami. Boli to Turci!
       „Tetka, gróf mi povedal, kde ukryl poklad. Povedal mi – Hanko, vedz...“ dievčina nestačila dopovedať. Zozadu ju bolestivo schmatla mocná ruka zo železným zovretím. Posledné, na čo sa pamätala, kým stratila vedomie, bolo, že ju akýsi chlap s čudnou šatkou omotanou okolo hlavy vyšmaril k sebe do sedla. A potom jej oči zastrela tma...
       Hanku Turci odvliekli do zajatia. No starena, ktorú podopierala, akoby zázrakom prežila. To ona neskôr Vlachovčanom povedala tom poklade. Nevedela však viac, iba to, že je ukrytý niekde v kopci za kaštieľom. Od tých čias mu nik nepovie inak iba Hankovec. Ale ten poklad dodnes nikto nenašiel.

       Jäno sa skúmavo zahľadel na vnuka. Malý chlapec zababušený v perine ležal bez pohnutia.
       „Andriško, spíš?“
       Chlapča sa trocha pomrvilo a so zavretými očami zopakovalo, čo práve počulo: „Ale ten poklad dodnes nikto nenašiel.“
       Jäno sa opatrne dotkol líca chorého dieťaťa.
       „Zázračný liek zbojníkov a hľadačov pokladov pomohol,“ povedal s uspokojením, lebo cítil, že horúčka poľavila.
       „Sú tu aj iné poklady?“ zašepkal Andriš premáhajúc únavu.
       „Veru áno. Tu je zem plná pokladov. Ale teraz spi, o ostatných ti poviem inokedy.“
       Chlapcovi sa predĺžil dych. Jäno vedel, že keď sa Andriš uzdraví, bude ho ťahať do lesa. Aby sa spolu vybrali hľadať to bohatstvo, čo sa vraj ukrýva niekde v zemi pri Vlachove. A Jäno vedel aj to, čo Andrišovi odpovie: „Načo synku márniť čas pachtením za dajakými pokladmi, keď tie najväčšie čo máme, sú aj tak pod našou vlastnou strechou.“

Poznámky autorky:

Jánošík – pomerne časté priezvisko v tejto časti Gemera. Rodové spojenie s rodinnou známeho Juraja Jánošíka sa zatiaľ nepreukázalo.

Kaštieľ vo Vlachove - pochádza z 18. storočia a bol vo vlastníctve grófskeho rodu Andrássy. V súčasnosti je v majetku obce a nachádza sa tam obecné etnografické múzeum. Keďže bol súčasný kaštieľ postavený až po období tureckých vpádov do tejto časti vtedajšieho Uhorska, povesť sa alebo viaže k nejakému kaštieľu, ktorý tu stál predtým, alebo tradovaná povesť nevychádza z reálneho základu.

Turci a Vlachovo - Počas tureckých nájazdov bolo Vlachovo vyrabované a vypálené minimálne raz. Prvýkrát v roku 1556 a druhý krát v roku 1584,keď dobyli a zničili aj Dobšinú.

Stromíš – výrazný vrch na severovýchode od Vlachova. Jeho nadmorská výška je 1192 metrov.

Hankovec – vrch presne nad kaštieľom. Podľa povesti jeho názov vznikol od v poviedke spomínaného „Hanko, vedz...“










***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.












čitateľov: 3611