login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Pekelný záprah

@ :: Poviedky ::     Jun 17 2010, 07:27 (UTC+0)

Pohľad na Zádielsku dolinu od obce Zádiel

Miesto: Zádiel, okres Košice-okolie
Čas: povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia
Autor: Ľubica Andrásiová

       Zádielska dolina lemovaná radom obrovských skál a malebných zákutí robí svet krajším a príťažlivejším, vo svojej majestátnosti privádza ľudí do úžasu. Tisíce ľudí. Lebo tisíce ľudí ju už obdivovalo, tisíce postálo v nemom opojení nad jej nádherou a tisíce prešlo popri hravom toku jej bystriny zvanej Blatnica. Ale nebolo to tak odjakživa. Lebo aj keď tisíce ľudí v nadšení rozprávalo o kráse tunajšej krajiny, málokto tuší, prečo sa skaliská zvierajúce úzky chodníček hore dolinou rozostúpili. Ale sú na svete aj takí, čo o tom vedia svoje. Azda im to vyrozprávali starí otcovia a starým otcom ich starí otcovia, alebo im to našepkala žblnkotajúca Blatnica, či vyšvitorili vtáky prilietajúce z planín nad tiesňavou. Jedno je však isté. Boli časy, keď celistvosť horskej pláne nenaštrbila žiadna roklina a vietor svojím dychom preháňal našuchorené oblaky po oblohe, či roztopašne strapatil koruny stromov dôstojne rastúcich do výšok. Tiež nežne hladil hlávky materinej dúšky, ktorými býva pláň obsypaná. Ich omamná vôňa mu lahodila a tak ju rozfukoval všade po okolí, aby sa z nej tešil každý živý tvor. Robí tak dodnes, ale vtedy ešte netušil, že v útrobách skál je žeravé peklo plné démonov.

       Stalo sa to v časoch, keď si čerti hľadali ženy na zemi. Je tajomstvom, prečo túžili po družkách ľudského rodu. Možnože čertice neoplývali krásou a milotou, alebo aj ich túžba smerovala k mužom ľudského pokolenia? Nech bola príčina akákoľvek, robili to tak všetky bytosti podsvetia.
       I v pekelnom temnom príbytku pod planinou dlho sníval mladý Diabol po dákej pozemskej kráske. Dospel len nedávno, no o to viac ho pálil plameň žiadostivosti. A ten bol väčší ako všetky pekelné ohne, čo iskrili v kráľovstve temnoty. Čerti sa skrývali za skaly, keď zúrivo blúdil po horúcich chodbách a trieskal päsťou do žeravých múrov, alebo kopal kopytom do zeme. Iba jeho otec Lucifer, mocný vládca podsvetia, nad ním krútil hlavou a bol naň prísny. Nedovolil mu vystúpiť na povrch medzi ľudí, aby si našiel dievku, po akej prahol celým svojím čertovským bytím. Mladosť a dychtivosť neboli tými najlepšími radcami pre jeho syna. Chýbali ešte skúsenosti a rozum.
       „Otec pusť ma, vyveď ma na zem! Nájdem si nevestu! Bude sa ti páčiť!“ žiadal Diabol, ale Lucifer bol neoblomný.
       „Tak pôjdem sám! Nájdem spôsob, ako sa dostanem tam, kam chcem!“ tvrdohlavo opakoval Diabol zlostne stláčajúc prsty v päste.
       „Tá chvíľa príde!“ Luciferov hlas dunel a zlosť rástla.
       „Kedy?“
       „Neskôr!“
       „Kedy neskôr?“
       „Až budeš starší nielen telom, ale i umom! Vtedy môžeš opustiť peklo a ísť si hľadať mladuchu.“
       Lucifer pľul pri každom slove ohnivé blesky. Peklo burácalo, triaslo sa a horelo ako nikdy predtým.
       Mladý Diabol nemal pokoja. Hádka a príkazy otca Lucifera ho nezastavili. Divokosť v hrudi ho hnala proti všetkým príkazom, ktoré sa mu priečili. Chcel ísť von. Musel. Potreboval krásavicu, aby ho potešila, aby cítili rozkoš nad všetky rozkoše. Rozum? Kto dostane rozum, keď ho zmáha vášeň? A čo vlastne nazýval otec rozumom? Pokoru a nekonečné vyčkávanie, keď čertovské srdce žiada svoje?
       Diabol sa zakrádal po ohnivých uličkách, prezrádzal ho iba hrozivý tieň. Ostražito otáčal rohatú hlavu, či neuvidí niekoho, kto ho sleduje, pretože v pekle nikdy nie je noc ani deň a stále tam vládne zhon. Nenápadne vkĺzol do čertovskej vyhne. Syčala v nej síra a vatry okolo múrov divo horeli. Ich plamene šľahali až po vysoký strop, čo vyzeral ako obrátený lievik s dlhým komínom na konci. Tam vysoko, v tom najužšom bode, sa vrtela obrovská žiarivá guľa spaľujúca okolitý vzduch. Naprostred vyhne stála nákova a pri nej kladivo. Diabol vedel, čo treba robiť. Nahol sa nad nákovu a búšil do nej ťažkým kladivom. Z úst mu vyšľahli plamene a ohne naokolo zosilneli. Zopakoval to ešte dvakrát, až sa od narastajúcej žiary triasol vzduch a nedalo sa rozoznať, kde je zem, kde steny a kde prázdny priestor. Žeravá guľa nad jeho hlavou sa ustavične zväčšovala, pulzovala ako bijúce srdce splašeného koňa, kým ho celého nepohltila a potom praskla, vymrštiac Diabla do výšky, tam hore až na zem.
       Urobil tak prvýkrát. Nevedel, netušil, ako má búšiť do nákovy, či z plnej sily naraz, či pomaly a dlho. Von sa síce dostal, no tak, že planina pukla a dno hlbokej ryhy v zemi zahorelo plameňmi, ktoré uhasil až potok, čo sa vlial do jej útrob. Tak vznikla Zádielska dolina.

       Keď sa Diablove nohy dotkli trávy zmáčanej rosou, zmenil sa na pekného mládenca v bielej košeli. Na urastenej vysokej postave sedela cifrovaná vesta ako uliata. Hlavu mu zdobil švihácky klobúk s pierkom a iba parádne nohavice zakrývali kopyto, ktoré ho ešte spájalo s temným svetom. Čiernymi vlasmi, uhrančivými očami a vykrútenými fúzmi ľahko očarí každé dievča. Bol si tým istý a nemýlil sa. Okúzlil švárnu Julču. V okamihu sa mu zapáčila, ba čo viac, i on sa zapáčil jej. Stačil im pohľad a hneď našli v sebe zaľúbenie. I Julča mala tmavé oči ako uhoľ a vlasy ako havran. Dlhý vrkoč si dvakrát ovinula okolo krku a pri divokom tanci ním švihala povetrím ako bičom. To bola družka pre Diabla! Rýchla, ohnivá, šikovná, dychtivá a spaľujúca ako oheň. Tiež krásna. Čertovsky krásna! Vedel, že otcovi sa bude páčiť a tým zmierni jeho hnev, že prišiel na zem bez súhlasu. Julču mu bude isto závidieť celé kráľovstvo temnoty. Nepýtal sa jej, či chce, nečakal na súhlas. Jednoducho ju schmatol okolo drieku, dupol kopytom o zem, tá zadunela i zapraskala zároveň a oni sa prepadli do nekonečných pekelných hlbín. Tam ju predstavil Luciferovi a zahrnul pohodlím a podpozemským bohatstvom, že kým sa prekrásne dievča stihlo spamätať, stalo sa Diablovou nevestou.

       Čas plynul. Na zemi i pod ňou, všade však trocha inak. V dedine Zádiel ostala Julčina mater osamelá ako prst. Tej sa čas vliekol ako ťažký voz, do ktorého sú zapriahnuté staré a slabé terigajúce sa voly. Zato čas v podzemí poháňali ohnivé tátoše. Ako len Julčina mater túžila vidieť dcéru. Porozprávať sa s ňou, povypytovať ako sa má, kde žije a či sa jej tam darí, či neplače po nociach ako ona. Či jej smútok za domovom nenapĺňa sny nočnými morami. Nestihla sa s ňou rozlúčiť, objať ju, pobozkať, ani nič povedať. Keby tak mohla vrátiť čas späť, nikdy by Julču nepustila na tú osudnú tancovačku. Diabol ju schmatol uprostred tanca, len kúdoľ prachu a zopár iskier po nich zostalo. Ťažko jej bolo zmieriť sa s tým, že si dcéru nikdy neuvidí. Čas sa vrátiť nazad nedal. Nuž aspoň každý deň prosila bytosti kráľovstva nebeského svetla i kráľovstva temnoty, aby dcéru mohla aspoň na chvíľu uvidieť.
       Julča sa mala pri Diablovi dobre. Aj Luciferovi sa páčila. Nevesta to bola čarokrásna, nuž uzmieril sa so synom a schválil jeho voľbu. Uznal, že peklo je teraz pekelnejšie ako nikdy predtým. Ona plieskala vrkočom, čerti ju počúvali a Julča sa stala kráľovnou temných priepastí. Užívala si to všetko a na chvíľu zabudla na rodný dom, zelenú trávu, slnko, vodu i matku. Jej život bol ako bezstarostný bál. Diabol sa strachoval, že Julči sa prinavráti pamäť. Lucifer mu radil, že ju musí neustále napĺňať tou najzmyselnejšou rozkošou, len pri tej žena dokáže na všetko zabudnúť. Ale ak poľaví, ona začne premýšľať, spomínať, porovnávať. A tak sa aj stalo.

       Čert nikdy nespí, ale ženy áno. Po čase sa Julči začali zdať čudné sny. Videla v nich nešťastnú a plačúcu ženu na kolenách. Najprv si to nevedela vysvetliť. Pamäť mala zasypanú falošným trblietavým leskom. Ešte ju trochu oslepoval, no pomaly, pomaličky sa hlava vyjasnila. Odrazu jej začal chýbať čerstvý vzduch, kvety, motýle, štebot vtákov a hlavne mater v čistej zástere, ako pečie čerstvý a voňavý chlieb. Peklo sa jej už videlo veľmi teplé, jedlo veľmi sýte, šperky veľmi ťažké. Začal ju strašiť krik mučených duší, ktorý doteraz nepočúvala a čertovský zápach síry, čo sa plazil po chodbách a ovíjal sa jej okolo členkov ako jedovatý had. Zatúžila prebehnúť sa po mazľavom blate, ktoré utľapkal tichý letný dážď. Chmúrila biele čelo, vzdychala a vláčila sa ako mátoha. A keď si bola istá, že ju nikto nevidí, plakala. Veselý dievčenský smiech už nešteklil pekelné múry ani Diablove uši.
       „Chcem ísť hore. Pozrieť si matku. Potešiť sa s ňou. Rada by som jej doniesla nejaké dary. Čosi na útechu, veď tu máme toľko drahých vecí, že si ich ani nikdy nestihneme všetky ani poprezerať. Neubudne nám. Diabol, počuješ?“ hovorila s ním priamo, ba priam akoby mu to prikazovala.
       „Iba preto žiališ? A čo by si z toho mala? Tu je predsa všetko tvoje!“
       „Nie nemám, po čom túžim“ namietala Julča.
       „Jedlo, krásne šaty, bohatstvo! Aj slobodu! Každá z uväznených duší by s tebou menila! Ty si tu predsa pani!“
       „Som tu slobodná ako vták v žeravej klietke. Všetko tu pre mňa stratilo kúzlo.“
„Čerti, ba aj sám Lucifer ťa počúvajú, obdivujú! Teba, pozemskú ženu. Každé tvoje želanie ti bez výhrady splnia!“ hneval sa Diabol. „Je nemožné, aby ti tu niečo chýbalo! To si len nahováraš!“
       „Chýba mi istota, že moja matka sa kvôli mne netrápi. Daj mi to ako svadobný dar,“ Julča smutne sklonila hlavu, utrela si slzu a viac nepreriekla slova. Bola to silnejšia zbraň ako zvýšený hlas, vedela to dobre.
       Diabol ostal bezradný. Kvôli nej riskoval Luciferov hnev a pomstu, možno aj vyhnanstvo a nekonečné blúdenie, no ona už netúžila po prepychu, ale len sadnúť do rodnej chalupy k suchému chlebu, čistej vode a pozdraviť si mater. Zvláštne stvorenia sú ženy. Dúfal, že ju ešte dáko uteší a tak ukul nádhernú ružu. Majstrovské dielo zo zlata, no ako sa snažil, zlato nevoňalo. Julča si ju vzala, no nemala z nej radosť. V podzemí na jeho príkaz plápolali ohne ako motýlie krídla, či nadobudli tvary kvetov, stromov, ba i malých zvieratiek. No ak sa ich dievčina dotkla, necítila hebkosť a krehkosť ich srsti. Čím viac sa ju pekelný muž snažil potešiť, tým bola smutnejšia. Napokon sa v celej podzemnej ríši rozhostilo ticho. Diabol bol mĺkvy, ostatní čerti tiež. Dokonca aj Lucifer rozkazoval tichým hlasom. Nakoniec povedal Diablovi, aby pripravil ohnivý voz a vyviezol Julču na povrch. Sám rozhorúčil vyhňu, z ktorej vedie cesta na zem a Julča s Diablom vyleteli puknutou skalou do sveta ľudí.

       Keď pristáli hore v ústi Zádielskej doliy, voz sa premenil na zlatý koč a pekelné grify sa stali nádhernými paripami. Z Diabla bol švárny počerný mládenec a Julča sa usmievala ako kedysi. V ruke držala ružu zo zlata, chcela ju darovať matke. Kone odrazu zaerdžali tak nahlas, že ich bolo počuť v celej doline. Nestihli ani zájsť po zákrutu a už celý Zádiel nehovoril o ničom inom, len že sa Diablova nevesta vrátila domov.
       Dojemné bolo zvítanie matky s dcérou. Šťastne ju usadila za stôl, ba aj jej muža a pohostila jedlom. Diablovi odpustila, vraj nech je len Julči lepšie ako v chalupe a dievčine viac nebolo treba. Znova dýchala čerstvý vzduch, hľadela oknom do záhrady, mohla poláskať mačiatko, čo sa jej nemotorne plietlo pod nohami. Vravela, že sa má dobre, samé vyberané jedlá, krásne šaty a zlaté ozdoby.
       Matke sa jej rozprávanie zapáčilo. Zachcelo sa jej nazrieť za pekelné brány, užiť si takej parády. Znenazdania ju pochytila závisť, že Julča sa má tak dobre, zatiaľ čo ona žije v chudobe. Patrilo by sa, aby sa dcéra postarala o matku.
       „Zaťko, rada by som navštívila Julču v jej novom domove. Nože ma zoberte so sebou,“ prosila Diabla.
       „Ej, mater, to nie je len tak. Môžem zobrať iba jedného človeka. Taký je náš zákon,“ povedal a začal súriť Julču k odchodu.
       „Nuž dobre, zákon je zákon. Zoberte ma teda aspoň vás odprevadiť. Aspoň pred bránu. Ešte chvíľu nech som s ňou,“ zafňukala.
       „Dobre, toto môžem urobiť, poďme!“

       Keď koč vyrazil, až sa za kolesami prášilo a drobné kamienky odskakovali spod konských kopýt, mater znova prosíkala. Modlikala, aby ju vzali pozrieť sa tam, kde žije jej dcéra. Veď ktovie, kedy bude mať znova to šťastie, že ju uvidí. Tak aspoň ostane spokojná, ak sa na vlastné oči presvedčí, že sa má Julča dobre. Tento pocit ju bude hriať až do konca života. Diabol sa zlostil, nechcel, ale keď začala prosíkať aj Julča, keď sa doň zaborila svojim hlbokým pohľadom, pohladila ho po líci a milo sa usmiala, neodolal. Zložil teda Julču za dedinou a prikázal jej, aby na neho počkala. Potom s vetrom opreteky uháňal na koči k tajnej priepasti, čo vedie do pekelnej vyhne. Náhlil sa tak veľmi, až sa kolesá žeravili a vyryli do skaly odtlačky. Len aby mu Julča neušla, len aby sa všetko podarilo. Podarilo sa a niekde v podzemí pod Zádielskou dolinou vraj spoločne nažívajú dodnes.

       Zádielska dolina lemovaná radom obrovských skál a malebných zákutí robí svet krajším a príťažlivejším, vo svojej majestátnosti privádza ľudí do úžasu. Tisíce ľudí. Lebo tisíce ľudí ju už obdivovalo, tisíce postálo v nemom opojení nad jej nádherou a tisíce prešlo popri hravom toku jej bystriny zvanej Blatnica. Málokto však vie, ako dolina vznikla a kde sú stopy po voze pekelného kočiša.


* * *

Zádielska dolina - ku ktorej sa viaže táto povesť, patrí medzi najkrajšie miesta na Slovensku. Nachádza na rozhraní Košického a Rožnavského okresu. Tento monumentálny krasový kaňon dozaista vznikol inak, ako ho približuje spracovaný príbeh. Je vytvorený potokom Blatnica vo vápencoch Národného parku Slovenský kras. Dĺžka doliny je približne 3 kilometre, hĺbka miestami 30 metrov a v najužších miestach má šírku asi 10 metrov.

Zádielska dolina je veľmi zaujímavá i z hľadiska pestrosti fauny a flóry a je svetoznáma aj inverziou vegetačných pásiem. Vyskytujú sa tu viaceré endemické druhy hmyzu, žijú tu vzácne plazy, medzi ktoré patrí krátkonožka panónska, užovka stromová, jašterica múrová a zelená. Z vtákov je zaujímavý výskyt bociana čierneho, výra skalného, orlov a sokolov.

Prechádzka Zádielskou dolinou, či dnes často geograficky označovanou ako Zádielska tiesňava, patrí medzi nezabudnuteľné zážitky.


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4555