login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

V stopách kráľa

@ :: Poviedky ::     Feb 05 2010, 08:03 (UTC+0)

Holubia skala nad obcou Hrhov. Miesto, kde podľa povesti pobýval kráľ Belo IV.

Miesto: Hrhov, okres Rožňava
Čas: 1241
Autor: Slavomír Szabó

       Imrich cítil, ako mu na krk dýcha smrť. Ako sa blíži chvíľa, kedy sa ocitne v jej mrazivom objatí, z ktorého niet návratu. V hlave začul vŕzganie vrát do sveta temnoty a zatratenia; tam kde končia všetky plány, všetky radosti, vlastne úplne všetko. Koňa nútil do cvalu, i keď zviera mohlo každú chvíľu padnúť od vysilenia. V očiach mal prach a slzy, hľadiac pred seba na pole, kde ho môže každý poľahky zbadať aj z diaľky. Je to zlé miesto na útek. Len ním rýchlo prebehnúť a niekam zmiznúť! Drôtená košeľa ho ťažila, najradšej by ju zahodil rovnako ako prilbicu, čo už dávno zazvonila o akýsi kameň. Iba meč nie, ten si musí nechať, ten jediný mu dáva akú takú nádej. Preč, rýchlo preč, niekam medzi stromy, do lesa, do hôr a potom...
       Zalapal po dychu. Nemohol, nevedel myslieť na to, čo bude potom. Minulosť a budúcnosť neexistovali. Len dupot kopýt, príšerné sucho v hrdle, dunenie srdca až v sluchoch a túžba prežiť. Pozrel za seba. Nie, nikto ho neprenasleduje, nikoho nevidí, ale všetko sa môže zmeniť. Môže. Ba určite sa zmení, ak nepridá ešte viac, len sa dostať ďaleko od toho strašného miesta, kde padla všetka sláva Uhorska ako kosa na kameň a v jednom jedinom dni predznamenala možný zánik hrdého kráľovstva. Takto vyzerá koniec? Je toto pole, o ktorom nemal nikdy ani zdanie, že vôbec existuje, miestom, kde má padnúť a zomrieť? Tuto vypustí dušu bez toho, aby mu mal kto zatlačiť oči a tie budú bez lesku mŕtvo pozerať na oblohu, až kým mu ich nevykolú vrany? Nejako takto rozmýšľal, i keď nebol schopný uvažovať slovami. Len pocitmi, ktoré sa mu vyplavovali kdesi v jeho vnútri a vyvolávali v duši chaos a hrôzu. Stalo sa, čo muselo. Telo toľko strachu neunieslo. Nevedel, kedy padol z koňa. Tam na poli, sám, bez priateľov a žien, ktoré by ho oplakávali, s ktorými by sa mohol rozlúčiť, ale tiež bez hrdosti, na ktorú si ako kráľovský vojak už dávno zvykol. Nepočul, ako kôň beží ďalej sám, necítil už žiaden strach. Ten sa stratil spolu s jeho vedomím. Už ho nič netrápilo, nebolelo, pretože už nič nejestvovalo. Zaplavili ho len tma a ticho.

       Ranné slnko presvitalo cez hmlistý opar, listy na stromoch zašumeli vo sviežom vetre a všetko vyzeralo tak, ako má byť. Aj riečka Turňa tiekla stále tým istým smerom a tesne nad poľom preletel kŕdeľ holubov, aby sa náhle otočil a zamieril kamsi vysoko k oblohe. Trepot ich perutí zaznel tak jasne, že vojak ležiaci v rozmáčanej oráčine pohol pod privretými viečkami očami. Imrich sa prebral. Spánok zmizol v okamihu, keď si uvedomil, čo sa stalo. Strhol sa a hneď nato i vstal, trasúc sa ešte v kolenách. Hlava sa mu krútila, dlhé čierne vlasy polepené hlinou a meč s krvavou čepeľou, po ktorom hneď siahol, mu dodávali divoký výraz. Vzápätí sa zasa hodil na zem. Nesmie vstávať, nesmú ho vidieť! Tlačil sa na chladnú hlinu a pozeral na všetky strany. Údolie, či skôr kotlina bola otvorená z dvoch strán a z ďalších dvoch sa dvíhali nahor strmé svahy vedúce na vysoké planiny. Tam musí dôjsť, tam sa musí stratiť a vyčkať do večera. Potom využije tmu a vráti sa k poľu. Kde je pole, tam je i dedina a poddaní. Musia mu pomôcť. Pokiaľ ešte žijú. Pokiaľ ich telá neležia rozsekané krivými tatárskymi šabľami, alebo ak ich ešte neodvliekli do zajatia. Hádam niekoho nájde. Batuchán najskôr porazil palatína Dionýza, včera aj kráľa, teraz môže deň dva oslavovať, než vyrazí pochytať bedač i utekajúcich vojakov, aby si doplnil stavy otrokov. Šanca prežiť ešte je.
       Imrich si uvedomil, že je na tom predsa len o niečo lepšie. Už dokáže premýšľať, plánovať, odhadnúť, akú má nádej. V tej chvíli sa mu však začali vracať spomienky z posledného boja. Svišťanie šípov, erdžanie koní, keď sa vojsko dostalo do úzkeho priestoru medzi vozmi a nemohlo sa brániť. Tiež vyľakané tváre mužov, keď Tatár zaútočil hneď z troch strán a krv striekala a vpíjala sa do zeme. Akoby sa ten obraz vyplavil ako varovanie, že ešte sa nezachránil, nech ho neopúšťa pozornosť, nerobí si prehnané nádeje, pretože smrť zatiaľ neplánuje ukončiť svoj divoký tanec.
       Opäť vstal a trochu prikrčený bežal k stromom pri riečke. Tam sa ukryje a vyčká. Žalúdok mu zvieral hlad a túžil ponoriť ústa do vodného prúdu, aby sa mohol napiť. Ticho, čo naň doliehalo zo všetkých strán krajiny, ho napĺňalo úzkosťou. Čižmy sa šmýkali na mokrej hline, párkrát i upadol, ale nakoniec dobehol k prvému stromu a objal jeho kmeň; jedinú oporu, ktorej sa mu dostávalo. Rozhliadol sa a zbadal muža. Poddaného, možno želiara v špinavých konopných handrách, ako sa pred ním snaží ujsť cez rieku na druhý breh.
       „Stoj!“ vykríkol Imrich a jeho hlas odrážal pripravenosť na všetko.
       Muž zastal. Bol k nemu ešte otočený chrbtom, do tvárí si nevideli.
       „Poď sem!“ prikázal Imrich a muž sa otočil. Z jeho očí sa dal vyčítať strach i očakávanie. Predsa len, azda si vydýchol, že nestretol Tatára a tak poslušne podišiel bližšie. Bosými nohami vystúpil na breh, zastal pred Imrichom a úctivo sa uklonil.
       „Kde to som? Kde je tvoja dedina a ľudia, ktorí mi dajú jedlo a koňa?“
       „Potrebujete pomoc pane?“ spýtal sa muž, teraz už azda o voľačo smelší, keď rozpoznal uhorského bojovníka.
       „Exercitus sub vexillo regis,“ riekol Imrich so vztýčenou hlavou a dodal: „Ešte raz mi na otázku odpovieš otázkou a poplávaš dole prúdom ako nebožtík!“
       Muž si pokorne kľakol na kolená, sklonil hlavu a teraz vravel celkom ticho: „Prepáčte mi moju hlúposť. Viem, kde je moje miesto. Možno som bol len posmelený, že aj iní páni, ktorým sme pomohli, sa k nám potom správali veľmi milo. Ráčte odpustiť, ale nerozumel som všetkému, čo ste povedali. Neviem latinsky.“
       „Exercitus sub vexillo regis, teda aby si rozumel, som vojakom kráľovského vojska, jeho stálym vojakom, nie takým, akých vysielajú zemepáni do počtu, len keď sú vojny. A prináleží mi podpora a žiadaná pomoc ako kráľovi, lebo chránim jeho i jeho krajinu.“
       Muž sa pozeral stále do zeme, neodvážil sa zdvihnúť pohľad.
       „Máš nejaké jedlo?“
       „Hneď to bude, pane,“ muž vstal, potom urobil zopár krokov k brehu a vytiahol ukrytý košík s rybami. “Pstruhy, pane.“
       Nebol čas na vymýšľanie, na zakladanie ohňa, ktorého dym by prezradil ich miesto alebo na príkaz, aby ho ten chudák odviedol do dediny a ryby pripravil. Imrich chytil prvého pstruha, odrezal mu hlavu a pozeral, či doň zahryznúť.
       „A ešte kus chleba,“ ozval sa poddaný a vystrčil dlaň s krajcom zakrúteným v plátne. Imrich schmatol chlieb a zahryzol sa doň. Nežul, rovno hltal a potom sa prizrel mužovi bližšie. Nebol oveľa starší ani mladší ako on. Možno tridsať rokov, čas sa na nich podpísal rovnako. Určite by tomu tak nebolo, kedy sa stretli pred niekoľkými dňami. ale teraz vyzerali obaja biedne.
       „Vravel si,“ začal znovu Imrich, „že si posmelený po tom, ako ti vďačnosť prejavili aj iní páni. Akí páni? Hovor!“
       Reč, ktorú si vypočul, mu nedávala zmysel. Muž vravel, že pred dvoma dňami zachránili viacerých. Schovali sa u nich v dedine, ale potom ich radšej ukryli na tajnom mieste v lese, kde môžu prečkať, kým Tatári odtiahnu niekam ďalej.
       Imrich zdvihol meč, takže by jediným švihom mohol zoťať chudákovi hlavu a nedbajúc na okolie skríkol: „Klameš! Pristihol som ťa! Včera sme bojovali, včera sa stratilo veľa vojska! Nie predvčerom!“
       Muž sa roztriasol, očami prebehol po okolí, azda rozmýšľal o úteku, ale potom zajachtal, že si nevymýšľa. Že Gurgeu je jeho osada, tam ich skrývali a opatrili a bolo medzi nimi aj veľa ranených, aj veľa pánov. Lenže tí sa rozhodli, že Tatár isto čoskoro príde aj sem a bude ich hľadať, tak sa musia ukryť lepšie.
       „Kde ukryť? Poznáš to miesto? Zaveď ma tam!“ prikázal Imrich, teraz mu už bolo jasné, že po páde z koňa preležal a stratil na poli jeden celý deň, len si to nepamätá. Ale správa, že kdesi blízko sú jeho druhovia, ho naplnila nádejou.
       „Neviem latinsky, nie som rytier ani iný pán, ale viem, čo je prísaha a dôvera. Sľúbili sme, že to miesto neprezradíme. A ak nájdeme vojaka ako vy, požiadame ho, aby sa skrýval v blízkosti Gurgeu sám až do tmy. Lebo keby prišli Tatári a našli ho v osade, mučili by nás a vyzvedeli, že sú blízko aj iní. Pane, pozrite, tamto sa do riečky vlieva náš potok. Vyčkajte do tmy a príďte do osady nepozorovane. Len proti prúdu potoka. Prosím. Potom vám dáme všetko, aby sme vám pomohli.“
       „Som kráľov vojak a mne to musíš povedať hneď teraz! Neviem si predstaviť, komu by si mohol dať slovo, že budeš predo mnou niečo tajiť! Iba ak samotnému kráľovi!“
       „Vy ste to povedali, pane. A jeho veličenstvo, kráľ Belo, sľubu ľudí z Gergeu verí...“

       Ten muž mohol byť blázon alebo podvodník alebo spása jeho výsosti. Ak je pravdou, čo povedal, potom Belo žije. Imrich si spomínal na chvíľu, keď videl, ako kráľ so skupinou osobných strážcov prerazil z toho vražedného davu a dal sa na útek. Potom ušiel aj on. Výkvet uhorskej armády inak skončil ako masa mŕtvol. Tam - pri osade Mohi na brehu rieky Slaná. Určite však nie všetci, niektorí sa musia túlať krajinou a hľadať kráľa ako on. Kľúčom k nemu je teraz ten chudák, čo tu nalovil plný košík rýb, poradil mu, nech sa schová a večer príde. Pritom sám odišiel domov. Mal ho pustiť? Čo iné mu ostávalo? Naviac, hlad sa hlásil tak silno, že Imrich bol i trochu rád, keď ho nik nevidel. Bolo by preň veľmi ponižujúce, kedy ho niekto pozoroval, ako je surovú rybu. Lenže ten, kto vie, čo je naozajstný hlad, by sa mu nečudoval. I tak bol rozhodnutý, že o tom bude mlčať do konca života a nikomu to nepovie.
       Jarné slnko prešlo svoju polovičnú púť po oblohe a teraz hľadelo na zem z jej najvyššieho bodu. Nebo bolo bez mráčika a Imrich, ležiac na zemi, ticho sledoval okolie. Po chvíli sa stiahol nižšie k brehu a takmer nedýchal. Na druhej strane poľa cválali jazdci. Nie mnohí, možno ich nebolo ani desať, nestihol ich spočítať. Spoznal v nich Tatárov. Určite prieskumná skupina, po ktorej sa ukáže celé vojsko! Počkal kým prejdú, potom skočil do riečky a prebrodil sa na druhú stranu. Utekal do lesa, hore do svahu, až si našiel miesto, kde dúfal, že ho nik nenájde. Neviedol k nemu žiaden chodník a vyvrátený buk mu poskytoval dobrú možnosť ukryť sa pri koreňoch. Odtiaľ sledoval, čo sa bude diať. A všetko bolo, ako predpokladal. Po čase sa vynorili Tatári. Hotová záplava pohanov na malých koňoch s lukmi a bičmi, ktorými vedia bojovať, ako nikto iný. Bolo ich mnoho, ale vyzeralo to, že nezastanú a pôjdu ďalej. Omyl. Po chvíli sa odčlenila časť jazdcov a mierila si to proti prúdu potoka, teda rovno do dediny. V Imrichovi vyhasínala nádej. Ak dedinčania nemali vlastné hliadky a nestihli ujsť, o chvíľu uvidí stúpať dym z horiacich chalúp a zástup spútaných mužov a žien vlečených popri koňoch. Nič z toho sa však nestalo. Len Tatári nie a nie zmiznúť. Takto sa to tiahlo až do noci, ba videl ich aj na druhý deň ráno a popoludní. A ďalší deň znova. Vlieklo sa to celé tri dni. Imrich by od hladu zašiel. Vo chvíľach pokoja skúšal uloviť pstruhov rukami a aj sa mu to párkrát podarilo. Vedel, že ak prežije, už nikdy nebude môcť jesť ryby. Ani pečené, ani uvarené v polievke, nijaké. Teraz mu však zachránili život. A po troch dňoch večer, keď už nevidel žiadneho Tatára, to nevydržal a vybral sa do dediny.

       „Pane, neviem či priveľa neriskujete. Ja som sa tu zastavil len pozrieť, či sú už Tatári preč,“ triasol sa akýsi mladý muž, ktorého by isto našli aj potme, lebo mu oči od strachu priam svietili. Imrich ho zbadal, ako leží v tráve a pozerá, či neuvidí medzi domami nejaký pohyb. Teraz hľadeli jeden druhému do tváre, ale v nerovnom postavení. Mladý muž ležal a Imrich stál rovno nad ním s vytaseným mečom.
       „Musíš ma hneď zaviesť ku kráľovi! Alebo ma tam zavedieš, alebo je po tebe. Potrebujem sa k nemu dostať, musím ho chrániť. Rozumieš?“
       Muž nemo prikývol, prehltol a snažil sa všetko vysvetliť: „Aj my sme ušli, keď sme videli pohanov. Všetci z dediny. Rovno za kráľom, ale už tam nebol.“
       „Čože?“
       „On sa schovával na Holubej skale. Tam pod Horným vrchom. Ale už odišiel a snažíme sa veriť, že v pokoji. Predtým sme mu povedali, že ak by sa vydal ďalej po planine na východ, nájde tam strmú dolinu plnú skál, kde by mohol ukryť aj celé vojsko. Ak ho teda nechytili, bude tam. Viac neviem, pane. Prosím, odložte ten meč.“
       „Jedlo máš?“
       Nemal, ale potom odviedol Imricha do lesa, kde boli všetci ľudia z dediny aj so svojimi zásobami, dali sa mu najesť sa dosýta. O niečo pokojnejší Imrich sa rozhodol, že dlhšie čakať nebude. Vzal si od dedinčanov koňa, využil tmu a prešiel až na oné miesto, kam sa možno stiahol kráľ. Vraj Zádielska dolina, tak jej tomu meno, že si ju s ničím nemôže pomýliť. Ani nepomýlil.

       Na druhý deň ráno cválala planinou skupina jazdcov. Imrich medzi nimi. Vracali sa späť cez Horný vrch a smerovali na Gemer; odtiaľ sa vyberú do Nitry. Tak znel kráľov príkaz, čo nechal po Ondrejovi. Ak im Tatár neskríži cestu, kráľa dobehnú možno ešte dnes.
       Keď Imrich v noci našiel svojho priateľa Ondreja na dne Zádielskej doliny, až sa triasol od radosti. Ondreja poveril samotný Belo, aby tu vyčkal, vyhľadal posledných vojakov roztrúsených po okolí, zhromaždil a vybral sa za nimi. V Nitre vytvoria väčšiu posádku a vyberú sa za vojvodom Fridrichom do Viedne. Spolu zložia vojsko a udrú, aby Tatárovi zlomili väz.
       Imrich Ondrejovi, ale potom i ostatným, ako postupne prichádzali, tiež rozpovedal všetky podrobnosti. Ba natešený zo stretnutia nezamlčal ani to, že jedol surové ryby.
       „A čo na tom? Vieš, čím sme sa živili ukrytí na Holubej skale? Šípy nám došli, tak holubmi nie, hoc ich tam bola celá kolónia. Jedli sme holubie vajíčka. Surové. Vyberali sme ich z hniezd a jedol ich aj kráľ. Ale keď Tatári prichádzali na Horný vrch, rozhodli sme sa, že sa radšej ukryjeme v tejto rokline. Cestou na planine nás Tatári zbadali a začali naháňať. Každý sa schoval, kam mohol. A Belo? Vieš, čo nám kráľ povedal? Že keď osamel, našiel dieru do skaly. Jaskyňu. Strkal sa dnu a všimol si, že akurát tam začína priasť pavúk svoju sieť. Tí sprostí Tatári ho potom hľadali, a keď došli k jaskyni, dnu ani nešli, lebo už bol celý vchod zatiahnutý pavučinou. Vraj, ak by sa tam ukryl, pavučina by bola potrhaná. Kráľ povedal, že keby zabil toho pavúka, a ten by nedopriadol svoju sieť, bolo by to nešťastie. Krajina by ostala bez panovníka!“
       Jazdci precválali Horným vrchom a za pätami im ostala Zádielska dolina, Gergeu – dnes zvaný Hrhov, aj Holubia skala. Miesta, kde našiel pomoc a úkryt kráľ Belo IV. po osudnej bitke pri rieke Slaná, ktorá sa odohrala 11. apríla 1241.

* * *

       Poznámky autora:

       Batuchán – v niektorých písomných prameňoch označovaný aj chán Batu – veliteľ tatárskeho vojska, ktoré pri rieke Slaná porazilo kráľa Bela IV.

       Bitka pri rieke Slaná – sa odohrala na území súčasného Maďarska vedľa dnes už zašlej obce Mohi. Dňa 10. apríla 1241 tu dorazilo na pravý breh 60 tisícové vojsko vedené kráľom Belom IV. Tábor nechal obkolesiť vozmi. Chybou bolo, že nedal zničiť most, iba ho nechal strážiť. Na druhý deň dorazilo na ľavý breh približne rovnako početné tatárske vojsko vedené Batuchánom. Ten podnikol frontálny útok na most, kde sa sústredila pozornosť Uhrov. Za ten čas mimo ich dohľadu prekročili Tatári rieku Slaná a kráľa napadli zo severu i z juhu. V tom čase bolo uhorské vojsko vo výpade a dostalo pokyn stiahnuť sa do tábora. V úzkych priestoroch medzi vozmi nastal zmätok, vojaci nestačili zaujať obranné postavenie. Zo všetkých strán na nich padali státisíce šípov a potom i priamy tatársky úder. Kráľ sa s niekoľkými vernými zachránil len útekom.

       Belo IV. – žil v rokoch 1206 až 1270, uhorským kráľom bol od roku 1235 (no korunovaný už v roku 1214) do roku 1270. Počas jeho vlády nastala expanzia tatárskych vojsk, ktoré však nikdy neporazil. Naopak, sám si iba zachránil život počas bitky pre rieke Slaná. Ušiel do Nitry, kde posilnený vojenským sprievodom šiel žiadať pomoc do Viedne a ďalej do Záhrebu a odtiaľ do Trogiru v Dalmácii. Tam ho zastihla správa o konci vojny. Po ukončení tatárskych nájazdov sa zaslúžil o rozvoj miest a hradov. Mestám udeľoval privilégiá, v rámci ktorých si mohli stavať kamenné hradby. Pohraničné územia Uhorska nechal priam posiať množstvom pevností, aby dokázali odraziť prípadné ďalšie nájazdy Tatárov. Aj z toho dôvodu máme na území súčasného Slovenska toľko hradov.

       Dionýz – uhorský palatín, ktorý bol kráľovi zodpovedný za stráženie východných hraníc Uhorska v priestore súčasnej Ukrajiny. Dňa 12. marca 1241 Tatári zaútočili cez Verecký priesmyk a v početnej výhode na hlavu porazili palatínove vojsko. Príčinou, či skôr zámienkou, bolo zavraždenie poslov, ktorých Tatári vyslali ku kráľovi Belovi IV.

       Fridrich II. Bebenberský – rakúsky vojvoda, ku ktorému po porážke pri rieke Slaná prišiel kráľ Belo IV. do Viedne so žiadosťou o vybudovanie nového vojska a oslobodenie Uhorska. Kráľove očakávania sa nenaplnili. Naopak, Fridrich II. zneužil bezmocnosť kráľa a začal od neho vymáhať starý dlh dvetisíc hrivien striebra. Keď to kráľ nevedel ihneď splatiť, odovzdal vojvodovi aspoň všetky cennosti, ktoré mal vo svojom sprievode a dal mu do zálohy tri kráľovské komitáty, konkrétne Bratislavský, Mošonský a Šopronský.

       Gergeu – historický názov obce Hrhov, ktorá sa nachádza na území Národného parku Slovenský kras a je prvou v rožňavskom okrese na ceste z Košíc. Príbeh o záchrane kráľa na Holubej skale je tu živý dodnes. Povesť pokračuje aj tým, že po ukončení tatárskych vpádov boli za odmenu všetci obyvatelia Hrhova povýšení Belom IV. do šľachtického stavu. Tu sa už však dostávame do rozmerov historicky nepravdepodobných mystifikácií príbehu.

       Tatárske vpády – zaplavili územie súčasného Slovenska niekoľkokrát. V príbehu opísaná expanzia začala v marci 1241 a už v apríli porazili kráľovské vojsko. Mierili sem v dvoch prúdoch – od Ukrajiny cez Karpaty a zo súčasných Čiech cez Hrozenkovský priesmyk. V rokoch 1921 až 1242 na území medzi Dunajom a Tisou zabili alebo odvliekli do otroctva až polovicu obyvateľov. Na území súčasného Slovenska boli straty o niečo menšie; našim predkom pomohli hory, kde sa často sťahovali celé dediny aj so svojim majetkom. Tento vpád nečakane skončil v lete 1942. V Mongolsku totiž zomrel veľký chán Ögedej a chán Batu stiahol svoje vojská z Uhorska, aby sa zapojili do bojov o jeho nástupníctvo na mongolský trón. Vzhľadom na vývin udalostí bolo možné, že ak by veľký chán Ögedej nezomrel, Tatári by si podmanili územie Uhorska a stredoveká história Európy by bola úplne iná, ako ju poznáme dnes.

       Zádielska dolina – tiež geograficky označovaná ako Zádielska tiesňava – sa nachádza pri obci Zádiel a vďaka svojim 300 metrov vysokým skalám patrí medzi najkrajšie miesta na Slovensku. Pri skalnom útvare Cukrová homoľa možno vidieť (najmä v zime, keď pri výhľade neprekážajú listy stromov) vchod do Kráľovej jaskyne. V nej sa podľa povesti skrýval Belo IV. Príbeh s pavúkom, ktorý utkal sieť, takže si Tatári mysleli, že v jaskyni nikto nie je, má ďalšie pokračovanie. Údajne odvtedy sa tvrdí, že zabiť pavúka prináša nešťastie.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.









čitateľov: 11532