login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Stratení v jaskyni

@ :: Poviedky ::     Jan 13 2010, 03:07 (UTC+0)

Moldavské jaskyne boli obývané už pravekými ľuďmi. Svedčia o tom bohaté archeologické nálezy.

Miesto: Moldava nad Bodvou, okres Košice-okolie
Čas: začiatok šesťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

       Ráno zastihlo chlapcov na ceste. Vydychovali obláčiky pary, bolo ešte chladno. Chlapčiská už mali za sebou bohoslužby Zeleného štvrtka i Veľkého piatka, dnes im teda vyšlo veľké voľno, lebo Vigília bude až neskoro večer, ako oznámil farár. Ideálny čas na výlet, veď doma nebolo čo robiť. Po skromných raňajkách, treba sa predsa postiť, sa zišli za ihriskom, aby sa vydali do vysnívaného cieľa – Mníchovej diery. Do jaskyne, ktorá dráždila ich fantáziu, ale do ktorej mali, aspoň zatiaľ, zakázaný prístup. Boli ešte malí, ako ich vysmiali starší chlapci.
       Malí! Veď Jánoš už bude mať dvanásť! A Edo mal jedenásť! To môžu pokojne medzi seba vziať Petra, hoci ešte nemal desať. Oni nie sú takí... takí hlúpi, že by odstrkovali kamaráta len preto, že sa nenarodil vedno s nimi! Akurát škoda, že Lajo sa zľakol a ostal doma, mohlo im byť veselšie.
       Ako to hovoril učiteľ na vlastivednom krúžku?
       „Treba si ctiť pamiatku otcov a dedov a zachovávať ich spomienky!“
       A táto výprava bola presne na to. Na uctenie spomienok.

       „A tak sa ani Jano nikdy neuspokojil s tým, že sa dobre oženil a vzal si krásnu ženu. Začal piť. A viete, aké svinstvo je alkohol, chlapci! Raz sa taký podpitý dopotácal do lesa, až zablúdil k Mníchovej diere. Horko sa rozplakal, klesol na kolená a prosil svoju dávnu lásku Katu za odpustenie. Skala mlčala, neuronila ani slzu. Ako by sa aj mohla uľútostiť nad hriešnikom, v srdci ktorého ležala vina za smrť nevinnej devy?!
       Jano sa vyšplhal cestičkou nad priepasť, ešte raz prosil o odpustenie. Odpovedalo mu len kvílenie vetra a vŕzganie konárov stromov, ktoré sa o seba treli.
       „Odpusť mi, Kata, idem za tebou!“ skričal obuvník Jano a vrhol sa zo skaly.
       Tak ho tam našli. Dolámaného, skrvaveného, bez života.
       Vierolomne porušil sľub a nedokázal sa s tým zmieriť.
       Tak naplnil do poslednej bodky prekliatie ohrdnutej milej.“


       Chlapci ani nedýchali. Učiteľ vedel tak krásne rozprávať. Jeho povesti brali dych, vtiahli ich do dávno minulých časov. A chlapcom sa potom nechcelo vracať do sivej reality, do rozkopaných topánok a vyťahaných teplákov. Aj oni chceli žiť taký zaujímavý život!
       „Ale to vám vravím, žiaci, nie, že sa rovno rozbehnete k Mníchovej diere! Je to tam nebezpečné. Pamätáte si, ako sme sa na geografii učili o krasových planinách? Hej? Čo je teda charakteristickou črtou krasu?“
       „Zvetrávanie!“ vyhŕkol Jano.
       „Správne! A čo to znamená v praxi?“
       Chlapci boli ticho. Naučili sa, ale ešte nevedeli, ako vedomosti uplatniť v praxi, aký úžitok z nich mohli mať.
       „Keď niečo zvetráva, tak to podlieha skaze. Drobí sa. Stúpite na zdanlivo pevnú skalu a ona vám pod nohou uhne a už sa rútite dolu. A skončíte ako ten nešťastný obuvník. Keď budete mŕtvi, nebudete môcť odhaľovať tajomstvá tohto sveta! Do Mníchovej diery sa pôjdeme pozrieť na jar. Urobíme si výlet, dobre?“
       Učiteľ zakončil hodinu v kriku a zmätku, ktorý nastal po jeho správe. To bolo niečo pre chlapcov! Nielen počúvať, čo sa kde prihodilo, ale ísť sa na tie miesta aj pozrieť!

       „Edo, dobre ideme?“ zastal Jánoš na úpätí kopčeka.
       „Jasnačka!“
       „Vravel si, že si tu bol!“
       „No, bol. A čo? Neveríš?“
       „Možno bol, možno nebol. Lenže kedy!?“
       „Vlani. S otcom. Som ti predsa hovoril!“
       „Dobre. Len sa mi zdá, že ideme dlho. Učiteľ vravel, že je to slabá polhodina.“
       „Ty snáď máš hodinky a sleduješ, ako dlho kráčame?“
       „To nie, len už to cítim v nohách.“
       „Slabinger. Pozri sa na Petra. Nesťažuje sa a ide.“
       „A dlho je to tam ešte?“
       „Kúsok. Zájdeme na kopec a potom už len chvíľa. Prídeme tam zvrchu. Uvidíš tú priepasť!“
       „Ako si ma mohol zrááádiť, milý môj Janíčkóóó!“ zatiahol Jánoš, chytil sa rukami pod krkom a predstieral smútok ohrdnutej dievčiny.
       Chlapci sa zasmiali.
       „Počkaj, keď sa pozrieš dole, či sa ti bude chcieť žartovať!“ zastrájal sa Edo.
       „Chlapci, poďte, mne je zima takto tu stáť,“ posúril ich Peter.

       Obuvnícky tovariš Jano sa zahľadel do očí bohatej obchodníkovej dcéry. A čím dlhšie do nich hľadel, tým viac zabúdal, až napokon úplne zabudol na sľub, ktorý dal krásnej Kate. Zabudol na všetky sľuby, zabudol na chvíle, ktoré s Katou trávil pri Mníchovej diere. Inde sa schádzať nemohli, majster by mu nedovolil a Kata bola chudobná, rodičia na ňu striehli, aby neprišla do nešťastia, lebo jediné, čo mala, bola jej čistota.
       Ale ani to už nebola pravda. Nechala sa pripraviť o vienok práve Jankom. Jeho sladký pohľad a horúce dlane v nej rozpútali oheň. Nevedela sa ubrániť. Jano ani nemusel naliehať, iba raz naľahol. Hneď potom sa jeho sľuby stupňovali, zaprisahával Katu, aby vydržala, že ešte pár mesiacov bude tovarišom, zloží skúšky a prijmú ho do cechu, bude mať remeslo, postavia si dom a budú šťastní.
       Aj sám tomu veril, keď to hovoril. Kata mu bola všetkým a ani chudoba mu neprekážala. Veď sám pochádzal z chudobnej rodiny, vedel, že boháčov je málo a len tak medzi seba nikoho nepustia.
       Život kráčal všednými krokmi zo dňa na deň, občas nejaký sviatok, pravidelne jarmoky, na ktoré chodili šustri a čižmári predávať svoje výrobky, na siedmy deň nedeľa.
       Jednej nedele ostala Kata ležať doma, sklátila ju choroba. A cestou z kostola sa Janovi pred očami stále mihala v peknom kroji vyobliekaná obchodníkova najstaršia Zuza. Tu sa usmiala, tu zachichotala, občas na Janovi spočinula okom. Nečudo, že sa na ňu aj on zahľadel. A kým Kata vyzdravela, Jano sa naháňal za Zuzou.


       „To muselo byť strašné, keď sa tak milovali a on na ňu potom zabudol,“ vzdychol si Peter.
       „A ty vieš, čo to znamená, že sa milovali?“ zaškeril sa Jánoš.
       „Samo!“
       „Tak?“
       „No,“ ošíval sa Peter, „robili také tie veci...“
       Jánoš s Edom spozorneli.
       „Aké veci?“
       „No,“ liezlo z Petra ako z chlpatej deky. „Vodili sa za ruky, pusinkovali sa. Stále na seba pozerali a tak hlúpo sa usmievali...“
       „To je všetko?“ odfrkol Jánoš.
       „Jasné!“ Peter bol hrdý na to, že zaujal starších kamarátov.
       „Tak to nevieš nič!“ schladil ho Edo.
       „Ako to?“
       „Keď ju on miluje, chytá ju za cicky. A ona sa nechá!“ víťazoslávne odhalil Petrovi tajomstvo.
       „Fuj!“ otriasol sa Peter. Predstavil si, že by sa mal dotknúť mamy tak... veď ju tiež miluje! Aké hnusné!
       „To nie je pravda, vymýšľaš si!“ osopil sa na Eda.
       „Nevymýšľam. Videl som!“ chválil sa Edo. „Julo hovoril mojej sestre Irme, že ju miluje, dal jej pusu a potom jej naťahoval cicky!“
       „Ako krave? Aj mlieko tieklo?“ smial sa Jánoš.
       „Ty, Ďuro, veď mlieko z cickov tečie žene, iba keď má mladé!“
       „Tak tá Kata asi mala mať decko, keď ju najprv poťahal,“ premýšľal nahlas Peter. „A asi sa to bála povedať Janovi a tak radšej skočila zo skaly.“
       „A ešte predtým ho prekliala. Ako to učiteľ hovoril? Za svoju zradu, ty neverník, musíš ma nasledovať na mojej ceste!“
       „Ale ti poviem, musela mať odvahu – len tak skočiť zo skaly!“ krútil hlavou Jánoš.
       „Ja keď budem mať milú, nikdy ju nezradím,“ zaprisahal sa Peter.
       „No len aby! Radšej poďme,“ uzavrel debatu Edo a vykročil do kopca.

       Jano s ostatnými šusterskými tovarišmi podnikal koncom každého leta, keď dozrievala baza, výpravy do blízkych hájov. Vždy sa pritom riadne nasmiali. Baza farbila nielen kožu na čižmy, ale aj prsty, ruky, tváre.
       Všimol si raz šikovnú dievčinu, čo v skupinke ostatných zbierala v lese huby. Vymámil z kamarátov, čo je to za dievku, ako sa volá a kde býva.
       Mohol na Kate oči nechať. Akoby mu ju samo nebo vybralo. Krásna, isto šikovná a určite skromná, keď je z chudobnej chalupy.
       Pár dní chodil len tak okukovať dievky. Až v sobotu sa osmelil a na zábave popýtal Katu do tanca. A v tej chvíli akoby ich spolu zlepili. Nikde sa jeden bez druhého nepohli. A v prvých mrazoch sa rozhodli, že sa vezmú.


       „Tu sme!“ Edo zapichol palicu do zeme.
       „Rovno nad priepasťou!“
       Jánoš podišiel k okraju skaly a naozaj sa pod ním rozprestierala hlboká jama. Slabo z nej zadul studený vietor.
       „Fíha! Tak stade by som neskočil. Ten Jano musel byť...“
       „Čo Jano, ale predstav si Katu!“ prerušil ho Peter. „Musela byť riadne odvážna, keď si trúfla skočiť! To nie je ako skočiť do vody, tu vidíš, čo je pod tebou!“ striasol sa.
       „Nechcel by som tak skončiť,“ krútil hlavou Edo.
       „Mali by sme zliezť dolu a najesť sa,“ poklopal Jánoš po svojom chlebníku. „Neviem, ako vy, ale ja som celkom vyhladol!“
       „Ako zídeme?“
       „Skočíme!“ navrhol Edo a zasmial sa, keď videl, že Peter sa preľakol.
       „Neboj sa, dá sa tam celkom dobre dostať, tadiaľto vedie úzky chodník,“ rozhrnul kríky a ukázal svojou palicou. „Dole sa najeme. Pred veľkou Tintaföző. Tá je väčšia než Mníchova diera. “

       Ani nie o päť minút už chlapci sedeli pred vstupom do jaskyne. Cestou pozbierali raždie a Jánoš ho skúšal podpáliť. Zatiaľ len míňal zápalky, ale napokon sa mu podarilo podpáliť kus starých novín, čo tu našli a po chvíli už konáriky pukotali a Peter šťastne prikladal. Ohník ich rozveselil aj zohrial. Kým Jánoš vyberal zemiaky, Peter skákal po čistinke ako kozľa a zbieral tenšie i hrubšie konáriky, aby bolo čo priložiť. Takýto výlet sa im všetkým páčil.
       „Najlepšie bude, keď poviem učiteľovi, že povediem celú skupinu!“ tešil sa Edo.
       „Ten bude pozerať!“ dal mu za pravdu Jánoš.
       „Čo keby sme sa pozreli dnu?“ napadlo zrazu Petrovi. „Kým sa ohník pekne rozhorí, kým bude pahreba.“
       Jánoš s Edom na seba pozreli, akože výborný nápad a od takého krpca!
       „Len potrebujeme nejaké svetlo!“
       „Alebo baterku!“ vybral ten poklad zo svojho chlebníka Peter.
       „Výborne!“ vzal mu Jánoš baterku z ruky. „Ide sa!“
       Takto vyzbrojení sa pohli dnu, do diery. Rovno pri vstupe sa vŕšili smeti.
       „Že sa to chce niekomu nosiť až sem,“ čudoval sa Edo.
       „To vieš, zvyky nášho ľudu, ako by povedal učiteľ. A tie si máme ctiť a vážiť,“ smial sa Jánoš.
       „Ľudia sú hrozne neporiadni,“ skonštatoval Peter.
       „Len dávajte pozor, aby sme tu nenašli aj nejakú novú ohrdnutú Katu!“ upozornil kamarátov Jánoš. Okamžite stíchli. Nemali záujem stretnúť nejakú mátohu. Ale aspoň na skok dnu ich to veľmi ťahalo.
       „A čo teraz?“ zastal Jánoš a svietil baterkou striedavo naľavo a napravo.
       „Poďme doľava!“ navrhol Peter.
       „A ako trafíme späť?“ staral sa Edo.
       „Jednoducho. Keď prídeme k tejto ceste, pôjdeme doprava a dostaneme sa von!“
       O chvíľu však stáli na ďalšej rozdvojenej ceste.
       „Urobme si značku a trafíme!“ napadlo Petrovi.
       „A máš čím?“
       „Možno týmto konárom. Je obhorený, kreslí ako uhlík!“ skúsil nakresliť šípku smerom, odkiaľ prišli.
       „Výborne!“ Jánoš nasmeroval svetlo pred seba a odvážnejšie vykročil.
       „Ani tu nie je taká zima,“ všimol si Edo.
       Na každej odbočke kreslil Peter dôležito šípky. Keď boli takto spolu, nebál sa. Ale čo ak by sa v jaskyni ocitol sám?! Ešte, že mu napadlo vziať tú baterku. Bez nej by sa nikam nepozreli.
       „Jáj, mama, pomóc!“ zjačal odrazu Jánoš a zvalil sa na zem. Chlapci ostali v tme. Počuli len plieskanie krídel a slabé pískanie.
       „Čo je to?“
       „Čerti sa na nás vrhli!“ smial sa Edo.
       „Kde je baterka? Do kelu, vypadla mi z ruky, ako sa proti mne vyrútili tie netopiere!“
       „Počkaj, mám zápalky, nájdeme ju!“
       Rozsvietil sa plamienok a Jánoš hneď zbadal baterku. Vzal ju, zasvietil a už boli opäť spokojnejší.
       „Ide sa!“ zavelil a vykročil.
       Spredu zacítili závan vzduchu.
       „Čo je tam? Druhý východ?“
       „Táto jaskyňa nemá druhý východ. Si nepočul, že sem Nemci cez vojnu zakopali poklad?“
       „Rozprávky! Kde by tu tak ten poklad mohli dať?“
       „Náhodou, hovoril mi to otec! Že sem museli všetci chlapi cez vojnu ísť kopať jamy a do tých potom na autách vozili okované truhlice!“ nedal sa Peter.
       „Áno. A teraz ich stráži kapitán Kid, čo má namiesto ruky hák, drevené kopyto a slepé oko prekryté páskou! Ty tiež veríš každej povedačke!“
       „Mne zasa babka hovorila, že sa tu skrývali ľudia pred Tatármi a Turkami. Vraj tu mali aj pec na chlieb. Že vraj...“
       „Že vraj... Myslíš si, že sem by sa zmestilo toľko ľudí, koľko v Moldave býva? To sú rozprávky pre malé deti!“ odbil Jánoš aj Eda.
       „Do kelu, zasa!“ Baterka zhasla práve vo chvíli, keď si pozerali klenbu veľkej sály, do ktorej sa dostali. Stáli v strede a ako sa točili, zabudli, odkiaľ presne prišli.
       „Čo je?“
       „Baterka zhasla!“
       „Vidím! Teda nevidím! Čo teraz?“
       „Daj zápalky.“
       „Už nemám.“
       „Čo?“
       „Bola tam len posledná,“ mykol plecom Edo, ale nikto nič nevidel. Len do jeho dlane sa priplietli prsty Petrovej ruky.
       „Neotravuj, smrkáč!“
       „Čo si to zobral za baterku, ty ťuťmák?!“ osopil sa na neho aj Jánoš.
       „Úplne novú!“ posmrkol Peter. „Keď ti spadla, muselo sa s ňou niečo stať!“
       „Nefňukaj! To nám teraz nepomôže!“
       „Ja som hladný,“ napadlo zrazu Edovi.
       „Vonku na nás čakajú zemiaky v pahrebe. Poďme!“
       „Lenže kam?“
       „Chytíte sa ma za ruky a spolu nájdeme východ.“
       „To som zvedavý ako!“
       „Pôjdeme po prievane! Tam, kde je prievan, musí byť nejaká diera, cez ktorú sa dostaneme von. Uvidíš, že vyjdeme rovno k našej pahrebe. Dobre sa najeme a potom pôjdeme späť!“

       Bezcieľne skúšali raz na jednu, raz na druhú stranu až sa zamotali a netušili, kde už boli a kam sa pohnúť. Peter si čupol, oprel sa o stenu jaskyne a usedavo sa rozplakal.
       „No, to už nám len pomôže,“ tváril sa hrdinsky Edo, ale aj jemu bolo z hlasu strach. A po chvíli už smoklili všetci traja. Zabudnutí, stratení, iste ich tu nájdu už iba ako kostričky, keď už dávno všetci zabudnú, že kedysi nejaký Peter, Edo a Jánoš žili.

       Pán farár spočítal miništrantov. Na Vigíliu mal vždy problém, že musel nejakých chlapcov poslať sadnúť si do lavíc. Každý sa chcel na tom obrade zúčastniť, niesť fakľu s ohňom, kropeničku, kadidlo alebo aspoň zápalky, ktorými farár podpaľuje oheň pred kostolom. Dnes ich bolo presne a tak s nevôľou hľadal, ktorí chlapci chýbajú. A dušoval sa, že sa s nimi poráta. Treba ich držať nakrátko, presne podľa príslovia: Ohýbaj ma mamko!
       Stratenci nechýbali rodičom, lebo tí si mysleli, že budú miništrovať.
       Po Vigílii ostali ľudia pred kostolom.
       „Kde sú tí galgani zašití, že ich nevidno?“ spýtal sa Edov otec Jánošovho, keď si vážne potriasli rukami.
       „Tak sa mi vidí, že zasa niečo vyparatili. Od rána som ich nevidel nielen ja, ale ani suseda a tá má oči všade. Pýtal som sa aj učiteľa, ani on nevie.“
       „Mňa sa už pýtal Ďuso, kde vraj behá náš Edo s ich Petrom.“
       „To by s nimi mal byť aj Lajo,“ napadlo Jánošovmu otcovi.
       Medzi ľuďmi to po chvíli hučalo ako v úli. V hlúčiku dospelých stál malý Lajo a prisahal, že nevie, kde sú jeho kamaráti. Až výchovná facka od otca mu rozviazala jazyk. A od kostola sa hneď ťahal ohnivý had, to ako chlapi brali hrubé konáre z ohniska, aby si nimi svietili na cestu. Had sa blížil k lesu a jeho šumenie a hučanie sa menilo na krik:
       „Edo, Petríček, Jánoško!“
       Odpovede sa však nedočkali.
       Had sa dotiahol až k Mníchovej diere, nikde okolo nej však nenašli ani stopy po chlapcoch. Vylúčili aj možnosť, že by ktorýsi z nich zletel zo skaly. Malý Lajo sa opäť dostal pod paľbu otázok. Lenže rozrušení ľudia sa plietli jeden druhému do reči a tak iba udržiavali chaos.
       „Prosím vás, buďte chvíľu ticho!“ ozval sa nezvyčajne silným hlasom učiteľ. Začal klásť Lajovi otázky sám. A začínalo mu byť jasné, že chlapci vlastne netušili, kam majú ísť, lebo nikto z nich nevedel, aký je rozdiel medzi Mníchovou dierou a jaskyňou Tintaföző.
       „Ideme!“, zavelil, keď sa presvedčil, že chlapci naisto zablúdili.
       O pár minút už stáli pred druhou Tintaföző. Pri vchode našli v pahrebe spečené zemiaky a okolo sa povaľovali chlebníky. Netrpezlivo sa všetci vybrali dnu, strkali sa a predbiehali, každý chcel byť prvý, čo zazrie stratených chlapcov. A netrvalo dlho, začuli vzlykot a zlostné dohadovanie.

       Drsné otcovské ruky tentoraz nedali príučku ani Jánošovi, ani Edovi a už vôbec nie najmladšiemu – Petrovi. Naopak, chlapci okúsili naozajstné chlapské objatie a radosť z toho, že sa našli.
       A výlet? Ten už nikto nespomenul, až kým sa nevybrali po stopách starej povesti s učiteľom. Ale našich hrdinov na prieskum jaskyne nikto nevedel nahovoriť.


* * *

Poznámka autora:

Mníchova diera a Tintaföző čiže Moldavská jaskyňa – v ich okolí hojne rástla baza, ktorá bola naozaj dôležitým farbivom, používaným pri výrobe topánok. Kým Mníchova diera je naozaj dierou v skale a nie je možné v nej zablúdiť, Moldavská jaskyňa je väčšia. Jej starý názov je Tintaföző a ľudia sa v nej skrývali už pred Tatármi. Viaže sa k nej viacero povestí.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 6343