Ako vznikla Moldava
@ :: Poviedky ::
Dec 29 2009, 20:13 (UTC+0) | 
Rieka Bodva - podľa povesti ju kedysi obklopovali lúky, na ktorých žili víly |
Miesto: Moldava nad Bodvou, okres Košice-okolie
Čas: dej povesti sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Slavomír Szabó
Po dlhej a hviezdnatej noci začala obloha blednúť. Slnko, hoc ešte slabé a rozospaté, vystrelo prvé lúče, ktoré našli svoju cestu pomedzi biele mraky až na zem, aby ponúkli tráve, stromom a všetkým živým bytostiam svoje teplo. Zem krásna s lúkami plnými kvetov, riekou mnohých malebných tôní a bielymi skalami čnejúcimi k nebu sa prebúdzala do nového dňa. Spod brala, kde vyvieral teplý prameň a vytekal do malého jazierka, stúpal opar a rozplýval sa v letnom vánku. Včely bzučali na svojej prvej ceste za sladkým nektárom a vtáci trilkovali z plných hrdiel, aby dali svetu najavo, že každé ráno je pre ne novým zrodením, v ktorom je hodné nájsť si čas na radosť zo života a oslavu číreho jestvovania.
Z oparu nad prameňom hľadelo na svet štvoro očí. To drak vyliezol z jaskyne, dlhými krkmi vytáčal obe hlavy na všetky strany a rozprestrel svoje blanité krídla, aby sa vydal na púť vysoko nad krajinu a pozrel, či je všetko ako má byť. O chvíľku sa vzniesol až k mrakom, zmizol na obzore a opäť sa vrátil, aby trikrát zakrúžil nad skalou, kde sa čnel Hajnalkin hrad. Bolo to jeho znamenie, že rieka Bodva tečie stále rovnakým smerom, slnku nestoja žiadne prekážky v ceste a všetky tvory, ktoré počas letu zočil, nemajú dôvod obávať sa ničoho zlého.
Kráľovná víl Hajnalka v takýto čas vždy sedávala na najvyšších hradbách a krúženie draka ju napĺňalo pocitom bezpečia a spokojnosti. Tušila, či možno i povedať, že dávno už vedela, že drak nie je bojovník. Je veľký, vyzerá hrozivo, ale jeho duša nie je dušou dravca. Azda kedysi bola, to presne nevedno, ale časom presiakla láskou a radosťou rovnako ako duše ostatných bytostí Hajnalkinho kráľovstva. Trpaslíci neškodili a nekradli vílam ich klenoty. Vlastne ani nemohli. Zlato, striebro, diamanty, to všetko odpočívalo v podzemí, nikto po takomto mamone netúžil. Každý vedel, že tam, kde sa možno spoľahnúť na priateľstvo a vzájomnú úctu, sa šperky stávajú len chladnými a zbytočnými okrasami, ktoré sa nemôžu rovnať bohatstvu duše a srdca. Ani obri neboli pre tento nádherný kus sveta žiadnou hrozbou. Vo svojej veľkosti a majestátnosti videli predovšetkým zodpovednosť za ochranu slabších. Aj teraz kráčali v zástupe k jazierku a pozorne sa dívali pod nohy, aby nebodaj kohosi neprišliapli.
Drak priletel sponad hradu pred teplý prameň, zosadol na zem a túžobne hľadel na lúku, ktorou viedla nenápadná cestička. Aj trpaslíci, čo tu svojimi podzemnými skratkami prišli najskôr, čakali, kým sa ukážu víly. Vílam vždy patrilo prvé miesto v kúpeli, ktorý im dodal teplo do chvíle, kým slnko zmohutnie. Z tých rôznych tunelov pod lúkami a zo škár medzi skalami boli trpaslíci samý prach a hlina. Nemohli sa však kúpať ako prví, pretože by vodu zašpinili. Ani obri, ktorí práve dorazili, nevstúpili do jazierka. Vedeli dobre, že svojimi nohami rýchlo zmútia dno a potom trvá naozaj dlho, kým sa voda vyčíri.
Zavial ľahký vánok, roztrhol oponu teplého oparu a všetci zmĺkli. Existuje krása, pri ktorej nehodno hovoriť, pretože reč nemá takých slov, aby dokázali vyjadriť primerané uznanie. Tá nesmierna krása, úžasná až nadpozemská, sálala z radu kráčajúcich víl. Ich dlhé vlasy mierne zaviali a bosými nohami našľapovali tak zľahučka, že sa na zemi nepohlo ani steblo trávy. Útle ramená a štíhle drieky zahalené v halenkách jemnučkých, akoby utkaných z pavučiny, zvýrazňovali ich krehkosť. V pohľadoch sa im zračila nevinnosť, dôvera a priateľstvo. Pri ich úsmevoch rozkvitali kvety, jediným nežným dotykom dokázali naplniť každú bytosť pocitom neutíchajúceho šťastia a získať si jej stály obdiv i oddanosť. Takto došli až k jazierku. Tenučké halenky zložili na zem a ponorili sa doň. Smiali sa, tešili, cítiac ako im voda obmýva telá a dodáva teplo, také potrebné pre ich život. Aj vtáci stíchli. Asi. Možnože nie, ale určite ich nikto nepočul, nevnímal, pretože aj to najkrajšie trilkovanie a švitorenie by v tejto chvíli iba rušilo pozornosť a čaro ranného kúpeľa.
Spomedzi všetkým víl bola najobľúbenejšou Ilona, Hajnalkina dcéra. Každý k nej vzhliadal s obdivom, najmä keď sa vynorila z vody a požiadala draka, aby ju usušil svojim horúcim dychom. Vždy to tak robieval a zakaždým, keď osušil všetky víly, tešil sa na ďalšie ráno. Menili by s ním trpaslíci, menili by s ním aj obri, ale títo len bez pohnutia stáli až do chvíle, kým si víly opäť obliekli svoje jemné halenky.
„Trpaslíci, šup do vody! Ste na rade,“ usmiala sa Ilona a pokynula im. Už aj zhadzovali na trávu svoje malé čiapky a zobliekali si kabátce, keď tu odrazu všetkých vyrušil nečakaný zvuk. Bolo to hlasité, rýchle, každý hneď vedel, že sú to niečie kopytá, čo v zúrivom cvale bubnujú o zem. Z lesa vybehol zubor Göndör, ktorý sa zvykol pásť až na samom konci Hajnalkinho kráľovstva. Drak pozrel jednou hlavou na hrad, a keď uvidel, že mu Hajnalka zakývala šatkou, ihneď k nej vyletel. Trpaslíci sa prestali zobliekať, obri nečinne stáli a drak s kráľovnou na chrbte priletel naspäť k prameňu. Bolo práve načase, pretože dohrmel aj zubor Göndör. Bol celý udychčaný, určite sa celou cestou rútil zo všetkých síl a oči sa mu zvláštne leskli. Ten, kto je citlivý, vie, čo to znamená. Pozná, aký je rozdiel, keď oči žiaria a keď sa lesknú. Žiara očí pochádza z radosti, ale lesk z očakávania čohosi nedobrého.
„Aké správy mi prinášaš, Göndör? Cítim, ako ti divoko tlčie srdce. Takého som ťa ešte nevidela,“ pristúpila k nemu Hajnalka a pozrela naň spýtavo.
„Pani moja, na naše územie sa blížia ľudia. A nie je ich málo. Celá horda na koňoch a isto to budú vojaci. Majú meče a oštepy.“
„Ľudia? A to je čo?“ prekvapil sa drak hľadiac jednou hlavou na Göndöra a druhou na vztýčenom krku sa rozhliadal naokolo, či ich azda neuvidí.
„Sú oveľa väčší ako trpaslíci a oveľa menší ako obri. A sú zlí. Neživia sa iba ovocím či plodmi zeme, ale kvôli jedlu zabíjajú zvieratá.“
„Ako ďaleko sú odtiaľ?“ preľakla sa Hanjnalka. Tušila, že časy nerušeného pokoja a mieru sú ohrozené, ale ešte nevedela nakoľko.
„Záleží od toho, ako rýchlo pôjdu. Správa o nich sa šíri od zubra k zubrovi. Podľa toho čo som začul, mohli by tu byť už zajtra.“
Göndörova zvesť všetkých ohromila. O ľuďoch toho veľa nevedeli, vlastne takmer nič, ale keď sa preľakla Hajnalka, isto v tomu bude voľačo zlé. Göndör požiadal kráľovnú, aby mohol utekať ďalej na sever odovzdať správu ďalším zubrom a Hajnalka sa vrátila na hrad. Opäť usadla na jeho najvyššom múre, aby sa mohla porozprávať s vetrom a dozvedieť všetko čo treba. Drak vyletel do výšin a hľadal tých podivných tvorov, čo ich volajú ľuďmi a trpaslíkom sa už ani nechcelo kúpať. Najradšej by opäť zaliezli pod zem. No vec sa vyvinula celkom inak...
Sotva slnko dosiahlo vrcholu oblohy, na lúke pod skalou vedľa jazierka sa zišli všetci obyvatelia lesa. Celkom vpredu stáli trpaslíci, lebo inak by nevideli, čo sa kde deje, za nimi víly a celkom vzadu obri. Zvieratá vyčkávali na boku. Srny a lane dvíhali hlavy, hľadeli, či už Hajnalka prišla a spolu s nimi aj jazvece, diviaky, lasice a kuny. Vetvy najbližších stromov boli priam obsypané vtákmi všetkých farieb. Každý čakal s napätím, kedy drak zletí z hradu dole a prinesie k nim kráľovnú. Dlho to netrvalo. Veľký, šupinatý a s dlhočizným chvostom, ktorým by dokázal rozbiť i mohutné skalné bralo, spustil sa nadol a pristál rovno pred celým zhromaždením.
„Hovorila som s vetrom,“ povedala Hajnalka vcelku potichu, ale jej hlas znel pritom pevne a odhodlane, ako kráľovnám prináleží. „Dozvedela som sa mnoho nemilého, ale aj nádejného. Vietor toho vie veľa, bol už azda všade a ľudí pozná aspoň tak dobre ako nás. To najdôležitejšie, o čom sme viedli najdlhšiu debatu, bola otázka, či môžeme ľudí privítať a ponúknuť im, aby tu s nami nejaký čas zotrvali, kým sa vydajú na ďalšiu cestu. Žiaľ, niečo také by znamenalo koniec nás všetkých. Vietor vraví, že človek je ten najhorší tvor, s akým sa vôbec môžeme stretnúť.“
„Naozaj kvôli jedlu zabíjajú zvieratá?“ spýtala sa laň, ktorej pri nohách ležalo mláďa.
„Áno, je to tak. A to ani zďaleka nie je všetko. Ľudia nezabíjajú len kvôli jedlu, ale často aj pre potechu.“
„Nerozumiem,“ hlesla Ilona a jemné črty jej tváre prezrádzali, že má strach.
„Strieľajú z lukov na vtákov, zvieratá sťahujú z koží a robia si z nich odev. Niekedy hovoria, že idú na poľovačku a zabijú hocičo len tak. Pretože zabíjanie im robí radosť. Ba zabíjajú sa aj navzájom. To vtedy, keď nájdu zlato. Celkom ich zaslepí, túžia, aby bolo ich a sú schopní jeden druhému ublížiť.“
„Načo je im zlato?“ krútil hlavou starý obor, ale Hajnalka povedala, že nevie. Ba ani vietor to vraj nevedel. Len toľko jej povedal, že ľudia vyťahujú zlato spod zeme a obklopujú sa ním a potom proti sebe bojujú, aby ho jeden druhému ukradli. Nedáva to síce žiaden zmysel, ale je to tak.
„Rozmýšľala som, čo urobiť. Ľudia tu budú možno už zajtra a preto musíme konať ihneď. Drak, mám pre teba úlohu.“
„Počúvam ťa, pani moja,“ odvetil drak, hrdý na to, že oslovila práve jeho.
„Prvé, čo ľudia zbadajú, bude hrad. To ich sem pritiahne. Vyleť hore na skalu a zbúraj ho tak, aby neostal kameň na kameni. Potom ti poviem, čo ďalej.“
„Ale, pani moja, veď predsa...“
„Urob, ako som povedala,“ prikázala znova Hajnalka a v oku sa jej zablyšťala slza. Azda prvá, ktorú kedy vyronila. Drak roztiahol krídla a vyletel na skalu. Rúcal balvan po balvane do hlbokej rokliny na druhej strane kopca, zatiaľ čo sa Hajnalka obrátila k obrom a trpaslíkom.
„Vy, moji verní, musíte tiež pomôcť. Obri nech vytrhnú všetky zlaté a strieborné žily, čo prerastajú našimi skalami. Trpaslíci nech zídu do podzemia a zozbierajú diamanty. Odneste to tam, kam veje vietor. Až dôjdete na miesto, kde vietor ustane, tam všetko zložte, aby to ľudia nenašli a nezačali sa navzájom zabíjať.
Zvieratá, vtáci, kuny, srnky, ale aj žabky a vážky v lesklej perleti, vy musíte ísť za nimi a schovať sa, kým človek neprejde mojim kráľovstvom a neopustí ho.“
„A my?“ spýtali sa víly takmer všetky naraz.
Kráľovná jemne nadvihla hlavu, aby im mohla pozerať rovno do očí. „Vy sa musíte taktiež ukryť. Najlepšie v močaristých tôňach pri rieke. Močiarom sa vraj človek vyhýba. Choďte už. Hneď teraz!“
„A ty, mama?“ opýtala sa Hajnalky Ilona.
„Ja tu ostanem, pokiaľ si nebudem istá, že každý z vás je v bezpečí.“
Len čo to kráľovná dopovedala, všetky tvory sa dali po pohybu. Vietor zadul o niečo znateľnejšie ako inokedy, aby udal smer, kam sa majú zvieratá uberať. Trpaslíci razom zmizli v podzemných dierach a po chvíli vyliezali s náručami plnými diamantov. Obri zo skál vylamovali mohutné zlaté žily a kládli ich do obrovských vriec na svoje plecia. Ilona sa rozpačito usmiala na mamu, nech sa nebojí, že ľudia určite tadiaľ len prejdú a potom sa vybrala s ostatnými vílami do močarín na brehoch Bodvy. Po chvíli zletel zo skaly drak, aby Hajnalke povedal, že urobil všetko ako chcela. Hrad rozmetal ako žiadala, takže už po ňom niet ani stopy.
„Dobre,“ pochválila ho Hajnalka. „A teraz musíš odniesť tento teplý prameň.“
„Odniesť prameň?“ začudoval sa drak.
„Ľudia by ho poľahky našli, veď z neho stúpajú pary na celé okolie. Mohol by sa im zapáčiť a usídlili by sa tu.“
Drak poslúchol. Do oboch tlám nasal vodu vyvierajúcu spod skaly, nasal jej dosť, vlastne všetku, aj tú najspodnejšiu, v ktorej sa skrývali zázračné kvapky so silou tvoriť nové a nové pramenisté prúdy. Odrazil sa od zeme a vyletel na západ. Áno, Hanjnalka sa nemýlila. Drak už dávno nebol bojovník, ba v doterajšom živote plnom pokoja zoslabol. Cítil sa veľmi unavený z rúcania hradu, ale nepovedal to. Voda ho ťažila a ťahala k zemi. Keď prelietal nad jednou krásnou lúkou, neudržal neustále stláčať svoje tlamy a jednu otvoril. Všetka voda mu hneď vytiekla z výšky na zem a na mieste, kam dopadla, vznikol prameň. Neparilo sa z neho, azda voda počas pádu ochladla, vyzeral už len ako celkom obyčajne.
Drak sa utešoval, že v druhej tlame má ešte časť teplého prameňa, nič teda nie je stratené, len musí nájsť vhodné miesto. Aj ho po chvíľke uvidel. Skalu pod ktorú viedla podzemná chodba. Tam rýchlo zletel, vošiel do podzemia a druhú časť prameňa vypustil z papule. Na počudovanie to však už nebola teplá voda, ale presne naopak. Studená, až mu oziabalo nohy, keď sa vodný prúd začal dvíhať. Drak si to nedokázal vysvetliť. Ba nevedel si ani predstaviť, ako to vysvetlí Hajnalke. Dala mu úlohu a on ju nesplnil. Veľmi sa hanbil, zmárali ho výčitky, vyčítal si vlastnú neschopnosť. Nie, s takouto hanbou sa jej už nemôže ukázať. Nikdy. Vošiel ešte hlbšie do podzemnej chodby a mohutným chvostom začal búšiť do jej stien. Balvany padali jeden po druhom, až ho v tom podzemí uväznili. Len voda si našla cestu von a tiekla ďalej.
Prešlo zo sedem dní. Dni, v ktorých vyzeralo takmer celé Hanjnalkine kráľovstvo ako bez života. Zvieratá už dávno odišli tam, kam im vietor ukázal cestu, za nimi potom aj trpaslíci a obri. Títo, samozrejme, až keď si splnili svoju úlohu. A keďže to bola krajina na drahé kovy i diamanty bohatá, mali čo robiť. Keď svoju prácu dokončili, sami sa čudovali pri pohľade na okolité skaliská. Boli samá diera. To na miestach, odkiaľ odniesli všetko zlato a striebro, ostali prázdne podzemné priestory. Nazvali ich jaskyňami.
V celom kráľovstve sa skrývali už len víly v močiari blízko rieky Bodva. Iba Hajnalka odišla, kam ju doviedol vietor. Ľudia sa však stále neobjavovali. Vílam sa málilo trčať niekde na bahnitej pôde a veľmi im chýbali kúpele v teplom prameni. Rozhodli sa, že aspoň vojdú do čistej prúdiacej rieky, aby sa tam okúpali. Halenky povešali na haluze stromov a na chvíľu zabudli na všetko nebezpečenstvo. Ponárali sa do riečneho toku, špliechali na seba vodu a smiali sa.
„Zek, počuj, čo tam vidíš?“ oslovil veliteľa družiny jeden z vojakov, keď Zek hľadel zo stromu do diaľky, ale už riadne dlho bez pohybu.
„Pst!“ priložil si Zek prst na ústa a potom pomaly zliezol na zem.
„Tak čo je tam?“ pýtali sa už aj ostatní. Stáli pri koňoch na okraji lúky, oblečení v kožušinách, s mečmi, kópiami a lukmi.
„Ja to neviem ani povedať. Akoby sa mi to len snívalo. Za tými stromami je rieka a v nej sa kúpu mladé ženy. Sú tam samé, nikto ich nestráži. A tie ženy... Sú krásne. Najkrajšie, aké som kedy videl,“ Zek priam žiaril a vojaci z družiny tiež zatajili dych.
„K akému panstvu patria? Veď táto zem ešte nie je ničia. Je tak?“ čudoval sa vojak, ktorý prvý oslovil Zeka, ale iným sa zdala jeho otázka smiešna. Nech už patria k akémukoľvek panstvu, žena je žena a vojakom je vždy jasné, čo by mohlo nasledovať.
„Teda, ak sa kúpu v rieke, ideme tam?“ spýtal sa ktosi a Zek prikývol.
„A načo ešte čakáme?“ zaznel ďalší hlas.
„Priviažte kone o stromy a poďte za mnou. Potichu!“ nariadil Zek.
Družina vojakov sa prikrádala k rieke a o chvíľu všetci nemo hľadeli na Ilonu a jej družky, ako spokojne jančia. Nedokázali od nich odtrhnúť oči. Boli nádherné, až si všetci hrýzli fúzy a zmáhala ich túžba zmocniť sa ich. Víly na prvý pohľad od niektorých žien nerozoznať. To pretože len víly a láskavé ženy sú nositeľkami tej najväčšej krásy, s akou sa možno na zemi stretnúť. Niet nič krajšieho.
„Teraz!“ zakričal Zeka a vojaci sa rozbehli do rieky. Aj on bežal. Pred očami mal najmä Ilonu. Jej dlhé vlasy, nebesky modré oči, jemné črty tváre, krehkosť ramien a krivky tela.
Víly sa vyľakali a vybehli na breh. Vojaci za nimi. Vycvičení v mnohých bojoch vedeli rýchlo utekať. Keď Zeka natiahol ruky a schmatol Ilonu okolo pása, uložil ju do trávy. Rovnako ostatní vojaci ďalšie víly. Ilona sa bránila. Chvíľku. Potom však ucítila rozkoš, o ktorej jej nikdy nikto nepovedal, ba ani netušila, že môže vôbec jestvovať. Zek, čo ako dychtivý pri naháňaní, odrazu zjemnel. Cítil, že Ilona sa nebráni a túži po vášnivom objatí.
Keď vietor dovial Hajnalke správu, čo sa udialo pri rieke Bodva, tá utekala, čo jej sily stačili. Drak sa však stratil, nemohol ju priniesť a tak jej to trvalo pár dní, kým došla za Ilonou. Na jej prekvapenie na lúke muži stavali domy a víly im pomáhali. Hajnalka sa skrývala v kríkoch až do tmy a potom sa ukázala Ilone. Tá k nej hneď pribehla.
„Čo to robíte?“ pýtala sa Hajnalka.
„Staviame domy. Muži nám povedali, že takto to má byť. Aby sme na svet priniesli deti, ktoré majú svoje domovy.“
„Deti?“ Hajnalka až zdúpnela, v tej chvíli jej bolo všetko jasné. O ľuďoch povedala kadečo, ale toto vílam zamlčala.
„Keď je tak, keď ste sa s mužmi spojili putom lásky, aj vy ste sa stali ľuďmi. Rozumieš mi, Ilona?“
„Ľudia nie sú presne takí, ako ti povedal vietor. On okolo nich presviští, ale nevidí im do duší. Človek dokáže stavať domy, mosty, lode, vyrábať mnoho vecí, tešiť sa, radovať, milovať a ak sa mu láska opláca láskou, vie byť milý a pozorný. Títo tu prišli ako vojaci vojvodu Tumutuma. On sem vyslal Zeka s jeho družinou, lenže oni už nechcú byť vojakmi a nechcú viac bojovať. Niet prečo a niet proti komu. Staviame si tu teda dedinu. Miesto, kde chceme žiť v láske a porozumení.“
Hajnalka pozorne počúvala Ilonu, rozmýšľala a pýtala sa ešte na mnoho vecí. Zaujímalo ju všetko, veď šlo o jej dcéru i osud krajiny, ktorú dlho spravovala.
„Takže už nie Hajnalkine kráľovstvo ale Zekereš? Tak sa bude volať táto dedina? Po tvojom mužovi Zekovi?“
„Tak je, mama. My tu ostávame. A ty?“
Hajnalka objala Ilonu a zašepkala jej do ucha: „Nie, ja musím odísť. Za trpaslíkmi a za obrami. Tam je moje miesto. Každý si môže vybrať to svoje a ja som si vybrala už dávno.“
„A prídete sa tu aspoň niekedy pozrieť?“
Hajnalka sa zamyslela, ale potom pokrútila hlavou: „Nie. Trpaslíci, obri a ľudia, to nejde dohromady. My si nájdeme inú zem, kam ešte človek nevkročil. Musím odísť s nimi. Cítim to tak.“
Zatiaľ čo Hajnalka odchádzala a strácala sa v tme, Ilona sa vrátila medzi rozostavané domy k ostatným. Sadla medzi nich k ohňu, hneď po boku svojho muža Zeka a pritúlila sa k nemu...
* * *
Zekeres – je historický názov, ktorý označoval Moldavu nad Bodvou.
Bodva – rieka, ktorá tečie cez Moldavu nad Bodvou. Pramení vo Volovských vrchoch, zo Slovenska preteká do Maďarska, kde sa vlieva do rieky Slaná. Dĺžka jej toku 113 kilometrov, z toho 48 na Slovensku.
Pitykó – miestny názov prameňa, no je viac známy ako Drienovecká vyvieračka, ktorá vychádza z Drienoveckej jaskyne. Podľa povesti je prameň Pitykó ten druhý, ktorý vytvoril drak z Hajnalkinho kráľovstva a samotný drak by mal byť ešte kdesi v jaskyni. Prvý prameň, ktorý mu vypadol za letu, podľa povesti vyviera v obci Drienovec. Ten, rovnako ako Pitykó, podľa tvrdenia obyvateľov Drienovca nikdy nezamŕza.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
