login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Posledný pohár

@ :: Poviedky ::     Dec 10 2009, 11:58 (UTC+0)

Z hradu nad Gelnicou ostali len nepatrné zvyšky. Z pahorku, na ktorom stával, je však pekný výhľad na mesto i okolité hory. Podľa povesti na hrade prežila svoje posledné dni matka kráľa Jána Zápoľského tešínska kňažna Hedviga.

Miesto: Gelnica,okres Gelnica
Čas: 1527
Autor: Jiří Zaťovič

       „Tak ešte za jeden dúšok, pani moja. Posledný pred posledným bojom!“
       „Nevrav tak, kapitán,“ zdvihla hradná pani Hedviga svoj sklenený pohár, dar od muža, teraz naplnený zlatým mokom z tokajských pivníc. „Toto je síce posledný pohár pred bojom, ale sľubujem ti, že s tebou vypijem prvý prípitok po našom víťazstve!“
       „Rád by som ti veril, pani moja. Vieš, že vládneš nielen môjmu meču, ale aj môjmu srdcu. Keď sa však pozriem pod hradby, vidí sa mi, že tento náš boj bude naozaj posledný. Želám si, aby sme hrdý hrad Gelnicu ubránili. Je nás ale iba šesťdesiat. A vonku? Vonku je tisíchlavý drak, s ktorým sa spriahli diabli. A posily nechodia...“
        Nebuď maloverný, kapitán! Ver tomu, že môj syn dodrží kráľovské slovo a príde nám na pomoc.“
       „Tvoj syn, pani moja, má teraz iné starosti. A aká pomoc by pre nás bola dostatočná, keď tam dole, pod hradom sa k obliehateľom pridali aj Gelničania? Ani svojho kráľa si nevážia, s cudzími sa spojili.“
       „Ja verím, že náš hrad a náš rod ostanú zachované,“ hradná pani Hedviga položila pohár a podišla k oknu. Pozerala na vežu kostola a na okolité kopce. Aký nádherný pohľad. Len sadnúť na koňa a preháňať sa hlbokými lesmi. Snívala nahlas.
       „A za každým stromom dávať pozor na zbojníkov,“ prerušil jej sny kapitán. „Ľudia nás nenávidia. Silou ich možno zastrašíme, ale nepokoríme.“
       Zaznela poľnica. Kapitán zložil poklonu, až perom ozdobený klobúk zvíril prach na dlažbe a odišiel.

       Slnko pripekalo rovnako na obrancov hradu ako na tých dole. Lenže v na pohľad nedobytnej pevnosti bola jediná studňa. Z tej bolo treba ťahať vodu nielen pre ľudí, ale aj pre dobytok, aj do kotlov, ktoré stáli pripravené na ochodziach hradných múrov. Len čo sa v tábore obliehateľov zatrúbi do útoku, vzbĺknu pod kotlami plamene a vo vriacej vode sa uvaria cisárski i Gelničania.
       Nijako sa nedalo presvedčiť obyvateľov mesta, že ich kráľom je Ján Zápoľský. Mali v pamäti krutovládu jeho otca Štefana. Jeho hrubý hlas, tortúru, ktorej podroboval každého zlodejíčka, čo sa len snažil udržať pri biednom živote svoje deti. Za rybičku v kolese lámal, za srnku vešal na šibenicu. Ponižoval mešťanostov, verboval mládencov do svojho vojska. Zomrel dávno, v ktoromsi bezvýznamnom boji ho zasiahla strela z kuše. Gelničania si vtedy vydýchli. Krajom sa preháňali hordy zdivočených žoldnierov, obchodníci a pútnici prinášali zvesti o divých Turkoch s krátkymi krivými šabľami, ktorí sa hnali do Európy horšie ako mor a nechávali za sebou smrť, strach a slzy. Nepomohlo ani potvrdenie mestských práv, s ktorým sa novozvolený slovenský kráľ Ján Zápoľský poponáhľal, aby si Gelničanov priklonil na svoju stranu.

       „Je našou povinnosťou ubrániť hrad a zvíťaziť. Pre pamiatku nášho mŕtveho pána, pre hold jeho synovi, nášmu pánovi a kráľovi Jánovi Zápoľskému. A pre udržanie smútku Gelničanov, ktorí si nevážia, že z ich hradu vzišiel nový pán Váhu a Tatier!“
       „Hurá!“ zaznela zborová odpoveď a zaštrngotali zbrane.
       „Lenže mečmi a kopijami ich neporazíme. To by sme si ich museli pustiť príliš k telu, čo je veľmi nebezpečné. V kotloch vrie voda a ak bude treba, rozoberieme aj koniarne, aby sme mali dosť kameňa na vrhanie do nepriateľa. Nebojte sa, bude čas aj na boj zblízka, budete môcť preukázať svoj um a silu! Verím vám! Verí vám aj váš kráľ! Posily sú na ceste, cisárskym sa ubránime a hrad i mesto oslobodíme od nepriateľov!“
       Medzi vojakmi to zašumelo. Búrila sa im krv. Kapitánove slová ťali do živého, každý z vojakov chcel zničiť čo najviac nepriateľov a neprísť pritom o život.

       „Dokedy toto môžeme vydržať?“, pýtal sa zbrojnoš Paľo vojakov, s ktorými sedel pod múrom. „Keby sme sa vzdali...“
       „Keby sme sa vzdali, všetkých nás napichnú na koly, rozštvrtia, obesia a nechajú zožrať havranmi,“ skočil mu do reči Jano. „Ostáva nám čestne bojovať a brániť hrad!“, chcel uzavrieť debatu.
       „Čestne! Vraj čestne! Nechať sa zabiť kvôli starej čarodejnici a popletenému kapitánovi? Ja chcem žiť. Keď to inak nepôjde, ujdem!“
       „A ako chceš ujsť? Táraš, Paľo!“
       „Sú tu tajné chodby! Stačí, keď sa do jednej dostanem a dovedie ma až k Hnilcu. Tam sa prezlečiem za želiara a stratím sa v lesoch. Radšej budem biedu trieť ako zem hrýzť!“
       Chlapi frflali, ale nemali sa k tomu, aby sa k Paľovmu plánu pridali.
       „Tak čo? Chcete žiť alebo skapať?“
       „Ja chcem žiť. Ale čestne. Aký život žije zradca, čo zapredá svojho pána a zbabelec, ktorý ujde z boja?“ zasiahol do debaty kapitán, ktorého príchod si až teraz všimli. „A čo ty?“, obrátil sa na Paľa. Zbrojnoš vyskočil na rovné nohy, vystrel sa, ale sklopil zrak.
       „Nevravíš nič?“
       Zlé ticho sa vznášalo nad havami vojakov.
       „Chceš ujsť? Tak choď! Prepúšťam ťa! Otvorte bránu!“, zavelil kapitán. Stráže pri bráne na seba neveriaco pozreli. Nemôžu predsa otvoriť, keď vonku číha nepriateľ.
       „Otvorte! Nepriateľa máme tu! Malovernosť a zbabelosť vedú k zrade. A ja zradcov medzi vojakmi nestrpím! Tak otvárajte!“
       Vojaci neochotne zakrútili kolesom. Zarinčali reťaze, napäli sa, mreža so škripotom nadskočila.
       „Tak čo? Ideš, Paľo?“, obrátil sa kapitán na zbrojnoša.
       „Nie, pane,“ hlesol vojak.
       „Nahlas!“, zrúkol kapitán.
       „Nejdem, pane! Ostanem brániť hrad, nech pritom aj zahyniem. Nechcem sa potulovať svetom ako zbabelý pes, do ktorého si každý môže kopnúť.“
       „To som chcel počuť,“ pomädlil si ruky kapitán. „Spustiť mreže!“, prikázal stráži pri bráne. Vojaci ochotne splnili kapitánov rozkaz.
       Napätie povolilo, ktosi sa zaškeril. Vtom sa kapitán zvrtol, v ruke sa mu zablysol meč a v nasledujúcej chvíli sa Paľova hlava váľala v prachu.
       „Takto skončí každý, kto bude čo len snívať o úteku a zrade! Ste vojaci! Sľúbili ste vernosť svojmu pánovi a mne! Budeme tu a budeme brániť tento hrad, aj keby sme mali pritom všetci do posledného padnúť. Nastoknite hlavu toho zbabelca na jeho kopiju. A povedzte všetkým, najmä tým, čo tu neboli, že osobne popravím každého, kto bude zbabelo fňukať! Aj keby som mal tento hrad nakoniec brániť sám!“

       Spoza hradných múrov doliehalo na nádvorie hrmenie a hukot. Stráže hlásili, že to sa cisárske vojská presúvajú bližšie k hradbám, aby tesnejšie zovreli obruč. Obliehanie trvalo už tretí týždeň, neviedlo však k žiadnemu výsledku. Obrancom dochádzali potraviny, mali však dostatok vody. Vďaka Bohu za to, že do hradnej skaly v pote a krvi vysekali kedysi dávno studňu. Navyše, hradná pani Hedviga prikázala otvoriť pivnice a vojaci dostávali prídel zlatistého tokajského vína, vína kráľov. Slúžili predsa kráľovi a tak mali na dúšok dobrého vína právo.
       Kapitán obchádzal svojich verných, posmeľoval ich. A vojaci, rozohnení vínom sľubovali, že neustúpia.

       „Veď hej, ľahko je im sľúbiť, keď si spočítali, že niet kam ustúpiť,“ hovoril kapitán hradnej pani. Hedviga pokynula pážaťu, ktoré ihneď zručne dolievalo kapitánov pohár.
       Tretí týždeň obliehania sa chýlil k záveru. Bola to len otázka času, kedy hrad padne. Vedela to pani Hedviga, vedel to i kapitán. Najmä po tom, čo cez cisárske hliadky prenikol zved so správami od Spišiakov. Ich postup zastavili iné cisárske oddiely, odrezali im cestu od Gelnice a tak kráľ Ján Zápoľský nemôže splniť svoj sľub. Kapitán zveda vyspovedal medzi štyrmi očami, počastoval ho vínom aj pečienkou a po ukončení výsluchu a hostiny, keď zved zaspával vyčerpaním a sýtosťou, ho podrezal. Nemohol ho nechať žiť, lebo zlá správa by sa dostala do uší vojakov, čo bránili hrad. A to už sa mohli rovno vzdať.
       Aj Hedvige posolstvo povedal iba zoči voči, lebo aj pážatá majú uši.
       „Choďte preč!“, rozkázala Hedviga. Služobníctvo v predklone spätkovalo zo sály.
       „Teraz mám pre teba ja jednu správu, kapitán!“
       „Počúvam tvoje rozkazy!“
       „Musíme ukryť poklad. Môj syn, kráľ Ján, tu nechal všetko. Odkedy ho korunovali, nemal čas sa sem vrátiť, ale ani poslať ľudí, aby naše rodinné poklady odviezli do väčšieho bezpečia. Teraz je, zdá sa, koniec slávy nášho hradu. Ale čo by tu aj rumovisko ostalo, zlato, šperky a vzácnosti nesmú padnúť do nepriateľských rúk. Poverujem ťa ukryť tento poklad tak, aby ho kráľ, keď to bude potrebovať najviac, našiel!“
       Kapitán sa poškrabal za ušami. Ľahko si vedel predstaviť, že sa postaví presile nepriateľov a bude sa oháňať šabľou, kým bude vládať. Čo však urobiť s kopou kalichov, náhrdelníkov, toliarov a perál. Čo s tým - teraz nepotrebným - haraburdím? Vykopať jamu? Do hradnej skaly? To by trvalo roky a aj tak by každý vedel, že do tej jamy stojí za to nazrieť, keď už sa ju oplatilo hĺbiť. Hej, počul tie reči o tajných chodbách, ale neveril na také povedačky. Veď to o každom hrade kolovali také rozprávky. Dokonca aj bohatší mešťania dávali rozširovať reči o tom, že sú tajnou chodbou spojení s hradom alebo že ich tajná chodba vedie poza mestské hradby, aby mohli pred nepriateľmi ujsť. Jakživ však v takej chodbe nebol a preto neveril, že skutočne jestvuje.
       „Utopím zlato v studni,“ povedal napokon hradnej pani Hedvige svoj plán.
       „Zvládneš to sám?“
       „Zoberiem si na to dvoch verných pomocníkov.“
       Hedviga tušila, že verní pomocníci skončia ako všetci, čo sa dozvedeli tajomstvo, ktoré nesmelo putovať od ucha k uchu.
       „Ako chceš,“ mykla plecom. Čo ju po nejakých vojačikoch. Sama príde o život, prečo by sa mala zamýšľať nad životmi iných? Vojaka nahradí iný vojak, kto však nahradí ju?!

       Len čo skončil poklad na dne studne, skončil kapitán život oboch pomocníkov rýchlym a ráznym sekom. Medzi obrancami stúpol strach. Už sa začínali báť viac svojho kapitána ako cisárskych vojakov pod hradbami. Nebolo sa však kam pohnúť. Smrť ich čakala, či vykročili dopredu, či ustúpili. Mala v očiach divý lesk nepriateľských šabieľ, keď pozreli za seba, čakal ich šialený pohľad kapitána.

       Cisárske vojsko sa dalo do pohybu. Hradné múry zasypali kamene, delové gule svišťali vzduchom a z údolia sa valil štipľavý dym zo spáleného strelného prachu. Obrancovia hradu, skrytí za cimburím čakali, kým sa obliehatelia dostanú bližšie. Každá strela z ich kuše musela zasiahnuť cieľ. Kosili útočníkov, ale sami neboli odolní voči nepriateľským strelám. Hrad a jeho okolie sa čochvíľa ponorili do bedákania ranených. Z troch strán ostrým bralom chránený hrad odolával náporom. Predbránie však už padlo a hordy cisárskych vojakov pomiešané s gelnickými dobrovoľníkmi sa dobíjali k bráne. Strážcovia padali v daždi šípov, kolená sa im chveli pri počúvaní zverského revu. Nikto však neustúpil zo svojej pozície.

       Hluk ustal akoby uťal. Zo šesťdesiatky obrancov ostala hŕstka zúfalcov. Každý z vojakov bol zranený, ledva sa opierali o meče, tváre skrivené bolesťou. V očiach sa im dalo čítať poznanie a odhodlanie. Svoj život už neuchránia, bojovali už len o svoju česť, o pamiatku, ktorá po nich ostane. Aby ich nikdy nemohli obviniť, že zutekali z boja.
       „Nastala rozhodujúca chvíľa, chlapi. Zomrieme, ale kto z nás už sa teraz bojí smrti?“
       „Vďaka vám, verní vojaci. Na vašu statočnosť budú pamätať nielen vaše deti, ale aj váš kráľ Ján Zápoľský. Pripíjam si s vami. Berte to ako závdavok budúcej slávy!“ Pani Hedviga obchádzala vojakov, tisla im do ruky poháre a nalievala z džbánu voňavé víno kráľov. Pozdvihli čaše, na dúšok vypili, poháre odhodili a chopili sa zbraní. Práve včas – nepriateľskí vojaci rozbili bráni a nikým nezdržiavaní vtrhli na nádvorie.

       O stenu studne brinklo sklo. Hradný kapitán z neho dopil posledný dúšok vína. Videl, ako od zborenej brány k nemu trieli na koni cisársky vojak a za ním sa ženie črieda Gelničanov.
       „Zbohom, pani moja,“ poklonil sa smerom k studni, do ktorej pred chvíľou skočila hradná pani Hedviga. Vytiahol meč, rozkročil sa a čakal, kým sa cisársky dragún priblíži. Potom sa nadýchol, obrátil meč proti sebe, priložil si ho k hrudi a pritlačil. Bolesť ho zlomila v kolenách, oči sa mu topili v slzách. Pokľakol, stále držiac rukoväť meča, oprel ju o zem, presiaknutú výkrikmi a bolesťou svojich statočných druhov a pomaly klesal k svojmu vyslobodeniu. Statočne bránil hrad do posledného vojaka, nevydal ani poklad a nepriateľ sa nezmocnil ani jeho panej a veliteľky. Slabnúcim zrakom videl jej úsmev, slová však už splývali s šumom v korunách stromov.

       Nasledujúcu jar našli na brehu potoka uhliari utopenú krásnu a bohatú pani. Pravda, nebola mladá a jej krásu vnímali najmä cez drahé šaty a šperky, ktorými bola ozdobená. Nikdy nevideli hradnú pani z Gelnice. Keď sa presvedčili, že žene niet pomoci, odniesli ju na čistinu, pod storočnou jedľou vykopali hrob a pani pochovali. Do jedle vyryli kríž, pomodlili sa a šli za svojou robotou.
       Ako to viem?
       Hovorí sa, že pod Gelnickým hradom sa nachádza sieť tajných chodieb. Veľa hľadačov pokladov, ale ešte viac kutačov v zemi chcelo nájsť aspoň zlatý gombík alebo črepy z pohára hradnej panej, aby mohli tieto rozprávky potvrdiť. Nenašli nič, ale to neznamenalo, že existenciu tajných chodieb vyvrátili.
       Môj praprapradedo bol tiež medzi tými uhliarmi a pri pochovávaní mu v ruke ostal zlatý gombík s erbom. Nepriznal sa, gombík zakrútil do handričky a pred smrťou ho odovzdal svojmu synovi, ten zasa svojmu synovi. A tak sa gombík s vygravírovaným znakom rodu Zápoľských dostal až ku mne. Keď budem umierať, odovzdám ho svojmu synovi. Aj s povesťou o obrancoch hradu Gelnica, verných vojakoch slovenského kráľa Jána Zápoľského a jeho matke, hradnej pani Hedvige...

* * *

Poznámka autora:

       Hrad Gelnica, na ktorom sa odohráva náš príbeh, dal postaviť v 13. storočí kráľ Ondrej II. Týčil sa nad mestom, ktoré už v tom čase bolo známe ako miesto, kde sa ťaží zlato, striebro a iné vzácne kovy. Od svojho vzniku bol hrad svedkom bojov – či už sú to vpády Tatárov na naše územie alebo pokusy rôznych šľachtických rodov násilím si podmaniť Gelnicu a – samozrejme – aj hrad nad mestom.
       Kráľovský hrad bol často predmetom darovania, ale ešte častejšie objektom záujmu rôznych mocichtivých veľmožov. V 15. storočí bola Gelnica i s hradom napríklad v moci Jana Jiskru z Brandýsa. Po odchode bratríckych vojsk sa stáva hrad majetkom Imricha Zápoľského. V roku 1527 bol hrad dobitý a vypálený, rod Zápoľských oň prišiel a majiteľom hradu sa stáva rod Thurzovcov. Ku cti Thurzovcov slúži, že hrad dali opraviť. Po ich vymretí v roku 1638 dostal hrad Gelnica szendersský hradný kapitán Csáky, pravda, musel ho kúpiť od kráľa Ferdinanda III.
       V 17. storočí sa história hradu pomaly završuje. Najmä vďaka protihabsburským povstaniam – kurucké vojská napríklad len v roku 1676 Gelnicu a hrad napadli a vydrancovali celkom osemnásťkrát. Koncom 17. storočia bol pri jednom z bojov hrad zničený požiarom. Z 18. storočia sa zachovala mapa Gelnice, na ktorej sú na hradnom návrší zaznamenané len ruiny hradu. Tento priestor slúžil na výcvik vojska.
       Nepriateľstvo Gelničanov k hradu vyvrcholila koncom 18. storočia. Vtedy sa mešťanostovia rozhodli, že ruiny hradu použijú na stavbu novej radnice. Tá skutočne stojí (dnes je v tejto budove Banícke múzeum). V roku 1838 sa pozostatky hradu stali oficiálne majetkom mesta Gelnica. Pravdepodobne sa nenájde v Gelnici budova z 19. storočia, v múroch ktorej by sme nenašli kamene z hradu.
       Dnes zostalo z hradu len pár metrov múrov. Určite však stojí za námahu vystúpiť na hradný kopec – odmenou vám bude nádherný výhľad na mesto a jeho okolie.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 8070