login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Ani sme sa nerozlúčili

@ :: Poviedky ::     Nov 13 2009, 12:43 (UTC+0)

Budova niekdajšieho Mestského úradu v Gelnici, dnes sídlo Baníckeho múzea

Miesto: Gelnica, okres Gelnica
Čas: koniec II. svetovej vojny
Autor: Jiří Zaťovič

       Terezka je vždy rada, keď ju otec volá na pochôdzku. Vôbec jej nevadí, aké počasie na nich vonku čaká. Les je krásny v slnku aj v daždi, keď mrazí aj keď opadáva lístie. Otec svoju tichú nespokojnosť s tým, že nemá syna, pretavuje tak, že Terezku vychováva ako chlapca. A jej sa to vždy zíde, lebo chlapci málokedy dávajú pozor, keď im otcovia čosi vysvetľujú alebo ukazujú, zato Terezka počúva veľmi pozorne a každú prácu si chce vyskúšať, aby sa naučila všetky otcove grífy. A že je stále v hore, najlepšie jej je, keď je navlečená v nohaviciach. Kuchyňu a domácnosť necháva starším sestrám. Niekedy sa jej vidí, že sa medzi nimi otvára akási priekopa, nevie im vysvetliť, čo je také nádherné na tom, že objavili s otcom vlčie stopy v revíri, sestry sa vlkov boja a veria všetkým tým rozprávkam, ktoré si ľudia rozprávajú. A ona zasa nevie pochopiť, čo je také úžasné na miesení cesta a pečení koláčov, hoci taký voňavý kus orechovníka nenechá nikdy ležať na stole.

       Z neďalekého Jaccobsovho kaštieľa dolieha na cestičku hudba z kľukového gramofónu, čo tam starý barón dotiahol dávno pred vojnou. Teraz tam však bývajú nemeckí vojaci, majú tam štáb. A jeden z nich, podľa Terezky najdôležitejší, lebo vždy vstupuje do ich horárne prvý a ostatní čakajú, kým si sadne, teda ten najhlavnejší z nich má rád starú hudbu.

       V podvečernom lese plnom iskrivého snehu a vzdialenej hudby sa ani nechce veriť, že všade okolo je vojna. Terezka bola ešte veľmi malá, keď vraj vojna začala, v každom prípade si na to nepamätá. A ani nijako nepostrehla, že ľuďom nie je dobre, že sa boja. Ich horáreň je ukrytá pred svetom v Perlovej doline ako kvočka, čo skrýva svoje kurence.
Všetko, čo sa Terezka o vojne dozvedela bolo, že v nej bojujú nemeckí vojaci. Tých poznala, lebo ich videla - najprv v kaštieli, neskôr, keď zistili, že Terezkina mama je výborná kuchárka a pekárka, zvykli si chodiť aj k nim. Boli slušní, vždy priniesli kopu jedla, múku, šunku, konzervy, cukor v homoliach a pre otca aj šnaps a hlavne cigarety. Ten najhlavnejší si bral Terezku na kolená a rozprával jej o svojom chlapčekovi, ktorého nechal doma s mamou a bolo mu za nimi smutno.
       „Tak čo sa k nim nevrátiš?“ spýtala sa ho raz a zrazu sa všetci okolo stola smiali, akoby povedala niečo veľmi smiešne.
       Keď sa utíšili, vysvetľoval jej vojak, že teraz sa domov nemôže vrátiť, lebo teraz musí bojovať proti nepriateľom, ktorí ohrozujú ich vlasť. Terezka nerozumela, čo je nepriateľ, nevedela, čo je vlasť, vojakovo vysvetľovanie ju nudilo. Zadriemala.

       „Dajte dačo piť, lebo zamrznem!“ vpadol do kuchyne čudne poobliekaný chlap. Vo vatovanom prešívanom kabáte vyzeral ako neforemná perina, na nohách mal hrubé kapce, hlavu skrytú pod ušiankou. Len červené ruky naťahoval za hrnčekom čaju, ktorý mu podávala mama.
       „Sadnite si!“ ponúkla nečakaného hosťa stoličkou.
       Chlap si mlčky sadol, upíjal a zohrieval si na hrnčeku ruky. Presne tak, ako to otec naučil Terezku.
       „Muža máš kde?“
       „Na pochôdzke.“
       „A tých Nemčúrov je tam koľko?“
       „Neviem, nerátala som ich.“
       „Reku, či ich budeme vedieť všetkých naraz,“ prešiel si vystretými prstami po hrdle.
       „Preboha, nie!“ zľakla sa mama.
       „Ale čo? Nechceš nám náhodou radiť, čo máme a čo nemáme robiť? Máme tie svine nechať, nech sa tu rozvaľujú?“
       „Keď ich napadnete, všetkých nás pobijú. Mám tri dcéry...“
       „Ukryjeme vás.“
       „Neprosili sme sa.“
       „Ale niečo s nimi treba robiť!“
       Buchli dvere, chlap vyskočil a spod vaťáku vystrčil hlaveň pušky.
       Terezka podľa zvukov poznala, že sa z lesa vrátil otec.
       „Dobrý večer, rodina!“ vošiel dnu s úsmevom a chystal sa pobozkať svoju ženu, ako to robil vždy, keď sa vracal z hory.
       „Máme hostí? Čo si nesadneš, kamarát!“ vyzval chladnokrvne cudzieho chlapa. „Ja ťa nezjem. A ty dáš mojej rodine pokoj, však?“
       Chlap postrkoval pred sebou Terezku ako štít a keď sa posadil, vyzeral, akoby sa za ňu chcel schovať.
       „Z lesa?“
       Chlap pritakal.
       „A čo by si rád?“
       „Zohriať sa.“
       „Tak sa zohrej. A tú pušku odlož, nikto na teba nestriehne.“
       Tak sa Terezka zoznámila so svojím prvým partizánom.

       Nevie sa dočkať Vianoc. Už má naukladané jabĺčka v sene, uchmatla aj kúsok slaniny, keď sa mama nedívala. Ráno, len čo si umyje oči, uteká ku kalendáru, aby sa pozrela, koľko dní ešte zostáva do Štedrého večera. Ešte týždeň!
       Otec sa vrátil z úradu zamyslený.
       „Stalo sa niečo?“ dodala si mama odvahy, keď sa už hodnú chvíľu motal po kuchyni, črpol si z vedra do hrnčeka vody, nakukol pod pokrievku, odlomil si kúsok chleba, ktorý stál zabalený v obrúsku na stole, primotal sa k oknu, trikrát rozobral pušku... Len nič nehovoril, chvíľami sa mračil, chvíľami sa mu čelo vyjasnilo, potom sa zasa zadíval do diaľky.
       „Ponúkli nám... teda Nemcom, čo žijú v Gelnici... že môžeme odísť...“
       „Odísť?“ začudovala sa mama.
       „Do Nemecka,“ povedal otec po chvíli ticha.
       „A načo by sme tam chodili?“
       „Akože domov.“
       „Domov? Veď doma sme tu!“
       „Akože sme Nemci a je ich povinnosťou postarať sa o svojich.“
       „Akí sme my ich? Ty si sa narodil v Nemecku? Alebo si bojoval v tej ich armáde? Lebo ja nie, ja som sa narodila tu. A pokiaľ viem, už moji prastarí rodičia bývali v tejto doline. O našich deťoch ani nehovoriac!“
       „Oni to nemyslia zle,“ bránil otec ponuku, ktorú dostal v meste na radnici.
       „Hej, oni nikdy nič nemysleli zle,“ mávla rukou a šla pomiešať polievku.
       „Že keď prejde front, aby sa nám nič nestalo.“
       „A čo by sa nám malo stať?“
       „Sa hovorí, že Rusi Nemcov zatvárajú a deportujú do lágrov.“
       „Sa hovorí! Spýtaj sa toho partizánskeho veliteľa, čo je na tom pravdy! Veríš všetkému ako stará baba.“
       „Nehnevaj sa, Grétka. Vieš, že iba chcem, aby ste sa mali dobre.“
       „Veď hej. Ale nepôjdeme nikam,“ uzavrela mama rozhovor. Až vtedy si všimla, že Terezka sedí v kúte pri kredenci a napäto ich počúva.
       „A ty sa nehráš vonku?“
       „Čakala som na tatu.“ Teraz už hovorí spokojne, hoci v prvej chvíli sa zľakla, že by mali ísť preč, že by sa jej nepodarilo odovzdať na Štedrý večer darčeky pre srnky a vtáčiky.
       „Idem ešte do hory,“ schytil sa zrazu otec.
       „Idem s tebou!“ vystrelila Terezka z kúta a naťahovala si vysoké plstené čižmy.
       „Už tam bude tma.“
       „Nevadí, s tebou sa nebojím,“ mávne rukou a už stojí pri dverách, kabátik pozapínaný o gombík vedľa, čiapku stiahnutú do čela.
       „Nebuďte dlho, dnes majú prísť zasa oficieri!“

       „Dobre sa poobzeraj! Čo vidíš?“
       Terezka si ide oči vyočiť, ale nevidí nič.
       Mykla plecami. „Nič.“
       „Vidíš a to je práve dobre! Lebo keby si videla, znamenalo by to, že som vybral zle.“
       „A čo?“
       „Pamätáš si na toho uja Ivana?“
       „No.“
       „Aby vedel, čo sa deje, občas na mňa počká alebo sa s ním niekde stretnem. Ak sa stretnúť nemôžeme, vymysleli sme si schránku, do ktorej mu dávam odkazy.“ Otec hovoril a odkladal klátik nastrčený do siahovice. Za ním bolo prázdne miesto. Vložil doň papierik a klátik vrátil naspäť.
       „Nože, pozri sa ešte raz! Vidíš?“
       „Áno!“
       „Tak si zapamätaj, kde sme. Keby som náhodou nemohol prísť, dáš sem odkaz ty, dobre?“
       Terezka vážne kýva hlavou. Rozumie. A rozumie aj tomu, čo jej otec hovorí ďalej. Je to veľmi nebezpečné, nesmie nikomu prezradiť, že tú schránku pozná, špeciálne musí dávať pozor, aby sa nepreriekla pred nemeckými dôstojníkmi.
       „Lebo ak by si to niekomu vyzradila, nebudeme mať žiadne Vianoce a nebudeš môcť dať jabĺčka srnkám.“
       To bola veľká hrozba. Terezka nikomu nič nevyzradí. Ani mame, ani sestrám!

       „Dievčatá, dnes mi musíte pomôcť všetky,“ zastaví mama Terezku vo dverách.
       „Prečo? Ja všetko aj tak pokazím!“
       „Dnes si prídu oficieri po koláče. Chcú mať na Vianoce aspoň kúsok domova.“
       „Ale...“ ozval sa otec.
       „Žiadne ale! Aj vy predsa máte z toho pečenia osoh. Alebo mi chcete povedať, že nechcete koláče?“
       Terezka pozerá, ako sa otec zasa nadychuje, ale mama sa nedá zastaviť.
       „Tak už stíchni!“ nevydržal otec. „Dnes predsa majú prísť partizáni po zásoby. Celý týždeň som to sem vláčil!“
       „Preboha! Aby sa tak stretli!“ zjojkla mama a chytila sa za hlavu. Terezke sa to vidí smiešne.
       „Posadíme ich všetkých okolo stola, najedia sa, otec im naleje a keď sa skamarátia, bude po vojne.“
       „Keby si tak mala pravdu,“ pohladil ju otec po vláskoch.
       „Musíš ísť Nemcom povedať, že koláče ešte nebudú, nech prídu zajtra.“
       „A ty zasa utekaj do hory povedať komandirovi!“
       Obaja vedeli, čo má urobiť ten druhý. A obaja cítili, že rodina je v takom nebezpečenstve, v akom ešte počas vojny nebola.
       Otec sa obliekol a vydal sa na pochôdzku pod Kojšovu hoľu. Mama si založila šatku, pozapínala kožuštek a rozbehla sa opačným smerom k Matilda Hute ku kaštieľu. Hádam sa im podarí...

       Terezka sedí na kolenách vojakovi, pozerá si fotky. Na jednej je chlapec, na druhej sú obaja asi s mamou. Tá jej sa motá po kuchyni, všetko jej padá z rúk, plechy hrmocú, akoby prvýkrát piekla, z pece sa už stihol vyvaliť kúdoľ dymu - koláč sa pripiekol. Striehne na každý zvuk.
       Konečne počuť dupot v chodbe. Iba jeden pár topánok. Otcovi sa podarilo... Mame odľahlo, usmiala sa a už aj počúvala žartovanie nemeckých vojakov. Hlavne, že sa nič nestane!
       Pohoda však dlho nevydrží. K domu uteká nemecká hliadka z mesta, vojaci čosi kričia, gestikulujú rukami. Veliteľ ich ráznym gestom umlčí.
       „Gelnickí chlapi ušli do hory!“ dozvie sa po chvíli celá rodina príčinu vzrušenej debaty vojakov. Balia koláče, lúčia sa s gazdinou aj s pohármi voňavého vianočného punču. Mimoriadna udalosť ich vracia späť do surovej zimy, do cudzej krajiny, v ktorej budú v cudzom lese naháňať cudzích ľudí.

       Neskoro v noci sa Terezka prebudí na hlasy z kuchyne. Došuchce sa k dverám a keď ich otvorí, vidí prvýkrát v živote - čerta! Mama neklamala! Naozaj sú! Ale prečo prišli sem? Preľakla sa, že prišli po ňu. Jeden z tých čertov čosi povedal, nerozumie mu, ale ostatní čerti okolo stola sa rozosmiali.
       Terezka začne fňukať.
       „Čo ty tu robíš, dieťa moje?“ berie ju mama na ruky. „Zobudili ťa? Poď, zohreješ sa.“
       Terezka sa vymrští z maminho náručia: „Nie, ja nechcem k čertom! Ja som dobrá, aj budem, ja nechcem!“ Rozplače sa.
       Mama je chvíľu ticho a potom sa začne smiať.
       „Neboj sa, Terezka, to nie sú čerti! To sú tí partizáni, čo mali prísť večer.“
       „To nie sú čerti?“
       „Nie. Ako ti to napadlo?“
       „Že sú takí... chlpatí... a majú také divné oči. A tak sa rehocú. A nič im nerozumieť...“ súkala zo seba Terezka.
       „To sú Mongoli, z Ázie. Vidíš, až sem ich vojna zaviala.“ Mama hojdá Terezku na kolenách a tá si zvedavo obzerá čudných návštevníkov. Chlapi zachmúrene sedeli, fajčili cigarety, aj z otcovej pálenky upíjali.

       Vždy, keď sa dlho pozerá von oknom ako sneží, začne sa jej driemať.
       Z tej nočnej návštevy si zapamätala iba divoké pohľady divných chlapov.
       Do Vianoc ostával jeden deň.
       Otec z mesta priniesol správy o tom, ako sa nemecké rodiny pripravujú na transport, nakladajú veci do pripravených vagónov, lúčia sa so známymi, okolo stanice pobehujú chlapci zo slovenských rodín a vyškierajú sa malým Nemcom. Vyzerá to tam ako pri sťahovaní národov, vzdychne otec. Čo to prinesie?

       „Jozef, les ti horí!“ pretne ticho krik z lesa.
       Horár prestane so stavaním snehuliaka, vystrie sa a pozerá, kto to kričí.
       Z lesa k nemu beží povozník.
       „Les ti podpálili, pliagy!“ vypľuje udýchaný zlú novinu horárovi pod nohy.
       „Kde? A kto? Veď som teraz prišiel z pochôdzky.“
       „Tí utečenci z mesta! Schovali sa v tvojej búde. Asi im bolo zima.“
       Horár sa schytí a už uteká do lesa, smerom k chatke, ktorú si kedysi s dovolením baróna Jaccobsa postavil, pre prípad zlého počasia.

       Terezka spomína. Ako po fronte preletela zima, nestihli si poriadne všimnúť leto ani jeseň, opäť všetko zavalil sneh. Ľudia zabúdali na ťažké vojnové časy, tí, čo ostali nažive, jedným okom žialili za svojimi mŕtvymi manželmi, bratmi a otcami, ale druhým okom sa radovali, že prežili. V meste vznikol revolučný národný výbor a medzi ľuďmi pokračovali rozbroje. Ak chcel jeden druhému uškodiť, označil ho za Germána a to stačilo na prenasledovanie. Vyzeralo to, že pravdu mali tí Nemci, ktorí ešte cez vojnu ušli. Po horách chodil horár radšej sám. Bál sa, aby sa jeho najmilšej dcére nič nestalo.

       „Pomôžeš mi, Terezka?“ oslovila ju mama, len čo sa za otcom zavreli dvere.
       „Potrebujem dokončiť darček pre tatu. Vieš, že má dnes meniny, však?“
       Na stole sa objavil husto rozkonárená halúzka a vedľa neho škatuľa s cigaretami. Dievčatá sa dali na ňu priväzovať cigarety. Pre otca, náruživého fajčiara. Darček, ktorý ho určite prekvapí. Len to musia stihnúť, kým sa vráti z hory.

       Terezka prižmúri oči.
       „Tak to ste ma teda, dievčatá, prekvapili!“ otec sa rozplýva nad cigaretovým stromom, hneď jednu z cigariet vyslobodí a testuje tabak. Labužnícky potiahne a vyfúkne koliesko. Všetci sedia okolo stola, na ktorom sú naukladané otcove obľúbené orechovníky, čerstvý biely chlieb, kus syra, krčah s mliekom a džbán piva. Pálenku otec vyloví z kredenca, priťukne si s mamou, spokojne sa oprie o stoličku a teší sa, že celá rodina prežila vojnu bez ujmy.
       „Vinšovníci k nám idú!“ hlási Terezka od okna, zo svojho obľúbeného miesta. Na cestičke k horárni vidí dvoch chlapov. Keď podídu bližšie, spozná v jednom z nich toho povozníka, čo v zime otcovi prišiel oznámiť, že mestskí zbehovia mu podpálili chatku.
       Otec vyjde na priedomie, zvíta sa s hosťami, pozýva ich ďalej.
       „No, aby sme neurazili,“ hovorí starší, správca z kaštieľa od Jaccobsa, ktorý teraz ostal bez pána.
       „Tak, Jozef, nech sa ti darí a nech máš radosť z tých tvojich krásnych dievčat!“ pripíja povozník a bokom hovorí: „Juj, keby som bol mladší, hneď by som sa za tou tvojou Terezkou obzeral!“ Všetci sa smejú. Vypijú pohárik, horár naleje ešte jeden.
       „Ale teraz by si mohol, Jozef. Len na chvíľu, vrátiš sa a dooslavuješ. Urobíš to pre mňa?“ Povozník sa tvári odrazu vážne.
       „A čo to vlastne na tom výbore chcú?“
       „Aby si mi dosvedčil, že som cez vojnu pomáhal partizánom. Aj ty si predsa s nimi paktoval, keď bude treba, dosvedčím ja tebe. Všetci vieme, že si poriadny a rovný chlap!“
       Horár sa obliekol, pobozkal ženu.
       „A nie, že mi zatiaľ všetko vyfajčíte!“ strčil ešte hlavu do dverí. Na cestu za ním sa ozýval smiech.

       „Páni súdruhovia, doviedol som svedka, ktorý mi dosvedčí, že som cez vojnu vozil jedlo partizánom,“ uvádzal povozník horára do kancelárie, v ktorej cez hustý dym nebolo vidno z jedného konca na druhý. Ešte pred chvíľou tu bolo počuť zvadu. Len čo však obaja vstúpili dnu, krik ustal.
       „No dobre, súdruh, sadni si a povedz, komu si vozil tú poživeň!“ vyzval povozníka dôležito sa tváriaci chlap za vrchstolom.
       „No, tebe,“ ukázal povozník priamo na neho. „A potom aj vám,“ pátral medzi chlapmi a ukazoval prstom tu na jedného, potom na iného. Horár sledoval jeho prst a čím ďalej tým viac sa mračil.
       „Dobre, súdruh, výborne. A svedok ti to potvrdí?“ obrátil sa na horára.
       „Čo? Vy ste boli partizáni? Veď vy ste sa iba skrývali a ešte aj chatu ste mi podpálili!“ vyhŕkol horár a bral sa preč. Takto si kaziť sviatočný deň!
       V miestnosti ostalo ticho, len ruskému komisárovi prekladali, čo horár povedal.
       Do ticha sa ozval jeden z tých akožepartizánov: „Jemu veríte? Celá ich rodina sa po nemecky rozpráva!“
       Keď komisár počul slovo Nemec, prikázal horára zadržať a zatvoriť.

       Otec sa na oslavu svojich menín nevrátil, ako sľúbil. Bolo to prvýkrát v živote, čo nedodržal svoj sľub. Hľadali ho, ale 19. marca 1946 sa po ňom zľahla zem.
       Po prevrate začala Terezka svojho otca hľadať. Nekonečná byrokracia, neochota a nezáujem, nedôvera ruských úradov, keď spomenula slovo gulag, dokazovanie na súde... Zohnala dokonca aj svedectvá od partizánov, od tých ozajstných, čo okolo Gelnice cez vojnu bojovali. A keď konečne dostala od súdu potvrdenie o tom, že obvinenie a väznenie jej otca bolo nezákonné, prišla bumažka. Typicky suchý byrokratický dokument.
       „Jozef P. ...,zomrel ... Svedecky potvrdili dvaja hodnoverní ...“
       Terezka vzdychne.
       Ani sme sa nerozlúčili.

* * *

Poznámky autora:

Radnica revolučného výboru - revolučný národný výbor sídlil v Gelnici po vojne vo vtedajšom sídle mestského úradu, dnešného Baníckeho múzea. Tento dom, tak ako mnoho iných v Gelnici, má vo svojich základoch a múroch kamene z ruiny Gelnického hradu, ktorý sa kedysi hrdo týčil priamo na kopci nad budovou Baníckeho múzea.

Perlová dolina - môže sa pre vás stať východiskovým bodom na výlet - ak budete od horárne pokračovať po hradskej, miniete opustené bane na ťažbu železnej rudy a popri potoku Tokáreň po udržiavanej cestičke prídete až pod Kojšovu hoľu.

Matilda Huta - jedna z mnohých osád, ktoré boli v minulosti zakladané v bezprostrednej blízkosti hámrov; barón Jaccobs si ako majiteľ hámrov v Matilda Hute postavil kaštieľ, zrejme ho lákala krásna príroda a na zver bohaté lesy.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 6179