login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 29, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(247)

vložiť obrázok do galérie

Ktorý Boh odsúdil lásku?

@ :: Poviedky ::     Feb 08 2019, 17:30 (UTC+0)

Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia panny Márie v Šaci

Miesto: Šaca, dnes mestská časť Košice - Šaca
Čas: pravdepodobne rok 1936
Autor: Silvia Bolčová

       Tešil som sa, že poradovník vybral na pasenie Reginu a mňa. I tak som chodil s kravami rád. Mohol som byť celý deň vonku a nik na mňa nepokrikoval: „Dones mi hento,“ alebo „Neseď tu, nemáš čo robiť?“ Na lúke som sa cítil slobodný. Obloha bola modrejšia, oblaky belšie, kvety voňali prenikavejšie ako inokedy. A keď som sa dozvedel, že mám pásť s Reginou, vedel som, že mi budú všetci závidieť. Chlapi mladí i starí, ba i dedkovia. Čo na tom, že mám len štrnásť rokov?! Regina je z bohatej gazdovskej rodiny a napriek tomu nechodí s nosom dohora. Práve naopak, je urozprávaná. No dnes ráno okrem pozdravu neprehovorila. Dlho sme kráčali za kravskými zadkami mlčky. Díval som sa na ňu, pravda tak, aby si to nevšimla. Je už takmer dospelá. Niet divu, že mnohí na ňu myslia i po nociach, keď sa len nepokojne prehadzujú pod perinami. Má súmernú tvár, oči ako studne a svetlú pleť, ktorú som túžil pohladiť. Aspoň raz, aspoň na chvíľku. Má všetko, po čom človek túži. Jej rodina je bohatá, ľudia ju majú radi, navyše je aj pekná. Tak prečo práve teraz išla zachmúrená a z času načas bezdôvodne pokrčila nosom?
       „Nuž, neviem, načo musí byť na všetko čítať ďalej...
čitateľov: 244   

Správny človek

@ :: Poviedky ::     Feb 01 2019, 18:05 (UTC+0)

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: sedemdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Keď pani Helena zbadala otca na nemocničnej posteli, okamžite jej vbehli slzy do očí. Ležal obklopený rôznymi stojanmi, na ktorých viseli všelijaké vrecúška s krvou, výživovými roztokmi a tekutými liekmi a hadičkami pomaly kvapkali život do bezvládneho tela. Hlavu mal vyvrátenú dohora, pretože cez ústa do neho prístroj vháňal vzduch. Oči mal tmavé a zatvorené, vpadnuté líca zarastené sivým strniskom a nebyť pomalého pohybu dýchacieho piestu, izba by bola úplne bez najmenšieho pohybu. Uplynuli už tri dni od osudnej nehody, keď ho zrazila embéčka, a ešte sa neprebral – a ako sa dalo vyčítať z tvárí lekárov, prognóza bola skôr zlá. Pani Helenu však šokoval a rozplakal hlavne výzor jej otca, ktorého vždy vídala ako veľkého, silného chlapa.
       „Bože, je taký malý... Úplne sa v tej posteli stráca,“ pomyslela si a utrela si oči vreckovkou. Bol to obrovský rozdiel oproti čítať ďalej...
čitateľov: 303   

Nemci, Rusi a my

@ :: Poviedky ::     Jan 25 2019, 15:07 (UTC+0)

Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Mali sme tajnú výpravu. Mižo a ja. Mižo je môj najlepší kamarát a hoc sme vedeli, že doma za neohlásený odchod dostaneme bitku, rozhodli sme sa, že ujdeme a pôjdeme hľadať poklad na Kapušiansky hrad. Vzali sme si lopatku, ktorou mama zhŕňa smeti, plátennú brašnu cez plece, aby bolo poklad v čom odniesť, a tiež sekeru. To ak by bol poklad taký veľký, že by sa nám do brašne nevmestil a museli by sme ho ukryť a zahádzať konármi stromov. Potom by sme sa poň vrátili a za peniaze by sme išli do Ameriky. Všetko vyzeralo jasné, náš plán bol dokonalý a nemali sme žiadne pochybnosti, že z nás čoskoro budú boháči. Lenže po ceste do Kapušian sme zbadali, ako od Prešova idú vojenské autá a za nimi kráča zástup vojakov. Nemci. Celé vojsko. Pochodovali v štvorstupe, pekne zoradení, v krásnych uniformách a vyleštených čižmách a my sme sa postavili na okraj cesty, nech nezavadziame.
       „Heil Hitler!“ zdvihol čítať ďalej...
čitateľov: 619   

Andrej je sviňa!

@ :: Poviedky ::     Jan 18 2019, 02:17 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

       Andrej je sviňa! A to poriadne veľká! Keby ma zradil brat, bolelo by to menej. Veď rodinu si človek nevyberá, ale kamarátov áno. Boli časy, keď by som dal za neho aj ruku do ohňa. Keď sme si nemuseli nič vravieť, lebo stačilo, aby sme sa na seba pozreli a vedeli sme, čo si ten druhý myslí. Mohli sme zo seba čítať ako z otvorených kníh, aj keď pravda, doposiaľ sme toho veľa nenačítali. A veď načo, svet núka toľko možností, dobrodružstiev, zábavy, hier, toľko radostí a predstáv, že sa každý deň môžete stať tým, kým chcete. Boli sme šťastní rybári, čo chytili striebornú rybku. Pravda, nie v mori, len tuto u nás v Slanej, keď sme vstúpili do jej vôd a holými rukami zdrapili jalca. Položili sme ho na breh, hľadeli, ako sa striebristé šupiny krásne lesknú a čakali, či sa čítať ďalej...
čitateľov: 438   

Pod cigánskou sukňou

@ :: Poviedky ::     Jan 09 2019, 16:26 (UTC+0)

Miesto: Kechnec a Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas koniec 19. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Ždaňa nie je žiadna zaprdená dedina! Kto by čo len na chvíľku uvažoval, že okrem bučania kráv, kondáša so stádom svíň a škrekľavých kohútov tu nenájde nič, je na omyle. Našťastie. Lebo keď ma tu z Pešti vyslali do služby, bál som sa, že za poslednou roľou bude brázda ohraničujúca koniec sveta a potom len nekonečné prázdno. Prázdno azda aj v hlavách ľudí, čo sa nestarajú o viac, než o pálenku, plný bachor a uspokojenie tých najnižších pudov na žene; najlepšie na takej, ktorej ešte pre jej vek nenarástli fúzy. A to som kedysi chodieval s tými najkrajšími kišasoňkami do Maďarskej kráľovskej opery, rozplývali sme sa nad Verdiho áriami a inde zasa s úžasom načúvali Schumannovým klavírnym koncertom, lebo kto nepoznal tohto génia modernej hudby, akoby ani nejestvoval. Myslel som, dúfal, že keď skončím žandársku školu, budem chrániť svoje mesto od všetkej zberby a chamrade, aby kvitlo a stalo sa šperkom zdobiacim moju krajinu. Naraz mi prišlo písmo, rozkaz, že musím sem. Do Ždane. Bál som sa, že namiesto hradného paláca budem hľadieť na kopec s medveďmi rozlezenými po stromoch, namiesto kúpeľov s horúcimi prameňmi si pôjdem zmáčať nohy do chladného potoka a ak dostanem chuť na tokajské, nechám si ju zájsť a s radosťou zaplatím za akýkoľvek pohár kyslého vína. Ale žiadna noc netrvá večne a i v mojej hlave čítať ďalej...
čitateľov: 511   

Bosoráctvo nie sú čary

@ :: Poviedky ::     Jan 03 2019, 03:30 (UTC+0)

Miesto: Medzev a Kúpele Štós, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Lojzl ľavačkou uchopil železnú tyč. Pravačkou schytil poldruha kilové kladivo, priložil rozžeravený koniec na okraj nákovy a začal sústredene kuť. Urobil si najprv na konci tyče malú štvorcovú hlavičku, smerom od špice sa rozširujúcu, potom mierne naklonil kladivo rovnakým smerom a začal presne odmeranými údermi posúvať guču železa od okraja. Po každom dopade oblej hrany kladiva sa špička zmenšovala a posúvala, zanechávajúc za sebou štíhly štvorhranný tvar. Keď došla až po kriedovú značku na druhej polovici nákovy, bol z nej ostrý hrot. Lojzl potom znovu vložil tyč do ohňa, počkal, až sa zase rozžeraví, niekoľkými údermi ešte opravil a vyrovnal celé telo a na obrátenom ostrí takmer odsekol koniec od tyče – nechal iba úzky krček. Naposledy nechal železo zohriať, potom vložil špicatý koniec do štvorhranného otvoru v guľatej podložke z tvrdej ocele a položil obe nad malú dieru v kovadline. Buch-buch-buch-buch-buch! Päťhranná hlavička vychladla do siva práve vo chvíli, keď dostala správny tvar. Lojzl ešte ponoril čítať ďalej...
čitateľov: 466   

Americký sen

@ :: Poviedky ::     Dec 26 2018, 14:36 (UTC+0)

Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: začiatok 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bolo to tuším na Sviatok stromov. Zvláštny deň, keď sa vzdáva úcta živému drevu, skrz ktorého máme plody, ktoré náš život robia lepším a krajším. Aj farár o tom vravel v kostole. Sedel som v lavici a počúval kázeň o svätom Sebastiánovi. Že nie náhodne je tento sviatok spájaný so svätcom, čo bol vojakom. Prestrieľali ho šípmi, keď ho priviazali o strom. Rímsky cisár sa nevedel zmieriť, že má medzi veliteľmi kresťana, tak Sebastiána popravili. Prešlo už vyše tisícsedemsto rokov od jeho smrti. Stalo sa tak dvadsiateho januára, keď duša šíriteľa posolstva viery opustila telo, aby našla pokoj v kráľovstve nebeskom. Strom skrz svoje korene vpíjal jeho krv a to je azda príčinou toho, že hneď druhý deň, teda dvadsiaty prvý január, sa stal Sviatkom stromov. V tom čase nemožno čítať ďalej...
čitateľov: 1116   

Smarkatý parobok

@ :: Poviedky ::     Dec 16 2018, 14:05 (UTC+0)

Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: 11946
Autori: Zuzana Kratyinová, Slavomír Szabó

       Terča je krásna! Terča je zvodná! Tie je zúbky a tie jej pery! Keď sa zahryzne do plánky hrušky a kvapka šťavy jej odfrkne na bradu, mám chuť dotknúť sa toho nektáru, vziať ho končekom prsta a vložiť si ho do úst, pretože tá kvapka spočinula na jej dokonalej tváričke. Ba čo viac, viem si aj predstaviť, že by som tú šťavičku z nej aj oblizol. Lenže, akoby mi ruky zdreveneli, akoby bola Terča čímsi posvätným, čoho sa netrúfam dotknúť, lebo mi chýba odvaha. A pritom, keď privriem oči, predstavujem si ako sa nad ňou nakláňam, ako ju objímam, ako ona ku mne natŕča pery, túli sa, plná lásky a radosti, že sme spolu. Nič iné si na tomto svete neželám.
       „Dobré hrušky, ne? Janči, však jedz!“ zabodla do mňa svoje nezábudkovo modré oči a potiahla plným nosom.
       „Chceš čítať ďalej...
čitateľov: 721   

Veštby a osud

@ :: Poviedky ::     Dec 08 2018, 15:01 (UTC+0)

Kaštieľ v Brzotíne, do ktorého sa po II. svetovej vojne nasťahovali najchudobnejšie rodiny z obce

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: rok 1946
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Tak ti poviem Barborka, že chlapci sú ako oheň. Zahrejú, ale pozor, lebo ak sa dostanú priamo na telo, spália ťa a už nikdy nič nebude také ako predtým.“
       „Pred čím?“ položila som si ruku pred ústa, nech Katka nevidí, že sa usmievam.
       „No pred tým, však isto vieš, určite si počula a nakoniec skončíš ako Agnesa. Slúžila u mlynára v Plešivci a robila všetko, čo jej prikázal, až z toho oťarchavela. A komu treba za slúžku prespanku? Však tá musí dojčiť, o decko sa starať, nemá čas nosiť vrecia s múkou. Tak ju vyhodil. Ale po čase mu asi za ňou bolo ľúto, tak ju o rok vzal znova do služby a tak oťarchavela druhý raz,čítať ďalej...
čitateľov: 828   

Môj brat levente

@ :: Poviedky ::     Dec 02 2018, 06:33 (UTC+0)

Kostol v Košickej Novej Vsi

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Vnúčikovia, deti moje, verte, nie je ľahké spomínať človeka, ktorého som zažil len ako veľmi malý, po toľkých rokoch a tak, aby som vám ho dokonale popísal. Navyše, ak to bol môj brat a spomienky, čo mi po ňom zostali, sa neskôr stali pre mňa bolestnými. Ale chcete to, pýtate sa, a tak sa musím pokúsiť. Dlžím to nielen vám, ale najmä jemu. Tak počúvajte...
       Ondreja som odjakživa vnímal ako autoritu, ako akéhosi druhého otca. Nie že by nám ten náš chýbal, boli sme kompletná rodina, to predsa viete, na pradeda si určite pamätáte – nie, Ondrej ho iba doplňoval, zastupoval, určite nenapodobňoval, veď mal svoju hlavu. Išla z neho taká otcovská vážnosť, múdrosť, nevyvádzal ako ostatní chlapci, nejašil sa, nehneval starších – naopak, bol vždy akoby jedným z nich, z dospelých, hoci bol iba o päť rokov starší odo mňa a iba o dva od sestry. Začal som si ho vážiť, ba ho priam zbožňovať, najmä po čítať ďalej...
čitateľov: 659   


staršie články:

ešte staršie články...