English version

Feb 18, 2019 klikni na obrázok pre zväčšenie a popis prezri si archív(248) vložiť obrázok do galérie

Pásik svetla @ :: Poviedky ::     Apr 15 2019, 01:47 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: zima 1944 a 1945 Autorka: Zuzana Kratyinová        Dedo vytlačil dvierka a sťažka sa vyteperil nahor z vrchného schodu pivnice. V svetelnom lúči sa zavíril prach a čiastočky slamy. Vzápätí zavŕzgali pánty, buchli dvierka a my sme sa opäť ocitli v tme. Rušil ju len skúpy pásik svetla, unikajúci cez medzeru v drevených dvierkach. Ten pásik svetla bol mojím spojením s vonkajším svetom. Všetko, čím som doteraz žila, o čom som snívala, v čo som verila a dúfala, to všetko ostalo tam vonku v šírom priestore, neobmedzujúcom sa štyrmi zatuchnutými stenami.        Ešte pred niekoľkými mesiacmi bol život úžasný. So Žužikou, mojou kamarátkou, sme sa hrali na lúke, ochladzovali sa v Sokolianskom potoku, prechádzali sa, prezrádzali si tajomstvá a túžby a spriadali plány do budúcnosti. Práve nám minulo pätnásť a tešili sme sa na prvú tancovačku. Mal to byť náš krok do dospelosti. Už sme viac neboli deťmi. Vyzradili sme si, s kým chceme tancovať so zamilovanými pohľadmi z očí do očí.        Z času na čas sa mi zdá, že ešte cítim vôňu letnej trávy, jej čítať ďalej... čitateľov: 295

Muž, ktorý rúbal stromy @ :: Poviedky ::     Apr 07 2019, 05:44 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: pravdepodobne rok 1956 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová        Neznášam Brzotín! Neznášam Brzotínčanov, Brzotínčanky i tie malé odporné a uvrešťané Brzotínčatá! Ako som tu vôbec mohol doteraz vydržať medzi nimi žiť? Isto, miesto, kde sa človek narodí, si sám nevyberie. Ale kto má trochu rozumu, napríklad ako ja, mal by sa pozrieť do sveta, aby pochopil, či to, čo ho s domovinou spája, je naozaj láskyplné puto alebo vlastná obmedzenosť človeka, ktorý nevidí ani za humná. Mal by vytiahnuť zablatené nohy z rozmočených oráčin a vydať sa niekam ďalej; kráčať tak dlho, kým mu slama neopadne z gatí a hnoj spoza nechtov. Pravda, v čase môjho detstva som i ja chodil s otvorenými ústami, keď ma rodičia vzali do Rožňavy a s úžasom som hľadel na Strážnu vežu, veriac, že je to tá najveľkolepejšia stavba, akú kedy človek postavil. Rožňava bola pre mňa stred sveta, cítil som sa v nej taký malý a nehodný, netušiac, aké veľkolepejšie, onakvejšie krásy svet ponúka. Dobre som urobil, že som čítať ďalej... čitateľov: 593

Hámornícka zima @ :: Poviedky ::     Apr 01 2019, 00:38 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: január 1924 Autor: Juraj Korpa        „Hanzi! Poď už!“        Prenikavý chlapčenský hlas rozrezal svieži, priezračný vzduch a odrazil sa od mokrých cencúľov, visiacich zo strechy, až ich rozochvel. Vo veľkých kvapkách, rýchlo za sebou svištiacich na zem, sa zatrblietalo slnko. Na oblohe ani mráčika. Dnes bol zasa odmäk. Ale v noci mierne primrzlo, a tak boli cencúle dlhé a hrubé.        V útrobách domu zabuntošilo, potom sa prudko otvorili dvere, von vybehol asi desaťročný chlapec v huňatej ušianke s obedárom v ruke a skočil čítať ďalej... čitateľov: 557

Lenivá mačka @ :: Poviedky ::     Mar 24 2019, 06:26 (UTC+0) Miesto: Krásensko, okres Vyškov, Česká republika Čas: tradovaný príbeh sa pravdepodobne odohráva v 19. storočí Autor: Slavomír Szabó        Ak by niekto túžil čo by len na chvíľku zazrieť dokonalú krásu, najznamenitejšie majstrovské dielo stvoriteľa v ženskej podobe, tak viem, kde ho hľadať. V Krásensku. Také dievča ako Vincka som doposiaľ nevidel a myslím si, že nádhernejšie by som vo svete ani nenašiel. Koľko bezsenných nocí som už strávil, hľadiac do stropu a vybavujúc si jej tvár! Kdesi za privretými viečkami, ba aj pri otvorených očiach civiacich do tmy som si predstavoval, ako sa na mňa smeje, ako sa jej pri tom robia v lícach také rozkošné jamky; hoc pravda, usmievavá často nebýva. Ale ak áno, ak sa roztiahnu jej súmerné pery a zažiaria biele zúbky, srdce sa mi rozbúši. Myslievam i na čítať ďalej... čitateľov: 934

Krutá Vilija @ :: Poviedky ::     Mar 18 2019, 03:57 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: zima 1944 a 1945 Autorka: Zuzana Kratyinová        Keď som videla otca naposledy, bol začiatok decembra. Sedel na kozlíku grófovho koča, pred ním pár grošovaných koní a vzďaľovali sa z dediny. Sledovala som ho, kým z nich neostala len čierna bodka a potom mi zmizli z dohľadu.        „Skoro sa vrátim. Vyložím grófove debny a zaraz to otočím nazad,“ povedal mi predtým ako odišiel a so smiechom dodal: „Neboj sa Haža, Viliju oslávim doma s vami.“        Nemala som mu prečo neveriť. Neznepokojovali sme sa ani ja, ani čítať ďalej... čitateľov: 577

Konečne je všetko, ako má byť @ :: Poviedky ::     Mar 10 2019, 13:59 (UTC+0) Miesto: Valaliky – časť Buzice, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20.storočia Autor: Silvia Bolčová        Obraz prvý: Smarkatý        Bože, už je to tu! Vinco! Konečne Vinco! I keď sama neviem, prečo mi tak chýba. Láska z detstva, ak to vôbec láskou možno nazvať, niekedy vyvolá úsmev, možno úškrn. Ale ja dobre viem, čo pre mňa vtedy znamenal. Ako som sa tešila do školy. Nie kvôli učeniu a skúšaniu, nie kvôli učiteľovi a už vôbec nie kvôli kamarátkam, ktoré sa mi vždy smiali, že som Vincova frajerka. Vlastne mali pravdu, či skôr, bola by som rada, ak by tak bolo. Ale veď to poznáte. Vinco bol milý, no detský, rovnako ako ja. Pamätám si, ako mi rozprával o svojej statočnosti, keď musel naháňať kravu až do Hanisky, a tiež ako ju zachránil na poslednú chvíľu, keď ostala stáť na koľajniciach a rútil sa na ňu vlak. Vypínal pri tom svoj úzky chlapčenský hrudník, akoby som mu mala pripnúť na košeľu medailu a hľadel mi rovno do očí, až som musela sklopiť zrak a pozerať radšej na špičky svojich bosých nôh. Vinco! Nikdy nebol ako valibuk, okolo ktorého by sa vlnili sukne tých najväčších buzických krásavíc. Ale vedel pekne rozprávať a rád i veľa sa smial. Vlastne, ak si pamätám, okrem mňa sa žiadnej nepáčil. A dobre tak! Takej by som oči vyškriabala! Ale potom? Po škole? Pätnásťročné dievča je už dievkou, ale pätnásťročný chlapec je iba taký, ako vravíme, smarkatý. Medzi parobkov nechodí, nemôže, nesmie! Chýbal mi. Celé tri roky som na tancovačkách spoznávala čítať ďalej... čitateľov: 557

V zlom čase na zlom mieste @ :: Poviedky ::     Mar 03 2019, 08:08 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: september 1968 Autor: Juraj Korpa        „Včera, dne 20. srpna 1968, kolem 23. hodiny, překročila vojska Sovětského svazu, Polské lidové republiky, Německé demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice Československé socialistické republiky. Stalo se tak bez vědomí prezidenta republiky, předsedy Národního shromáždění, předsedy vlády i prvního tajemníka ÚV KSČ a těchto orgánů...“        Uplynuli už viac než dva týždne od okamihu, keď v rozhlase zazneli slová Provolání, a až teraz sa počiatočný šok začínal pomaly meniť na trpké prijatie reality. Už bolo jasné, že vojna a krviprelievanie nebudú. To bol dôvod na obrovskú úľavu. Ale zároveň bolo jasné, že sa čoskoro začne obdobie tvrdého potlačenia všetkých doterajších snáh o liberálne reformy, o väčšiu slobodu, o socializmus s ľudskou tvárou, ako sa vyjadril Dubček. O väčší priestor na nadýchnutie. Že sa, naopak, bude dýchať ťažšie. Československý národ sa cítil ako znásilnený, a to znásilnený niekým, komu doteraz dôveroval, čo je ten najhorší prípad. Bolo mu brutálnou silou ukázané, kde je jeho miesto, aká je, či presnejšie nie je jeho sloboda. Zobrali mu sebavedomie, vôľu i silu.        „Předsednictvo ÚV KSČ vyzývá všechny občany naší republiky, aby zachovali klid a nekladli postupujícím vojskům odpor. Proto ani naše armáda, bezpečnost a Lidové milice nedostaly rozkaz k obraně země...“        Bolo jasné, že proti spojeným armádam piatich susedných socialistických štátov by Československo nemalo veľkú šancu – možno by sa bránilo dobre a aj srdnato, ale nie dlho, a viedlo by to iba k veľkému počtu obetí na oboch stranách. Prekvapivosť vstupu cudzích vojsk, jeho rozmer a úspech, no a, samozrejme, prerušenie komunikačných dráh a internácia vedenia zeme v podstate zabránili úspešnému vzniku organizovaného odporu. Armádu sa podarilo čítať ďalej... čitateľov: 530

Smrť a nádej @ :: Poviedky ::     Feb 24 2019, 12:05 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó        Nikdy som nebola taká napätá, ako na tej stanici. Veď si to len predstavte! Berty, ktorý sa okolo mňa krútil skoro pol roka, ospevoval ma, aká som pekná, aká som milá, ako dobre tancujem, sa naraz začal tváriť, akoby som nejestvovala. Somár je to! Somár dupľovaný! Čo čakal? Že mi pošepká do uší zopár pekných slov a ja zavzdychám, privriem slastne oči a nechám ho, nech si so mnou robí, čo chce? Nebolo nám dobre? Koľkokrát sme sa spolu pekne prešli až ku Kadlubku, alebo opačnou stranou na brehy Hornádu a naspäť a išli sme len my dvaja. Zopárkrát som ho i nechala, nech ma chytí za ruku. Ale potom už nie! Veď raz sa oproti nám viezol na koči pán farár a takmer nás zbadal! Tak som už bola opatrnejšia a Bertymu sa to nepáčilo. Skúšal to zas a znova, chytiť ma za ruku, za pás, pritúliť sa a ako som ho odstrkovala, odrazu rozprával stále menej a menej, len pozeral do zeme, kopal do kameňov, hrýzol si spodnú peru a naraz... Naraz sa čítať ďalej... čitateľov: 1070

Nové časy, staré časy @ :: Poviedky ::     Feb 18 2019, 02:02 (UTC+0) Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie Čas: 1954 Autorka: Zuzana Kratyinová        „Zuza, ja na trh nejdem!“ povedala som pevne, rozhodne, hoc som vopred vedela, že nakoniec asi ustúpim.        „Ale len poď, Regina!“        „Načo by sme tam šli?“        „Len tak...“        „Veď nemáme peniaze!“        „Tak si len poobzeráme, čo predávajú.“        „Mne nič netreba! Nebudem ani obzerať!“        „Juj, či si len zaťatá... Veď autobus pôjde až o tri hodiny,“ Zuze nejako ťahalo jeden kútik úst bokom, čo bolo pre mňa jasné znamenie, že ak nebude po jej, čakajú ma už len čítať ďalej... čitateľov: 534

Ktorý Boh odsúdil lásku? @ :: Poviedky ::     Feb 08 2019, 17:30 (UTC+0) Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia panny Márie v Šaci Miesto: Šaca, dnes mestská časť Košice - Šaca Čas: pravdepodobne rok 1936 Autor: Silvia Bolčová        Tešil som sa, že poradovník vybral na pasenie Reginu a mňa. I tak som chodil s kravami rád. Mohol som byť celý deň vonku a nik na mňa nepokrikoval: „Dones mi hento,“ alebo „Neseď tu, nemáš čo robiť?“ Na lúke som sa cítil slobodný. Obloha bola modrejšia, oblaky belšie, kvety voňali prenikavejšie ako inokedy. A keď som sa dozvedel, že mám pásť s Reginou, vedel som, že mi budú všetci závidieť. Chlapi mladí i starí, ba i dedkovia. Čo na tom, že mám len štrnásť rokov?! Regina je z bohatej gazdovskej rodiny a napriek tomu nechodí s nosom dohora. Práve naopak, je urozprávaná. No dnes ráno okrem pozdravu neprehovorila. Dlho sme kráčali za kravskými zadkami mlčky. Díval som sa na ňu, pravda tak, aby si to nevšimla. Je už takmer dospelá. Niet divu, že mnohí na ňu myslia i po nociach, keď sa len nepokojne prehadzujú pod perinami. Má súmernú tvár, oči ako studne a svetlú pleť, ktorú som túžil pohladiť. Aspoň raz, aspoň na chvíľku. Má všetko, po čom človek túži. Jej rodina je bohatá, ľudia ju majú radi, navyše je aj pekná. Tak prečo práve teraz išla zachmúrená a z času načas bezdôvodne pokrčila nosom?        „Nuž, neviem, načo musí byť na všetko čítať ďalej... čitateľov: 621

staršie články:

• Správny človek
  Feb 01 2019, 18:05 (UTC+0)
  
• Nemci, Rusi a my
  Jan 25 2019, 15:07 (UTC+0)
  
• Andrej je sviňa!
  Jan 18 2019, 02:17 (UTC+0)
  
• Pod cigánskou sukňou
  Jan 09 2019, 16:26 (UTC+0)
  
• Bosoráctvo nie sú čary
  Jan 03 2019, 03:30 (UTC+0)
  
• Americký sen
  Dec 26 2018, 14:36 (UTC+0)
  
• Smarkatý parobok
  Dec 16 2018, 14:05 (UTC+0)
  
• Veštby a osud
  Dec 08 2018, 15:01 (UTC+0)
  
• Môj brat levente
  Dec 02 2018, 06:33 (UTC+0)
  
• „Nechcem ja maľučkej ženy“
  Nov 25 2018, 14:28 (UTC+0)
  

ešte staršie články...