login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 02, 2016

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(177)

vložiť obrázok do galérie

Iná ako iné

@ :: Poviedky ::     Jun 02 2016, 13:40 (UTC+0)

Kostol v obci Vojnatina

Miesto: Vojnatina, okres Sobrance
Čas: od konca dvadsiatych rokov po rok 1948
Autor: Slavomír Szabó

       Na to nemám nervy, je to nezmysel a zbytočná strata času! Alebo nie? Neviem, cítim akýsi zmätok, ktorý narušil môj vnútorný pokoj a istotu, že veci sú ako majú byť. A možnože naozaj sú, lenže inak ako som si to predstavoval ja. Nemal som dnes brať do ruky sekáč a kladivo, ale namiesto toho som si do uší mohol radšej vopchať kus papiera, aby som nepočul všetky tie reči, čo sa teraz trúsia celou Vojnatinou. Žil by som naďalej ak nie šťastne, tak aspoň spokojne. Naozaj som už po rokoch nemyslel na príbeh, ktorým to začalo. Príbeh, kvôli ktorému vo mne skrslo prvé podozrenie. Podozrenie, že naša dedina, že Vojnatina nie je ako iné.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 472   

Prvý, druhý a žiaden máj pre Elen

@ :: Poviedky ::     May 15 2016, 15:30 (UTC+0)

Obec Čečejovce v súčasnosti

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: niekedy na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Nie je rana ako rana. Ak by ma nejaký silák udrel priamo do tváre aj desaťkrát, taký pred ktorým sa trasie celá dedina, ale vrátil by som mu aspoň jeden poriadny úder, niet sa za čo hanbiť. Isto, ako človek s napuchnutými gambami, modrinou pod okom a doškriabaným nosom by som ani vtedy nevyzeral vábne, ale mohol by som sa hrdo niesť ulicami. Bol by som ten, ktorý našiel odvahu biť sa s najmocnejším. Lenže ak mám modriny od chudáčika, ktorým doposiaľ mnohí opovrhovali; takým, čo vyzerá, že by ho mohol aj slabší vietor zlomiť na dvoje, každá malá ranka bolí preukrutne. Lebo z tej hanby nielen telo je boľavé, ale aj duša. Aspoň dva dni sa nebudem môcť ukázať na ulici. Vlastne, ako tak pozerám do zrkadla, možno aj dlhšie. Nezniesol by som posmešné poznámky, ba ani len pohľady. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 464   

Dilema šťastia

@ :: Poviedky ::     May 15 2016, 15:12 (UTC+0)

Kaštieľ v Čečejovciach

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová


       Aspoňže je úprimný – pomyslela si Kati, čítajúc list od Andráša. No, nenapísal žiadnu novinku. To, že jeho matka ju ako nevestu odmietla, už vedela. Akurát jej vysvetlil dôvod. Je vraj panská dievka, vychovaná v prepychovej kúrii. Nie žena do roboty. Nikdy vraj nebude súca do normálneho života.
       Do normálneho... Teraz hádam žijem v nenormálnom? - Kati znova neveriacky pokrútila hlavou. Nevedela si to dať dohromady. Veď aj Adrášova matka pochádzala z bohatej rodiny a vydala sa do ešte bohatšej. Katin otec bol len konský kupec, áno, nie je to len, lebo kupcom sa nemôže stať hocikto a dobrý kupec vie dobre zarobiť, ale musí byť preto lenivá? Alebo neschopná? Stačilo sa pozrieť na Katinu mamu - mali doma slúžku, na ich poliach pracovali roľníci, ale napriek všetkému bola vychýrená kuchárka i cukrárka. Bez jej umenia sa nezaobišla ani jedna svadba, pohreb, krstiny či hody v Čečejovciach.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 388   

Boži šlit

@ :: Poviedky ::     Apr 10 2016, 19:48 (UTC+0)

Na mieste nazvanom Boži šlit, kam kedysi chodili ľudia hľadajúci uzdravenie

Miesto: Krčava, okres Sobrance
Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Na mamu si nespomínam, nedokážem si vybaviť jej obraz, hlas, vôňu, vlastne celkom nič. Dalo by sa povedať, že som ju nikdy nepoznala. Samozrejme, platí to iba vtedy, ak všetko poznanie, ktoré v sebe nosíme, siaha len do čias našich vedomých spomienok. Možno kdesi tam v hĺbke mojej duše nosím v sebe aspoň pocity z prvých chvíľ, keď ma čičíkala a prikladala si ma k prsiam, aby som sa napila jej teplého mlieka. Isto som bola stredobodom jej sveta a ona túžila žiť iba pre mňa. Veď takto túžia všetky matky, lenže jej to osud nedoprial. Iba z rečí viem, že som prišla na svet veľmi ťažko. Moja mamka s bolesťami vstávala z postele, chudla zo dňa na deň, stále krvácala a po niekoľkých týždňoch svoju dušu poručila Bohu. Ostali sme teda len dvaja. Otec a ja – Mariška. Z tých čias si nepamätám vlastne ani otca. Odišiel do Ameriky. Dostal povolenie, predal čo mal, kúpil si lístok na loď a vybral sa hľadať robotu, zarobiť, aby sa mohol vrátiť a postarať sa o mňa. Moje prvé spomienky sa viažu až k Žuže. Teda k tete Žuže. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1102   

Mlyn – takmer detektívny príbeh

@ :: Poviedky ::     Mar 27 2016, 09:48 (UTC+0)

Obec Křtomil v súčasnosti

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

       Bola to zvláštna rodina. Dnes by sa nad tým nikto nepozastavil, ale vtedy...

       „Tak, toto sú moje deti,“ chválil sa mlynár. „Marie, Anička a Betka. A toto je moja najmilšia, Fanynka.“
       „A toto sú moje deti: Ludmila a Zdenka,“ pridala mlynárka.
       „A toto je náš najmladší, Honzík,“ postrčil mlynár dopredu dieťa spoločnej lásky.
       Ženil sa druhýkrát, lebo ovdovel. A deti potrebujú matku. Núkali sa mu vychýrené krásavice, aj z Bystřice, dokonca aj od Přerova, ale mlynár Jan sa napokon rozhodol pre vdovu Annu, ktorá mu do manželstva priniesla nielen dve dievčatá, ale predovšetkým materinský cit. Jeho deti ho veľmi potrebovali. Veľmi dobre poznali pevnú otcovu ruku, ale chýbalo im pohladenie. A tak to urobil najmä pre ne, aby nezvlčili.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 872   

Včelárov svet

@ :: Poviedky ::     Mar 13 2016, 10:06 (UTC+0)

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: prvá polovica osemdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Pichla ťa včela? Neškrab si to! Vieš, ak sa to dlhší čas nestane mne, aj mi to chýba,“ usmial sa Arnošt, zatiaľ čo sa moja tvár pretiahla do nepríjemnej grimasy.
        „Med je dobrý, len keby tie mrchy nebodali,“ zasyčal som cez zuby, keď som si vyťahoval žihadlo. Nedbal som na radu, že treba chvíľku počkať a potom pôjde von ľahšie. Chcel som sa ho zbaviť čo najskôr.
        „Škoda včielky,“ zdvihol Arnošt končekmi prstov maličké telo, čo som pľasnutím pred chvíľkou usmrtil a ono padlo presne pred moje topánky.
        „Včely je škoda? Koľko ich máš v tých úľoch? Desaťtisíce? Státisíce? Ani nezbadáš, že ti chýba. Ale ja to ešte budem cítiť aspoň do...“
        „Nie, Slávku, takto nehovor,“ pokrútil Arnošt hlavou a potom ukázal na lavičku pod jabloňou, aby som si sadol.
       No čo už. Odbehol som si z práce po fľašu medu a skončil so žihadlom v jeho záhrade pod stromom. Vypýtal som si pohár studenej vody, smädný som nebol, ale priložil som si ho na predlaktie, lebo mi už trochu napuchlo a čakal som na ďalšie Arnoštove slová. Bol som si istý, že budú znieť ako z iného sveta. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1000   

Annin anjel

@ :: Poviedky ::     Mar 13 2016, 08:51 (UTC+0)

Kostolík sv. Anny pri Hrušove

Miesto: Hrušov, okres Rožňava
Čas: 19. storočie
Autorka: Silvia Bolčová

       Anna sa znovu pichla do prsta. Ako obvykle, keď už bolo na poli i doma všetko na poriadku, vyšívala. Kvapka krvi sa rýchle vpíjala do bieleho plátna. Nepozornosť sa nevypláca, uvedomila si, keď krvavú škvrnku rýchle preprala a opäť si sadla k svojej práci. Človek nech myslí na to, čo robí, alebo nech to radšej nechá tak. No darmo sa snažila sústrediť na výšivku, myšlienky sa jej zakaždým vracali k jej dcére Boriške.
Zahliadla ju pre hodnou chvíľou, keď šla z polí okolo Hrušovských jazier. Tie milovala. Už ako dieťa sa tam hrávala. Rovnako ako vtedy, i teraz ju zaujali divé kačice. Pohľad na ich plávajúcu rodinku jej pohladil srdce. Zvláštne. Každý normálny človek z dediny sa na kačky pozerá ako na kus mäsa, čo ešte treba upiecť či vyvariť v dobrej polievke. Ona nie. Kedysi, už sa nepamätala presne kedy a od koho počula, že tieto vtáky sú si verné po celý život. Možno preto ich mala tak rada, najmä ak sa spájali s týmito jazerami. Tu sa totiž prvýkrát oddala Lajošovi. Vtedy sa trochu bála a zároveň bola i kúsok nedočkavá. Túžba ju spaľovala, jeho pery ju lákali k bozku, telo mala ako v ohni. Čosi v nej pulzovalo, cítila, že celé jej vnútro tancuje. Napokon bola šťastná. Veľmi šťastná. Ale iba krátko. Ako jej to mohol Lajoš urobiť? Veď jej sľúbil, že strávia spolu celý život. Bok po boku. Bože, ako mohol umrieť?
       Popoludní, keď pri jazerách hľadala Borišku, dievčatá z dediny práve bielili konopné plátno. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 864   

Ostal som stáť ako peň

@ :: Poviedky ::     Mar 06 2016, 14:29 (UTC+0)

Jablonov nad Turňou v súčasnosti

Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava
Čas: 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       Najkrajšie dievča z celej dediny je Žuža. Niekedy, keď pasie husi, rozlezú sa jej z lúky až k poľu s kukuricou alebo do viníc. Tie chvíle zbožňujem. Vtedy za nimi uteká, aby ich zahnala naspäť a cicky jej pri tom podskakujú, až sa z toho celý chvejem. To už viem, že potom v noci nezaspím, budem myslieť iba na ňu a predstavovať si kadečo. Napríklad, že je do mňa zaľúbená a všetci kamaráti mi závidia. Najmä Béla. I keď si nie som istý, či by práve on patril medzi najväčších závistlivcov. Zdá sa mi, akoby ho dievčatá nezaujímali. Aj minule za mnou prišiel, že majú na pôjde kovové obruče z vínnych sudov a reku, či sa s nimi nepôjdeme naháňať, tak ako kedysi. Je to jednoduché. Pustíte koleso šmahom ruky dopredu, bežíte vedľa neho a poháňate ho palicou. Ak by sa vykláňalo nabok, palicou ho aj dorovnávate a udržujete smer. Kto doženie svoje koleso, či vlastne kovovú obruč zo suda najďalej, vyhral.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1147   

Poriadok sveta

@ :: Poviedky ::     Mar 06 2016, 14:04 (UTC+0)

V ardovskom kostole

Miesto: Ardovo, okres Rožňava
Čas: dvadsiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Pamätám si, že už ako dieťa som miloval pacúrkovské sprievody. V taký čas bola dedina akási lepšia. Susedia boli viac otvorení, veselí, ba skoro by som povedal, že až šantiví. Nemyslím len deti. Dobrú náladu mali aj dospelí, či dokonca starí ľudia, ba aj tí, na tvárach ktorých obvykle kraľoval kyslý výraz budúceho svätca. Vlastne nie, skutočne svätý človek má iste tvár vľúdnu a usmiatu. To len ľudia, ktorí sa na svätých hrajú, pôsobia falošným, nepríjemným dojmom, lebo ich láska nie je skutočným citom, je to len pretvárka. Ako maska, skoro presne ako tá, ktorú si zvyknem nasadiť na tvár, keď idem do sprievodu.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 892   

Rudyho skutky

@ :: Poviedky ::     Feb 01 2016, 12:20 (UTC+0)

Kostol reformovanej cirkvi z 18. storočia v Kyste

Miesto: Kysta, okres Trebišov
Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Nie je ľahké mať za brata človeka, o ktorom si polovica dediny myslí, že je blázon a druhá polovica, že je len pojašený, ale bláznivo. Nakoniec, hranica medzi jedným a druhým je veľmi krehká, niekedy ju ani nemožno postrehnúť. Rudyho pozná celá Kysta, aj celý Hrčeľ i Novosad, a to je už veľká dedina. Ba som presvedčený, že ho poznajú všade, kde strávil aspoň pol dňa. Vždy na seba strháva pozornosť, vymýšľa veci, čo normálnemu človeku nenapadnú, ba ich aj robí a potom ho vedú žandári na stanicu. Tam im vysvetľuje, čo a ako sa stalo, aké pohnútky ho viedli k jeho nezmyselným činom, a keďže má dar reči, rehot žandárov počuť i cez zatvorené okná na ulicu. Rudy nemyslí na dôsledky, ale ak sa mu niečo vidí zábavné, tak to urobí a hotovo. Normálny, ak je normálne to, ako sa správa väčšina z nás, nebol asi nikdy. Dokonca ani pred narodením. Matka ho nosila pod srdcom celých desať mesiacov. Už dávno mal prísť na svet, ale jemu sa nechcelo. Pôrodná babica horekovala, že to nemusí dobre skončiť. Masírovala mame brucho, niekedy prišla i dva razy denne a potom sa to stalo. Ja si to nepamätám, mal som vtedy iba tri roky, ale otec o tom často hovoril, že keď už konečne Rudy uzrel svetlo sveta, bol iný ako ostatné deti. Najmä jeho hlava, ktorú mu pokrývali dlhé čierne vlasy. Každý na neho pozeral ako na čosi nezvyčajné. Však taký i bol. Nielen výzorom, ale i krikom, z ktorému sa i trpezlivej materi po čase triasli ruky ako starému korheľovi.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1399   


staršie články:

ešte staršie články...