login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 09, 2016

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(183)

vložiť obrázok do galérie

Bábika

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:32 (UTC+0)

Miesto: Petrovce, okres Sobrance
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Už sa teším, ako sa stretnem s Matím. Je to môj najlepší kamarát, i keď sa tomu mnohí čudujú, lebo sa vždy hádame. Ale ja to s ním rád. To nie je ako keď sa o niečo naťahujem so spolužiakmi, ktorí mi zlomili ceruzu alebo hodili čiapku cez pol triedy až k tabuli. Hádky s Matím sú iné. Málokto to pochopí, pretože my si vždy nájdeme čosi, kde pravdu nemôže dokázať ani jeden, ani druhý, ale pritom sa podozvedám kadečo nového. I keď sa musím priznať, že raz mi svoju pravdu Matí už dokázal. Bolo to pre mňa až kruté. Teraz, keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoju tvár, mám iný pocit ako kedysi. Už nie všedný, voľačo si vážim. Však aj moja mama hovorí, že zdravý človek má tisíce prianí, ale chorý iba jedno. Ale nechcem vás dopliesť, začnem pekne poporiadku.

       Stalo sa to asi pred mesiacom, akurát čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1315   

Prázdne miesto na oblohe

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:20 (UTC+0)

Vrch Kašvár na okraji Ladmoviec je dnes známou rezerváciou motýľov

Miesto: Ladmovce, okres Trebišov
Čas: niekedy okolo rokov 1910 až 1918
Autorka: Silvia Bolčová

       Mal som dvanásť rokov, pehy, za ktoré som sa hanbil, veľké nohy, že mi boli dobré aj otcove topánky, ale tie som v lete nepotreboval. Načo aj. Chodiť naboso malo svoje čaro. Vlastne všetko malo svoje čaro, ktoré som s kamarátmi nachádzal i tam, kde iní iba navôkol prechádzali ako slepí. Ako napríklad v tú letnú noc, keď sme sa raz opäť stretli na našej lúke.
       „Vedeli ste, že každý človek má svoju hviezdu? Patrí len jemu! Keď sa narodí, jedno svetielko tam hore pribudne a zažiari. Ale keď zomiera, tak v tej istej chvíli padá a zhasne,“ mlel Gabi, ako mal vo zvyku. Jeho reč už bola taká. Niekedy znela, akoby sa kotúľali zemiaky po schodoch. Strýko mu vyštudoval za učiteľa, a tak žil v presvedčení, že už len zato zjedol všetku múdrosť sveta. V takej chvíli sa tváril smiešne naduto. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 886   

Ondrejov návrat

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 19:56 (UTC+0)

Obec Čečejovce v súčasnosti

Miesto: Čečejovce - Seleška, okres Košice-okolie
Čas: zima 1944
Autorka: Anna Domaniková


       O druhej svetovej vojne sa už porozprávalo neúrekom. Každý spomína po svojom, i keď tých, ktorí ju prežili na svojej koži, je stále menej a menej. Myslím si ale, že na ňu ľudstvo nikdy nezabudne. Tak ako ja. Mal som dvanásť rokov, keď sa začala a šestnásť, keď Nemci a Maďari brali nohy na plecia a utekali zo Selešky.
       Naša dedina bola zvláštna. Vlastne Seleška nikdy nebola dedinou v tom zmysle, ako sa chápe dnes a vždy niekam patrila. K Paňovciam, k Čečejovciam, ale to teraz nie je dôležité. Tesne pred druhou svetovou vojnou bola aj s Košicami a okolitým územím pričlenená k Maďarsku. Ľudia, čo si založili svoje domovy v Seleške, sa poväčšine prisťahovali po prvej svetovej vojne z rôznych častí širšieho okolia. Vtedy totiž zemepán Krajbich prišiel o svoje vinice a pozemky, lebo vraj žil zhýralým životom a tak sa zadlžil, že stratil celý majetok. Prisťahovalci skupovali jeho rozparcelované pozemky, postavili čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 820   

S rozumom i srdcom

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:44 (UTC+0)

Kostol v zemplínskej obci Cejkov. Máme radosť, ak sa nám v obciach podarí nájsť staré povesti, ktoré doposiaľ neboli zaznamenané. Ako v tomto prípade k cejkovskému hradu, ktorý sa tu nachádzal od 13. do 17. storočia. Dnes po ňom nájdete už len terénne nerovnosti na miestach, kde stáli hradby.

Miesto: Cejkov, okres Trebišov
Čas: 13. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       „Uvažujte pán môj, že človek môže k bohatstvu dospieť viacerými spôsobmi, ale taký čo ho šľachtí, je iba jeden jediný. Ak uznáte za vhodné, nebudeme teraz strácať čas rečami o rýchlych možnostiach, akými sú kadejaké náhody bez úsilia, výhry v kockách či dedičstvo. Takto dokáže prísť k peniazom aj hlupák. Áno, aj hlupák môže zbohatnúť, ale dlho bohatým neostane. Kto sa chce vypracovať sám, má zvyčajne dve možnosti. Tou prvou je cesta sily. Musí mať veľa mužov, vlastne celú vycvičenú armádu s dobrými zbraňami i s dobrými a oddanými veliteľmi, a to si zasa vyžaduje veľa peňazí, lebo taká armáda niečo stojí. Už len toho jedla, čo vojaci pojedia... V dnešných časoch sa však treba zamyslieť, či použiť vojenskú silu, ak chce ostať človek čestným.“
        „To ako myslíš?“ rytier Cejko sa takmer postavil z mohutného dreveného kresla, pretože stačilo slovo pochybnosti o cti a bol pripravený tasiť meč. Ja, jeho osobný radca a svojim spôsobom i dôverník, som čakal presne takúto reakciu, a tak som sa ihneď zdvorilo uklonil, preukazujúc tým svoju pokoru. Ďalej som pokračoval pokojne, no dával som si záležať na každom slove.
        „Pán môj, ak zrátame všetko, čo poskytujú vaše truhlice, môžete si dovoliť nanajvýš malú posádku, ktorá sotva ochráni toto hradisko. Ak by sa nedajbože Tatári vrátili, nemali by sme ani najmenšiu nádej na záchranu. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1263   

Pytliacke pastorále

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:25 (UTC+0)

Príbeh pochádza z obce Křtomil, pre ktorú sme pracovali v rokoch 2013 a 2014.

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Svoj život som okrem práce, rodiny a prostým radostiam, ktoré živili moje srdce, zasvätil hľadaniu. Už od detstva som hľadal odpovede na otázky, čo je pravda, čo je dobro, čo je spravodlivosť. No ako som rástol, stále viac som sa cítil zmätený. Často som počul od dospelých mnohé, čo sa mi nezdalo byť ani múdre, ani pravdivé, ani spravodlivé. Spočiatku som bol ticho a snažil som sa urovnať si veci v hlave sám, neskôr som sa začal pýtať. Vždy, keď si spomeniem, ako prevracali moji rodičia oči, musím sa usmiať. No napriek ich snahe zodpovedať i nezodpovedateľné, dodnes nemám v sebe všetko vysporiadané. Je dobré dodržiavať zákony, ktoré sú síce platné, ale nie sú spravodlivé? čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1043   

Koniec pokladov

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:07 (UTC+0)

Kaštieľ v Borši - miesto, kde sa narodil František II. Rákoci

Miesto: Borša, okres Trebišov
Čas: 1944 - 1945
Autor: Slavomír Szabó

       Vyšiel som po rebríku na pôjd, ľahol som si na seno a prikryl sa starým poplátaným obrusom, čo som si sem priniesol už v lete. Tretí deň po sebe pršalo a ľudia vraveli, že Bodrog sa čochvíľa vyleje z koryta. Zima bola tiež riadna. Novembrový vietor fúkal inak než cez babie leto a každému, kto musel von, vrhal odporne studené kvapky do tváre. I pokojnému človeku by sa z toho chcelo od zúrivosti kričať. Hlúpa sobota, nevľúdny čas. Najlepšie by bolo sedieť doma pri peci, ale to by mi veľmi nepomohlo. Mama sa opäť pohádala s otcom, vlastne ani neviem prečo, len na seba vrčali, občas jeden z nich vyštekol a potom obaja spustili brechot ako psy. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1054   

Na Slovensko za hranice

@ :: Poviedky ::     Jun 27 2016, 07:36 (UTC+0)

Kaštieľ v Čečejovciach

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: niekedy na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Janko kráčal po širokej prašnej ceste zo Selešky do Čečejoviec, náhlil sa, ba dalo by sa povedať, že skoro bežal. Ako kládol nohu pred nohu, rukami si nepokojne stieral pot z obočia a občas chcel zaboriť prsty do vlasov, aby ich upravil a nepadali mu do čela. Mal taký zvyk, ale teraz celkom zbytočný. Vždy, keď sa dotkol hlavy, spomenul si, že vlasov skoro niet, iba to čosi krátke, čo po nich ostalo, lebo ho mama včera ostrihala. Tak, ako to mala rada ona a nie on, teda štyri prsty nad uši a nad tým ani nie centimetrové vlásky. To ho však v tejto chvíli netrápilo a ak, tak pramálo. Od rána, keď sa pri pasení stretol s Ernöm, nemyslel na nič iné, iba na cigánov. Teda nie na všetkých, len na Albína, o ktorom ani netušil, aký je to výnimočný človek. Odkedy pripadli Čečejovce i celé okolie Maďarsku a regent Miklós Horthy vstúpil do Košíc na bielom koni, všetko sa zmenilo. V škole sa musel začať učiť po maďarsky a nikoho nezaujímalo, že nie je z tohto kraja. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1990   

Svet srdca

@ :: Poviedky ::     Jun 27 2016, 07:12 (UTC+0)

Ťahanovce v súčasnosti

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: zima 1945
Autorka: Silvia Bolčová

       Hanička už hodnú chvíľu uvažovala, čo si má obliecť. Napokon sa rozhodla, že si nevezme nič sviatočné, a to aj napriek tomu, že je Štedrý deň. Nakydalo snehu a bude sa musieť k Ilonke brodiť závejom a isto sa aj spotí. Najmä teraz, keď skončila slávnostná večera a zjedla ozaj viac, než inokedy. Sneh je hlboký, ťažko sa jej bude kráčať. Náhle sa usmiala. U Ilonky sa stretne s Ondrom. Vždy, keď naň pomyslela, mala chuť tancovať, ba možno sa aj vznášať. Ako decko ešte nerozumela, prečo sú takmer všetky piesne o zaľúbených. Teraz už nemala pochýb. Láska je nádherná, krehká, nežná, no i silná, až je zamilovaným všetko iné na smiech. Stačila jediná myšlienka na ňu a akoby sa ocitla v inom svete. Vždy jej chvíľku trvalo, kým sa spamätala a dokázala sa sústrediť na to, kde je a čo práve robí. Rovnako aj teraz. Sama na sebe sa zasmiala, krátko a rýchlo zatriasla hlavou. Bolo lákavé vyfintiť sa pre Ondra, no zdravý rozum v nej napokon zvíťazil. Ak ju má rád, tak isto aj chudobne oblečenú. Ale z márnivosti si predsa len zaplietla do vrkoča farebné stuhy. Už-už si chcela vyštípať líčka do červena, ako všetky dievky v jej veku, no usúdila, že je to zbytočné. Mráz to urobí za ňu. Pred odchodom ešte vykukla von oknom. Obrovské vločky husto padali na celú dedinu. Vyzeralo to, že snežiť neprestane. Tešila sa, že po omši, keď vyjdú z kostola, začnú sa mladí sácať a hádzať jeden druhého do závejov. Taký je zvyk, hoc nevedno prečo. Dúfala, že ju v páse či okolo bokov pevne zovrú Ondrove ruky a kým budú vedno padať do snehu, pocíti na krku jeho horúci dych, ba možno sa ich pery na okamih dotknú.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1368   

Iná ako iné

@ :: Poviedky ::     Jun 02 2016, 13:40 (UTC+0)

Kostol v obci Vojnatina

Miesto: Vojnatina, okres Sobrance
Čas: od konca dvadsiatych rokov po rok 1948
Autor: Slavomír Szabó

       Na to nemám nervy, je to nezmysel a zbytočná strata času! Alebo nie? Neviem, cítim akýsi zmätok, ktorý narušil môj vnútorný pokoj a istotu, že veci sú ako majú byť. A možnože naozaj sú, lenže inak ako som si to predstavoval ja. Nemal som dnes brať do ruky sekáč a kladivo, ale namiesto toho som si do uší mohol radšej vopchať kus papiera, aby som nepočul všetky tie reči, čo sa teraz trúsia celou Vojnatinou. Žil by som naďalej ak nie šťastne, tak aspoň spokojne. Naozaj som už po rokoch nemyslel na príbeh, ktorým to začalo. Príbeh, kvôli ktorému vo mne skrslo prvé podozrenie. Podozrenie, že naša dedina, že Vojnatina nie je ako iné.
       čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1494   

Prvý, druhý a žiaden máj pre Elen

@ :: Poviedky ::     May 15 2016, 15:30 (UTC+0)

Obec Čečejovce v súčasnosti

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: niekedy na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Nie je rana ako rana. Ak by ma nejaký silák udrel priamo do tváre aj desaťkrát, taký pred ktorým sa trasie celá dedina, ale vrátil by som mu aspoň jeden poriadny úder, niet sa za čo hanbiť. Isto, ako človek s napuchnutými gambami, modrinou pod okom a doškriabaným nosom by som ani vtedy nevyzeral vábne, ale mohol by som sa hrdo niesť ulicami. Bol by som ten, ktorý našiel odvahu biť sa s najmocnejším. Lenže ak mám modriny od chudáčika, ktorým doposiaľ mnohí opovrhovali; takým, čo vyzerá, že by ho mohol aj slabší vietor zlomiť na dvoje, každá malá ranka bolí preukrutne. Lebo z tej hanby nielen telo je boľavé, ale aj duša. Aspoň dva dni sa nebudem môcť ukázať na ulici. Vlastne, ako tak pozerám do zrkadla, možno aj dlhšie. Nezniesol by som posmešné poznámky, ba ani len pohľady. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1492   


staršie články:

ešte staršie články...