login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 01, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(184)

vložiť obrázok do galérie

Zázraky existujú!

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2017, 17:15 (UTC+0)

Obec Čečejovce je okrem iného známa aj stredovekými freskami z čias gotiky

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia
Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó


       Vraj okolo Čečejoviec nie sú žiadne kopce. Somarina! Možno nejakí horali, ktorým po celé dni tienia chalupy vrchy s končiarmi v oblakoch, by sa zastrájali, že Zvonárka nie je nič iné, len trochu odutá rovina. Taký hrboľ, čo pánboh nestihol poriadne vyžehliť, keď stvoril zem. Ale ja som sa naň plahočil skoro hodinu! Pravda, v snehu vyše kolien a tiež ma na pleci ťažili lyže. Iste to nie sú dobré lyže. Ktovie, kde ich otec zohnal. Chválil ich síce až do neba, že sú jaseňové a jaseň je vraj na to ako stvorený, ale čo len môže o tom vedieť, keď na nich ani nestál? čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 88   

Koleso osudu

@ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 23:00 (UTC+0)

Meliata - obec v lesoch, kde končí cesta - tzv. "dedina na konci sveta"

Miesto: Meliata, okres Rožňava
Čas: približne v roku 1934
Autor: Slavomír Szabó

       „Vieš, čo som mal ako dieťa na Vianociach najradšej?“ opýtal som sa Magdy, mojej ženy, keď vložila Irenu do kolísky. Práve ju nadojčila, nosila na rukách, dlho čakala, kým si odgrgne, ale hneď potom i zaspala.
        „Pálenku?“ Magda sa usmiala a skôr to šepla, než povedala.
        „Ako to vieš?“
        „Arpi, veď to vôbec nebolo ťažké. Aj ja som ako dieťa mala z Vianoc najradšej pálenku. Niežeby mi chutila. To vôbec. Vždy ma po nej striaslo, určite som vystrúhala aj poriadnu grimasu, ale bolo to také... No, veď vieš... Mohli sme to, čo sme inak nesmeli. Cítila som sa dospelejšie. Otec vždy postavil na stôl šesť štamperlíkov a do každého nalial. Do plna iba sebe a mame. Bratovi a sestrám iba do polovice a mne len celkom na dno, lebo som bola najmladšia. Potom sme si pripili, nech sme aj o rok všetci zdraví. Na rad prišla kapustnica s klobásou a bobaľky s makom. A nakoniec koláče. Tvarohové, lekvárové, ale najradšej som mala orechové. Škoda, že v Meliate orechy nerastú. Nedarí sa im.“
        „Ale aby sa darilo nám, nesmieme zabudnúť čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 145   

Všetko, ako má byť

@ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 22:40 (UTC+0)

Divožienky - ako typické mýtické bytosti Južnej Moravy - obývajú predovšetkým močiare, rieky a potoky

Miesto: Studnice, okres Vyškov, Česká republika
Čas: dej povesti je vsadený do bližšie neurčeného času
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Žofka sa strhla zo spánku. Prvé, čo ucítila, bolo jej divo bubnujúce srdce a mokré čelo, orosené kvapkami potu. Naširoko roztvorila oči, očakávajúc nočnú tmu, no prekvapil ju mliečny svit mesiaca, čo sa trblietavo vkrádal cez pootvorené okenice a zalieval izbu matným studeným svetlom. Nespomínala si, že by nechala okno otvorené. Vždy ho pred spaním zatvorila. Či včera zabudla? Stŕpnuto, bez pohybu naň civela, potom uprela pohľad na kolísku. Dieťa nemrnčalo, spinkalo. Chvalabohu, že je tichučko - pomyslela si s úľavou. Cítila sa tak bezmocne, keď Joža, jej muž, nie je doma. No nemôže. Ako by tu mohol hlivieť, keď v Brne musí stavať boháčom domy? Tesárov treba všade, mal by byť rád, že zohnal robotu. Vo veľkom meste je ľudí ako mravcov a každý chce bývať. Budovy vysoké až do neba vypĺňajú ulice. Dlhé ulice, oveľa dlhšie ako v Studniciach. Pojmú množstvo ľudí. Možno ich tam býva viac, ako vo všetkých dedinách v celej Drahanskej vrchovine. Tu, by si len ťažko našiel takú prácu. Jedno biedne políčko, čo dostala venom od rodičov, by ich neuživilo. Joža je šikovný, zakaždým, keď sa po týždni vráti, vysype na stôl mincí, že majú dosť a núdzu netrú. Lenže, v chalupe chýbal. Zrazu tu bolo tak veľa miesta a prázdne kúty na ňu civeli osamelo a clivo. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 136   

Montgomeráková láska

@ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 22:20 (UTC+0)

Juhomoravská obec Křtomil

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: šesťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Skúsili ste už niekedy presadnúť z traktora do škodovky sedemstošesť a vychutnať si ten zvuk motora, príjemný rozjazd a úžasné zrýchlenie? Paráda! Povedzte, čo by si jeden muž mohol priať viac? Viem, na čo myslíte a súhlasím. Pohľad ženských očí, z ktorých sála dôvera a láska. Aj toho sa mi dostalo. Poďme ale pekne po poriadku...
       Pamätám sa, keď som ešte s bratmi dral nohavice v školských laviciach a tridsaťroční ľudia sa nám zdali starí. V deň svojich dvadsiatychdeviatych narodenín som si na to hneď ráno spomenul. Pobavilo ma to. Bol som ešte stále slobodný, čo bolo nezvyčajné. Aj reči o tom sa kadejaké šírili, ale všetko samé nezmysly. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 120   

Bábika

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:32 (UTC+0)

Miesto: Petrovce, okres Sobrance
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Už sa teším, ako sa stretnem s Matím. Je to môj najlepší kamarát, i keď sa tomu mnohí čudujú, lebo sa vždy hádame. Ale ja to s ním rád. To nie je ako keď sa o niečo naťahujem so spolužiakmi, ktorí mi zlomili ceruzu alebo hodili čiapku cez pol triedy až k tabuli. Hádky s Matím sú iné. Málokto to pochopí, pretože my si vždy nájdeme čosi, kde pravdu nemôže dokázať ani jeden, ani druhý, ale pritom sa podozvedám kadečo nového. I keď sa musím priznať, že raz mi svoju pravdu Matí už dokázal. Bolo to pre mňa až kruté. Teraz, keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoju tvár, mám iný pocit ako kedysi. Už nie všedný, voľačo si vážim. Však aj moja mama hovorí, že zdravý človek má tisíce prianí, ale chorý iba jedno. Ale nechcem vás dopliesť, začnem pekne poporiadku.

       Stalo sa to asi pred mesiacom, akurát čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1930   

Prázdne miesto na oblohe

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:20 (UTC+0)

Vrch Kašvár na okraji Ladmoviec je dnes známou rezerváciou motýľov

Miesto: Ladmovce, okres Trebišov
Čas: niekedy okolo rokov 1910 až 1918
Autorka: Silvia Bolčová

       Mal som dvanásť rokov, pehy, za ktoré som sa hanbil, veľké nohy, že mi boli dobré aj otcove topánky, ale tie som v lete nepotreboval. Načo aj. Chodiť naboso malo svoje čaro. Vlastne všetko malo svoje čaro, ktoré som s kamarátmi nachádzal i tam, kde iní iba navôkol prechádzali ako slepí. Ako napríklad v tú letnú noc, keď sme sa raz opäť stretli na našej lúke.
       „Vedeli ste, že každý človek má svoju hviezdu? Patrí len jemu! Keď sa narodí, jedno svetielko tam hore pribudne a zažiari. Ale keď zomiera, tak v tej istej chvíli padá a zhasne,“ mlel Gabi, ako mal vo zvyku. Jeho reč už bola taká. Niekedy znela, akoby sa kotúľali zemiaky po schodoch. Strýko mu vyštudoval za učiteľa, a tak žil v presvedčení, že už len zato zjedol všetku múdrosť sveta. V takej chvíli sa tváril smiešne naduto. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1171   

Ondrejov návrat

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 19:56 (UTC+0)

Obec Čečejovce v súčasnosti

Miesto: Čečejovce - Seleška, okres Košice-okolie
Čas: zima 1944
Autorka: Anna Domaniková


       O druhej svetovej vojne sa už porozprávalo neúrekom. Každý spomína po svojom, i keď tých, ktorí ju prežili na svojej koži, je stále menej a menej. Myslím si ale, že na ňu ľudstvo nikdy nezabudne. Tak ako ja. Mal som dvanásť rokov, keď sa začala a šestnásť, keď Nemci a Maďari brali nohy na plecia a utekali zo Selešky.
       Naša dedina bola zvláštna. Vlastne Seleška nikdy nebola dedinou v tom zmysle, ako sa chápe dnes a vždy niekam patrila. K Paňovciam, k Čečejovciam, ale to teraz nie je dôležité. Tesne pred druhou svetovou vojnou bola aj s Košicami a okolitým územím pričlenená k Maďarsku. Ľudia, čo si založili svoje domovy v Seleške, sa poväčšine prisťahovali po prvej svetovej vojne z rôznych častí širšieho okolia. Vtedy totiž zemepán Krajbich prišiel o svoje vinice a pozemky, lebo vraj žil zhýralým životom a tak sa zadlžil, že stratil celý majetok. Prisťahovalci skupovali jeho rozparcelované pozemky, postavili čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1143   

S rozumom i srdcom

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:44 (UTC+0)

Kostol v zemplínskej obci Cejkov. Máme radosť, ak sa nám v obciach podarí nájsť staré povesti, ktoré doposiaľ neboli zaznamenané. Ako v tomto prípade k cejkovskému hradu, ktorý sa tu nachádzal od 13. do 17. storočia. Dnes po ňom nájdete už len terénne nerovnosti na miestach, kde stáli hradby.

Miesto: Cejkov, okres Trebišov
Čas: 13. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       „Uvažujte pán môj, že človek môže k bohatstvu dospieť viacerými spôsobmi, ale taký čo ho šľachtí, je iba jeden jediný. Ak uznáte za vhodné, nebudeme teraz strácať čas rečami o rýchlych možnostiach, akými sú kadejaké náhody bez úsilia, výhry v kockách či dedičstvo. Takto dokáže prísť k peniazom aj hlupák. Áno, aj hlupák môže zbohatnúť, ale dlho bohatým neostane. Kto sa chce vypracovať sám, má zvyčajne dve možnosti. Tou prvou je cesta sily. Musí mať veľa mužov, vlastne celú vycvičenú armádu s dobrými zbraňami i s dobrými a oddanými veliteľmi, a to si zasa vyžaduje veľa peňazí, lebo taká armáda niečo stojí. Už len toho jedla, čo vojaci pojedia... V dnešných časoch sa však treba zamyslieť, či použiť vojenskú silu, ak chce ostať človek čestným.“
        „To ako myslíš?“ rytier Cejko sa takmer postavil z mohutného dreveného kresla, pretože stačilo slovo pochybnosti o cti a bol pripravený tasiť meč. Ja, jeho osobný radca a svojim spôsobom i dôverník, som čakal presne takúto reakciu, a tak som sa ihneď zdvorilo uklonil, preukazujúc tým svoju pokoru. Ďalej som pokračoval pokojne, no dával som si záležať na každom slove.
        „Pán môj, ak zrátame všetko, čo poskytujú vaše truhlice, môžete si dovoliť nanajvýš malú posádku, ktorá sotva ochráni toto hradisko. Ak by sa nedajbože Tatári vrátili, nemali by sme ani najmenšiu nádej na záchranu. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1453   

Pytliacke pastorále

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:25 (UTC+0)

Príbeh pochádza z obce Křtomil, pre ktorú sme pracovali v rokoch 2013 a 2014.

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Svoj život som okrem práce, rodiny a prostým radostiam, ktoré živili moje srdce, zasvätil hľadaniu. Už od detstva som hľadal odpovede na otázky, čo je pravda, čo je dobro, čo je spravodlivosť. No ako som rástol, stále viac som sa cítil zmätený. Často som počul od dospelých mnohé, čo sa mi nezdalo byť ani múdre, ani pravdivé, ani spravodlivé. Spočiatku som bol ticho a snažil som sa urovnať si veci v hlave sám, neskôr som sa začal pýtať. Vždy, keď si spomeniem, ako prevracali moji rodičia oči, musím sa usmiať. No napriek ich snahe zodpovedať i nezodpovedateľné, dodnes nemám v sebe všetko vysporiadané. Je dobré dodržiavať zákony, ktoré sú síce platné, ale nie sú spravodlivé? čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1252   

Koniec pokladov

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:07 (UTC+0)

Kaštieľ v Borši - miesto, kde sa narodil František II. Rákoci

Miesto: Borša, okres Trebišov
Čas: 1944 - 1945
Autor: Slavomír Szabó

       Vyšiel som po rebríku na pôjd, ľahol som si na seno a prikryl sa starým poplátaným obrusom, čo som si sem priniesol už v lete. Tretí deň po sebe pršalo a ľudia vraveli, že Bodrog sa čochvíľa vyleje z koryta. Zima bola tiež riadna. Novembrový vietor fúkal inak než cez babie leto a každému, kto musel von, vrhal odporne studené kvapky do tváre. I pokojnému človeku by sa z toho chcelo od zúrivosti kričať. Hlúpa sobota, nevľúdny čas. Najlepšie by bolo sedieť doma pri peci, ale to by mi veľmi nepomohlo. Mama sa opäť pohádala s otcom, vlastne ani neviem prečo, len na seba vrčali, občas jeden z nich vyštekol a potom obaja spustili brechot ako psy. čítať ďalej...

čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 1307   


staršie články:

ešte staršie články...