login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Pupíkov Kubíček

@ :: Poviedky ::     Nov 18 2017, 07:54 (UTC+0)

Juhomoravská krajina

Miesto: Bousín, okres Prostějov, Česká republika
Čas: začiatok 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Neznášam Pupíka! Ten jeho večne nastrojený úsmev! A oči? Také malé, ale stále živé, vždy si každého prezerá, akoby ho videl prvý krát a voľačomu nemohol uveriť. Nikdy sa ani na chvíľočku nezastavia, gúľa nimi dookola, hľadí vám do tváre, potom na nohy, na ruky, na krk, zasa do tváre, opäť na ruky, a to všetko vo chvíli kratšej než jediný nádych. Aj pohyby má také divné, neisté, trhavé. Nikto ho nikdy nevidel čoby len na chvíľku na pokoji. A keby to bol aspoň nejaký poriadny chlap! Lenže je malý, mne nesiaha asi po plece, ruky a nohy tenké ako decko, zato brucho mu vyčnieva poriadne. A možno sa hýbe tak trhane, lebo zatiaľ čo každý normálny muž kráča plynule, Pupík musí dávať pri každom kroku pozor, aby ho brucho neprevážilo. A čo mu tak chutí? Čoho si môže dopriať toľko, ako iní nie? Veď je len furman! Obyčajný furman, čo chodí do lesa, občas na Kuteřov, občas až na Smilák, vezme drevo na voz a vezie ho do Prostějova. Vlastne, keby ho aspoň vzal. On si ho nechá naložiť! S tými svojimi ručičkami a nožičkami by nás len zdržiaval. čítať ďalej...
čitateľov: 168   

Ako sa stať chlapom

@ :: Poviedky ::     Nov 11 2017, 09:46 (UTC+0)

Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: leto 1938
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Koza Terkelica si užívala príjemný júnový deň i hojnosť zelene v neveľkej záhrade a ani len netušila, že si o ňu robí starosti jej právoplatný majiteľ, dedinský učiteľ, pán Kehler.
       Učiteľ si v to ráno predsavzal, že svojich žiakov poučí o svetadiele plnom snehu a ľadu, o tučniakoch, o obrovských rybách a o ľadovcoch väčších ako kostoly v Gánovciach. A práve uprostred výkladu ho opäť prepadla myšlienka na kozu. V poslednom čase bola akási nepokojná. Málo žrala, často bľačala, ba začínala byť zlostná, až násilnícka. Zatiaľ si to odniesol len miništrant Jožo, čo mu každú sobotu donášal katolícke noviny. Naposledy odchádzal, či vlastne zutekal s modrinou na zadku. Učiteľ si uvedomil, že čítať ďalej...
čitateľov: 277   

Banditi a boháči

@ :: Poviedky ::     Nov 03 2017, 08:27 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Silvia Bolčová

       V tom čase som bola u nás jediným vnúčaťom. Nevedela som to porovnávať s rodinami, kde žilo viac detí, ale ak by sa to dalo, vyrastala by som s pocitom, že sa mi dostáva najviac lásky na svete. Možno i preto, že som žila v dome aj s babkou. Spolu sme trávili takmer všetok čas a naše puto silnelo. Samozrejme, aj otec a mama ma milovali, ale akoby mali menej trpezlivosti, či možno menej času, alebo ich jednoducho sužovali aj také veci, ktoré brala starká ako prirodzenú súčasť života. Pamätám sa, ako na mňa mama nakričala, keď ma objavila na pôjde, kde som sa hrala so starými drevenými hračkami, ktoré kedysi skrášľovali detstvo môjho otca. Vraj, ako som sa dostala na pôjd... No po rebríku predsa. Či sa dá aj inak? Keď som sa jej to opýtala, zlostila sa ešte viac. Mama mi nechcela dovoliť ani to, aby som jej pomáhala v záhrade. Vraj sa jej tam pletiem pod nohy a bude zo mňa viac škody ako osohu. čítať ďalej...
čitateľov: 316   

Džad

@ :: Poviedky ::     Oct 27 2017, 06:38 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: rok 1926
Autor: Slavomír Szabó

       „Bežka je krásna. Bežka je milá. Bežka je usmievavá. A ja som len taký trubiroh, o ktorého nezavadí ani pohľadom! Som obyčajný somár, truľo a neohrabané teľa! Ako by ma mohla mať rada? Nie, ona môže mať takých ako ja za plný voz. Ani si ma nevšimne! Prečo by aj? Na tancovačkách sa zvŕta s inými. So staršími. Najmä s tým Janom, ktorého som neznášal už ako malé decko. Vždy sa nafukoval. Keby som mohol...“
       Šiel som za dedinu. Chcel som byť sám. Vlastne nechcel. Chcel som byť s Bežkou, ale nedalo sa. A to sme kedysi boli takí dobrí kamaráti! Hej, kedysi sa tešila, keď ma videla a ja by som pre ňu urobil čokoľvek. Napríklad ešte pred dvoma rokmi, keď raz chcela jablká a ja som jej ich išiel nakradnúť. Kradnuté chutia najlepšie. Voňajú dobrodružstvom. U starého Franca som vyliezol na strom a strkal si ich za košeľu. Netušil som, že má doma ženu. A tá, keď ma uvidela, čítať ďalej...
čitateľov: 513   

Láska v čase vojny

@ :: Poviedky ::     Oct 20 2017, 07:02 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: december 1944
Autor: Zuzana Kratyinová

       Terka otvorila bráničku a opatrne sa porozhliadala. V dvore na šnúre schli plachty a obliečky. Mrazom stuhnuté sa vŕzgavo poddávali šantivému vetru. V oknách sa ešte nesvietilo. Srdce jej zatrepotalo radostným vzrušením. Sama, konečne bude sama! Za posledné dni sa to stávalo zriedkakedy.
       Vošla do domu, prešla cez kuchyňu. Z piecky k nej zavialo životodarné teplo a neodolateľná vôňa pečenej jaternice so zemiakmi, čo tam zanechala mamka. Na chvíľku zaváhala, v bruchu jej pahltne zaškŕkalo, no napokon odolala a prebehla do zadnej izby. Úľavou vydýchla, predsa sa len bála, či doma na niekoho nenaďabí. Zhodila vlniak, zapálila petrolejovú lampu a nestrácajúc drahocenný čas, rýchlo vytiahla zo skrine zošit a atramentovú ceruzku. Sadla si na lavicu. Netrpezlivo vytrhla dva hárky papiera, roztrhala ich na trinásť kúskov, naslinila atramentovú ceruzku a začala písať. Na dvanásť útržkov po jednom mužskom mene, trinásty nechala prázdny. Niektoré mená sa jej rýchlo liali cez prsty, nad inými musela trocha popremýšľať, ale len to jedno si zaľúbene premieľala v mysli, až ho napokon starostlivo ozdobným písmom vyšperkovala na papier - Mikuláš.
       čítať ďalej...
čitateľov: 405   

Kráľovský pôžitok

@ :: Poviedky ::     Oct 12 2017, 06:14 (UTC+0)

Na Silickej planine

Miesto: Silica, okres Rožňava
Čas: rok 1241
Autor: Silvia Bolčová

       Nedarilo sa mi celú tú hrôzu boja vytrieť z pamäte. Bolesť, pri ktorej ide i najsilnejší muž zošalieť, keď sa vám zdá, že aj ten najmenší pohyb je utrpenie horšie pekelných múk, by zlomila aj vás. Zranená noha mi bránila v behu, v skákaní, v čomkoľvek, no je otázne, či by som dokázal čosi viac než utiecť z bojiska aj bez rany na stehne. Opantala ma jediná túžba, tá prirodzená každému stvoreniu, túžba prežiť. Bol som vyhladovaný, ubitý a neuveriteľne smädný, ale to som si uvedomil až vo chvíli, keď doznel bojový krik a odrazu krajinu naplnilo ticho, v ktorom sa ozýval len večerný spev drozdov. Bolo to taká silná zmena, až som jej nechcel uveriť. Znamenala iba toľko, a chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomil, že boj naozaj skončil a ja žijem.
       čítať ďalej...
čitateľov: 485   

Keď Medzev, tak Vyšný!

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2017, 08:17 (UTC+0)

Vyšný Medzev v súčasnosti

Miesto: Nižný Medzev (dnes Medzev) a Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: príbeh je vsadený do druhej polovice 18. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Byť tovarišom, to sú vraj najkrajšie roky života. Čert aby ich vzal! Niekedy chutnajú ako skvasený chlieb, čo niekde zmokol, ale človek si ho i tak nasilu napchá do úst, lebo žalúdok kňučí od hladu, až je z toho jednému nanič. Ako prach zmiešaný s potom, ktorý štípe v očiach na dlhých cestách, keď slnko páli priamo na hlavu, nohy už nevládzu a každý krok je hotovým utrpením. Tie nekonečné štreky z mesta do mesta, z dediny do dediny, len aby si človek zohnal robotu, z ktorej mu neraz nevyjde ani na poriadne jedlo! Tovariš už musí vedieť robiť ako hotový remeselník, len aby mu dal ďalší skúpy majster do vandrovnej knižky odporúčanie, že s ním bol spokojný! Nie, nenadávam vždy tak, ako dnes, ale ten spôsob, ako prísť k remeslu, sa mi i tak nepáči.
       čítať ďalej...
čitateľov: 1014   

Bosorácka láska

@ :: Poviedky ::     Sep 26 2017, 14:20 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: povesť sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Zuzana Kratyinová

       Skrčený za kríkom, zahalený tmou, sledoval mládencov a dievčatá, ako sa zabávajú v páľave vatry. Žiarila dovysoka a z jej plameňov občas vyleteli iskry ako žeravé hviezdy. Mládenci sa predvádzali, preskakovali oheň a bujaro vychvaľovali každého, kto dopadol rovnými nohami na zem. Dievčatá spievali, točili sa v kruhu a vášnivo sa oddávali muzike z huslí, jej melódii, ktorá sa zrýchľovala rovnako ako ich tanec. Rezkejšie, divokejšie, zbesilejšie. Strácali zábrany a odhaľovali to, čo počas dňa starostlivo zakrývali. V kole sa hmýrili rozhorúčené tváre, nahé paže, vo svetle plameňov svietili ich biele lýtka. Krv v žilách vrela a spolu s ňou sa nimi prelievala i horúca túžba, čo potrebovala uhasiť. Keď vatra burácala a šľahala najvyššie, ani tí najodvážnejší si už netrúfli na skok. Dievčatá začali spomaľovať a obzerať sa. Vtedy k nim ako na povel vtrhli mládenci a bujarý tanec začal nanovo.
       Keď oheň zoslabolčítať ďalej...
čitateľov: 663   

Prvý deň pastiera Antala

@ :: Poviedky ::     Sep 19 2017, 07:29 (UTC+0)

Klasicistická veža v Silickej Brezovej

Miesto: Silická Brezová, okres Rožňava
Čas: okolo roku 1930
Autor: Silvia Bolčová

       Antal už ani nerátal, ako dlho žije takto utiahnutý od sveta ako pustovník. Prvé tri dni boli neznesiteľné. Ťažko povedať, čo bolo horšie – či tá otupenosť, ktorá ho obklopovala počas celého dňa, či spomienka, ktorú už nikdy nebude vedieť vymazať z duše. Podvedome sa vybral do hory, pretože už ako dieťa tu nachádzal útočisko pred akýmkoľvek problémom. Les ho nikdy nesklamal. Vždy mu poskytol drevo, vodu, poživeň i čas na rozjímanie. Cez deň sa ukrýval pred zrakom pastierov, hubárov i pocestných v skrýši medzi krovím, v noci iskrami z kresadla zapálil oheň a dlho hľadel do plameňov. To teplo a žiaru miloval. Veril, že takto by mohol žiť, až kým nepríde jeho čas zavrieť oči naveky. Len hľadel pred seba, či možno do seba, do hĺbky svojej duše bez jedinej myšlienky. No mier a blaho, čo ho v takej chvíli opantali, vydržali len krátko. Chvíľami mal pocit, že oheň ožíva v jeho vnútri, videl plamene, aj keď privrel oči. A keď ich znovu otvoril, zdalo sa mu, že zazrel tvár muža, ktorého zabil. čítať ďalej...
čitateľov: 726   

Večer nad fľašou ražnej

@ :: Poviedky ::     Sep 11 2017, 07:43 (UTC+0)

Vyšná Šebastová v súčasnosti

Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Vidím, že sa ti darí. Isto dobre, možno až veľmi, keď si si mohol toto dovoliť,“ sedel som v šere izby za ťažkým dreveným stolom rovno oproti Mižovi a sledoval som, ako sa usmieva. Nie veľmi, len sa mu trošku rozťahovali kútiky úst a tým aj jeho fúzy. Teraz už boli viac sivé ako čierne, ale to už tak býva, že ak muž ovdovie, skôr ošedivie. Mižo po tom, čo mu jeho Martu uložili do zeme, chodil dlho ako bez duše a nevedel sa spamätať. Lenže to už prešli dva roky a hádam sa upokojil. Isto sa upokojil, inak by sa neusmieval.
       „Ako to myslíš, že sa mi darí až priveľmi?“ ozval sa po chvíľke, isto bol myšlienkami inde.
       „Teda, kúpil si pálenku a pozval si ma. Nie hocijakú, ale fajnovú. Nezavolal si ma do krčmy na pohárik, ale k sebe a fľašu nechávaš na stole. Kedysi sme museli šetriť každou kvapkou, nalialo sa raz a zvyšok uložil do skrine, nech nie je na očiach a neláka.“
       „Dnes to vypijeme všetko,“ Mižo sa zasa usmial a jeho hlas neznel tak stroho ako inokedy. Práve naopak, bol veľmi vľúdny.
       „No, myslím si, že si ma nepozval pre nič za nič. Tak hovor, prečo som tu?“ úsmev som mu opätoval, nech vyjde s pravdou von.
       čítať ďalej...
čitateľov: 1131   


staršie články:

ešte staršie články...